ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

Tvoj list som včera dostal a som rád, že si konečne i Ty prišla na presvedčenie podobné môjmu. Vďačnejší som Ti však za srdečnú úprimnosť, ktorou si sa mi zdôverila. Dnes, keď nemám ani noci ani dňa, a keď som pomaly skoro stratil dôveru v čas a život, Tvoje slová padli mi ako ranné osvieženie. Veď, my tu sme len prekliati úbožiaci, s ktorými sa zaobchádza horšie ako so statkom. Lebo, statku sa uzná, človek vie, čo a koľko má od neho vyžadovať. Pravda, dnes už viem, prečo sa ľudia tak nenávidia, a čo je to, že sa tak môžu nenávidieť. Veru, veru — ťažké sú chvíle, keď všetko bolí: i duša i telo.

My žijeme len telu, spôsobom Sparťanov. Čo sa však dá robiť… V našom slovníku niet slova — nemožno. A preto sa tým ťažšie žije. Ty si na tom lepšie: môžeš veriť vo vznešené ideály. A môžeš pracovať tak, ako to Tvoje vnútro žiada. V tomto ohľade budem sa Ti snažiť pomôcť, nakoľko je to v mojej moci. Domov som už napísal. Myslím však, že by bolo treba dať pozor a nepretrhávať sa: ľudia sú potrební i pre život a nielen pre prácu. Nemyslíš? Spomínaš, že bola si nemocná, a preto ma správa o Tvojom postupe „k sláve“ tým väčšmi teší. Ono, ako sa povie, ja som klesol, ale viera, dôvera všetko zmôže. Ja verím v Teba. Veď, všetci budeme musieť počínať znovu.

Napadlo mi: Kajanovič mal pravdu. Mám obe nohy drevené: vo štvrtok ma priniesli do kasárne. Pravda, na vytknutej nohe nemožno predpoludním prejsť štyridsať kilometrov. To však neznamená, že nemám právo na život: verím.

Pripomínam: nečítam nič, niet času a nesmie sa. Ale keď voľakedy budem písať voľačo, tak to bude celá kniha a volať sa bude, pravdepodobne: Prekliati úbožiaci. Skúseností a zážitkov bude, lepšie, už je, viac ako dosť.

Myslím, že keď dostanem „kimaradás“, tak zabehnem do Pešti. Kedy a či sa toho dožijem, je to ešte vo hviezdach. Oh, ako sladké je mať nádej.

Dnes je nedeľa. Babie leto. Krásny deň, zašpinený všeličím. Tak napríklad zašpinenou vodou z vyparenej bielizne. My nováčikovia musíme to robiť v nedeľu. Maďari sú vonku — v meste. Slováci musia porobiť poriadok. Taký je tu šor. A preto mi na tom nezáleží, či ukážem voľačo, alebo nie. A preto nech Ťa nebolí hlava pre spomínanú učebnicu. Myslel som len, že je kdesi u Teba. Keď nie, aj tak dobre. Ja na nič nedbám. Zmieril som sa so všetkým. I s tým, že každé ráno mám zoskočiť zo šesťmetrovej prekážky. Že sa musím štvierať na stromy, že sa musím hádzať o zem atď. atď. Stále však myslím na veci, ktoré sú mi blízke. A premýšľam, dávam do poriadku dojmy, udalosti. Škoda však, že musím kradnúť čas na to, čomu by som vedel venovať všetko svoje nadanie, svoju energiu. Dúfam však, že to nepotrvá dlho.

Sedím sám na tráve a spomínam. Chlapci zabehli do kantíny vraj na pohár krachli. Tešia sa, ako vedia. Ťažko znášajú tento spútaný život, viacerí sú z nich poženetí. Ja, pravda, voľný ako vták, spomínam na veci, ktoré sa mali stať. Na život, ktorý sa začal a kdesi prestal a neprestal. Tak divne mi je, že ani neviem vypovedať. Veď vravia: vydržať. Teda vydržíme.

Ani nie tak dávno veril som, že prejdem poza tento úsek života. Bol som „optimistom“.

Zistil som, že mi myšlienky neplynú logicky. Že netrpezlivo preskakujem z myšlienky na myšlienku. Že som netrpezlivý a hlavne nezhovievavý voči sebe. Najradšej by som tomuto všetkému dal „zbohom“.

Tak veľa som Ti toho mal povedať, a teraz vidím, že mi nenapadá nič. Veď, keď sa stretneme, potom sa dospomíname všetkého. Lebo tohto je tak mnoho, že ani neviem, čo by Ťa najväčšmi zaujímalo. Snáď vyčkáme chvíľu, keď nebudem musieť striehnuť, že mi list — rozdriapu.

Srdečne, veľmi srdečne a nežne Ťa pozdravujem.

Jurko