ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

ešte trochu a bola by si si zmyslela, že už som sa stal ľahostajným voči všetkému. Tomu však naproti — nie je tak. Lebo — čakáme Vianoce, vianočnú dovolenku. Ono v nedeľu a pondelok bol som na dovolenke, počítalo sa mi i s cestou, a tak som doma iba prespal, to však nebolo to, čo prekliatych úbožiakov vie v takej veľkej miere udržiavať pri vedomí a sile preniesť všetko to, čo preniesť treba.

Na ten Tvoj list musel som dlho čakať. A keby si vedela, čo to znamená dostať list a čo to znamená pevne veriť „dnes to bude“ a potom si len naprázdno vzdychnúť „zajtra iste“ a stále len čakať, veriť a nedočkať!

Mohla by sa, pravda, tá poznámka i opačne adresovať, ale my sme prekliati úbožiaci, ktorí robia daromnú robotu a svoje mladé dni nabité túžbami ako elektrinou vedia si uvedomiť len váhou smútku, ktorý tlačí ich život. Tým skôr, keď prostredie je cudzie, keď našu mladú krv pijú pijavice „s tisícročnou kultúrou“.

Ani nie tak dávno presviedčali ma a presvedčili, že píšem dobré verše. Keby som sa i dnes vedel oduševniť podobným „nadchnutím“, snáď by som písal verše zo života prekliatych úbožiakov.

Podobné ilúzie mi vyfúkala z hlavy drsná skutočnosť.

Ono — sľubujem si, veľa si sľubujem z vianočnej dovolenky, uvidím Teba a budem čítať dobré knihy. To bude môstikom medzi zrúcaným svetom a budúcnosťou ponad drsnú priepasť skutočnosti. Neviem však — a ilúziami sa viac neviem oduševniť — čo z toho bude skutočnosťou, ešte nevedieť. Nevedieť ani, koľko a kedy nás pustia na Vianoce.

A Vianociam tešíme sa ako malé deti vianočnému stromčeku a darčekom, ktoré priniesol dobrý Ježiško.

Zdá sa mi však, že i tohto roku dobrý Ježiško zabudne na nás prekliatych úbožiakov. V tom je tragédia života mládencov našich dní. Tento moment uvedomujem si jasne a silne, a preto tým ťažšie padá na plecia to, čo je teraz.

Videl som v nedeľu Našu jar. Prečítal som i Tvoj preklad. Teda pracuješ. To je dobre. A v Jednote vari samé nové mená. Podnik sa, slovom, rozrastá. Verím, že Jednotu, aspoň kým budem doma, riadne budem čítavať a že sa tam stretnem i s Tvojím menom. Pravda, urobíš mi tú radosť, čo?

Dnes je nedeľa, aj to akási prekliata: daždivá a zablatená. Niet sa kam vrhnúť, človek ešte i nedeľu musí mať takú nijakú — pod psa. Tolna iste nie je väčšia ako Marínina Geča, iba že má viac krčiem a pre vojakov — podobne ako v staroveku — vykričaný dom, kde vojaci za lacné peniaze kupujú falošnú lásku. V tom je rozdiel medzi Gečou a Tolnou. A preto teraz, keď už na Dunaj nemožno, niet sa kam vrhnúť… A predsa je človek rád, že môže opustiť kút, v ktorom je všetko podľa predpisu. Zájsť si, povedzme, do kina, kde premietajú filmy spred Adama a Evy, na prístroji, ktorý je vyvlečený odkiaľsi z múzea. Vtedy človek nemyslí na to, čo je.

Myslím, lepšie povedané, chcel, prial by som si, aby sme sa pred Vianocami stretli v Pešť-Budíne. Či sa mi to podarí, to je ešte vo hviezdach.

Lebo: vojak mieni a veliteľ mení.

Končím.

Srdečný pozdrav a nežnú spomienku.

Jurko