ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

zasa sa ozývam k Tebe a zasa z iného miesta. Tu v Medzimurí niet dediny ani mesta, ktoré by som už nepochodil, ktoré by som nepoznal, nepoznával. Veď naše cesty a zatáčky na tých našich cestách také sú časté a také prudké, že často len horko-ťažko udržujeme rovnováhu i ducha i tela. Vôbec, ako by sme stroskotali na plytčine a ako by nás príliv a odliv a búrky prehadzovali z plytčiny na plytčinu v mori blúdení na Guliverových cestách. Veď, kristepane, zrazu, ako blesk z neba pohli sme sa do Chorvátska, alebo lepšie smerom do Chorvátska ovešaní ručnými granátmi, so strelivom plné vrecká, až sme sa ledva vliekli, potom veľká paráda, prehliadka, reči o hrdinstve a povinnostiach voči vlasti, sebaobetovaní, defilé pred veľkými pánmi, a konečne horúčkovitá nálada vo vyčkávaní: už, zajtra, kedy?

Taký povel však neprišiel, Chorváti v poslednom okamihu nazreli do veci a videli, že tu vlastne nejde o partizánov, ale len o staré revizionistické nápory, o obyčajné obsadenie chorvátskej krajiny. A odopreli povoliť, aby sme vstúpili dnu. A znovu sme sa rozliezli. Nateraz som v Muracsányi a ďalej sa zúčastňujem na zdokonaľovaní tohto vojenského remesla. Takých a podobných rušných chvíľ je veľa. Inak hladina môjho vnútra je spokojná i keď nie celkom priesvitná. Tak trochu som ľahostajný, trochu som chorý túžbami a horúčkovitými nádejami. Ako vždy. Zdá sa mi, že ja vždy, dokým len žiť budem, budem žiť len nádejam. Často som natoľko unesený myšlienkami a vnútorným životom, búrkou zážitkov, ktoré obyčajne nemajú nič spoločného s mojím okolím. — Dúfam však, že som sa ešte nezbláznil…

Dostalo sa mi do rúk to spustošené číslo Našej jari. Musíš naozaj dbať a preukázať svoju najväčšiu zbehlosť, lebo na takom malom priestore treba naozaj umiestňovať len perly.

Práve preto som rozmýšľal, čo s Dunčom. Veď, božemôj, človek by musel byť ozajstným umelcom, aby vedel byť pútavým a nekaždodenným. A potom, keby sa nemusel ohraničovať na priestor-priestorček, možno by to nejako predsa len šlo, takto však bojím sa, že som všedným. Chýba miesto pre výraz, pre plastiku podrobností, ktoré sú veľmi dôležité pre ozrejmenie a vykryštalizovanie Dunčovho charakteru. Vieš, ako vidím Dunča? Je to múdry psík, hrdý na svoju múdrosť, ale do špikov úprimný: sám seba lapá pri chybách a nedostatkoch, lebo je snaživý. A toto je ťažko ukázať len na niektorých momentoch. Napríklad, pokračovanie Dunčových spovedí je už veľmi obmedzeným rozprávaním. Viem, čo týmto rozprávaniam chýba, ale tu už naozaj nemôžem zato. Posúď a keď sa hodí, použi. Pokračovania dolu označené sú číslami. Vieš, trošinku nasledujú jedno z druhého. Sloh, myslím, je ešte vždy dosť slušný. Keď nie, opravuj.

Tieto chvíle budem asi spomínať ako najťažšie chvíle vo svojom živote. Nie pre telesnú námahu a únavu, na to nemyslievam, alebo len vtedy, keď už rany sú na podošvách, tieto chvíle budú čiernou kapitolou v mojom životnom vzraste práve pre nabitosť zážitkov, spaľovaných túžob a ukrižovaných, vykrvácaných chcení. Myslím, hovoril som Ti, že Maďari nielenže sú neporovnateľní telesní, ale aj duchovní inkvizítori. Poznal som veľa ľudí, ktorí nenávideli, ale takto nenávidieť v minulosti vedeli len dvaja mužovia, ktorí mali moc: Herodes a Nero. Maďarom ani keby boli učiteľmi: nás Slovanov nenávidia. Je to len obyčajné zaznačenie skutočnosti, ktorá tým trápnejšie pritláča plecia tých, ktorých životné cesty zaviedli pod ochranu koruny svätoštefanskej. Ilustrujem Ti túto nenávisť drobného človeka a všetkého toho, čo pochádza zo spodiny, dnešným prípadom, ktorý u nás je natoľko všedný a zvyčajný, že sme si zvykli naň ako na raňajšie vydieľanie kávy. Poznamenám hneď dopredu, že i ja popri všetkej svojej „učenosti“ a „zbehlosti“ som len obyčajný „marha-katona“, „büdes paraszt“ ap. Tu ide hlavne o ilustráciu vzdelaných vrstiev, lebo jasné je potom chápať divokosť, krutosť a surovosť tých, čo sú zo spodiny. Dnes jeden práporčík — zamestnaním učiteľ — celé popoludnie hnal nás po usmrdených barinách, v ktorých sa kúpu ošípané. Neviem si predstaviť, aký on mal pocit, ale čo sme si mysleli my, neprajem mu, aby zvedel.

Toľko divokosti v očiach človeka, toľko surovosti v hlase, v tvári, v posunkoch som ešte nevidel. A nikdy by som ani neveril, že také dačo môže vystať od človeka, čo sa honosí menom inteligent, vzdelanec. Veľa učiteľov a profesorov a vzdelancov z iných odborov poznal som tu pri vojsku, a všetci podobali sa sebe ani vajce vajcu. — Masaryk podobné svoje skúsenosti i takto vyjadril: Otrok má metódy svojho otrokára. V tom je toľko horkej pravdy, že ani neviem povedať. A vidíš, takí ľudia, nositelia takej drsnej vzdelanosti, bijú sa do pŕs a vytrubujú do sveta hlúposti o záchrane boha, kultúry, Európy. Marína, ešte si nepoznala ich pravú tvár, ich vnútro a tep toho vnútra, ich päsť a divokosť tej päste. A naša minulosť a naša trpká prítomnosť — ešte dobre, že z minulých storočí nevedeli z nás vykoreniť trpkú ľahostajnosť a nemú trpezlivosť. Hovorím dobre, i keď je to našou strašnou chorobou… Rozmýšľal som o ich výchove, o ich výchovnom postupe, o najvyšších výchovných cieľoch, a môžem Ti povedať, došiel som k prapodivným záverom: podobne ako slovenská pospolitosť zo svojho núteného spoločného nažívania. Ozaj, dokiaľ len bude ten pes štekať a dokiaľ ten náš sused bude odorávať? Pamätáš sa na tie kurzívy z Jednoty?

Tak, napríklad, už celkom inými ľuďmi sú Tvoji Izdečania. Ono Slováci, pravda? Tak veru, náhodou sme sa pozbierali, postretali na ulici, ani keby bolo nahrané. Hlavné je — ono nepovedia to ako Trachta — že veria tak, ako novinár Trachta písal z Helsiniek, keď bol na oných svojich potulkách na vysokom severe: Jeden boh, jeden národ, jeden Petrovec. Zvedavší sú na Petrovec ako ja, poznajú sem-tam dvoch-troch mladíkov a prahnú dostať sa medzi nás na návštevu. Ako by bolo dobre, aby si mala aspoň štipku z ich túžob. (Poznámka autorova.) Ono — v spojení s týmto — pripomeniem, že tá moja túžobne očakávaná dovolenka scvrkla sa ako nedozreté pšeničné zrno na slnci: nezbudlo z nej nič, iba ak nádej, otruba do pomyjí trpezlivosti, ktorú ukrutne napadli a zožierajú črvotoče nedočkavosti, pandravy nedôvery. Treba v týchto vnútorných búrkach nálad dobre dupnúť nohou, pevne si zastať na zemi a pripraviť i štít i oštep na obranu i útok odrazu. Vidíš, vidíš, v tomto ťažkom boji odopieraš mi svoju pomoc, ktorá je viacej ako žiadúca. Myslím, keby som vedel nenávidieť, ľahšie by bolo všetkému vysmiať sa do očí. Takto mi to naveky vyznie akosi dosť podozrivo a nepresvedčivo…

Rozmýšľam, čo Ti ešte napísať, povyprávať, čo vybrať z klbka mnohých skúseností, čo by Ťa tak zaujímalo, ale zostávam bezradný, lebo všetky tie moje zážitky, skúsenosti a myšlienky také sú trpké ako nedozreté jablká, skamenené hrozná. Nechcel by som, aby si si myslela, že robím pózy. Verím, že táto moja vojenčina bude poslednou komédiou, v ktorej nútený som odohrať úlohu bláznivého šaška. Veľa treba doháňať, veľa dopĺňať a poznávať…

Hovoria chlapci, že som veľmi smutný. A naozaj, ani som si nevšimol, že sa neviem usmievať a že všetko toto okolo mňa je mi až bôľne cudzie, že v tomto prostredí som len telesne a že duševne blúdim sám dobrý boh vie kde. Vieš, teraz som odštiepený od svojich Petrovčanov a s Izdečanmi môžem sa stretnúť len v nedeľu, i keď každý boží deň spolu sme na cvičení.

Ozaj, neskrívil sa Ti ešte vlas na hlave od tých poplachov? My tu ani nepoznáme, že letia. Len obyčajne poznamenáme: Prišli. Inak nepoznáme ich skazonosnú pieseň, i keď každý z nás zaúča sa do súhry navlas takých istých skazonosných piesní. — Nebolo by od veci, keby si si vybrala dovolenku a šla do žatvy pohrstiť trochu, rozkývať sa na voľnom vzduchu. Alebo aspoň popozerať sa po brehoch Cítenky. Veď tá Pešť, to Ti je ani ohromný komín: plná čmudu a tmy. Ja pravdepodobne naužívam sa čistého vzduchu zrovna toľko ako fazule, že vari nikdy ani nebudem bažiť po ňom… Alebo si to ešte rozmyslím.

Počuj, dievčatko milené, keď spozoruješ dakde dobrú knihu veršov, nezabudni ju poslať, aby som aspoň ako-tak udržoval kontakt s poéziou. Postaráš sa? Pošleš?

Prečítal som si tento list a skôr ako by som si rozmyslel, končím. Lebo som uvidel, že som nepovedal to, čo som vlastne chcel, a preto by som ho najradšej rozdriapal. Ale je tu Dunčo, ktorý stále myslí s vďačnosťou na tetu Marienu, lebo teta Mariena je dobrá duša.

Nežne spomínam na Teba a srdečne Ta pozdravujem.

Jurko

P. S. J. M., karp. honv. Muracsány, tanszázad.

Tu sa zdržím len do konca tohto mesiaca.