ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

Tvoj list dostal som ešte skôr, ale pre peklo, ktoré nám v uplynulom týždni pripravili, odpovedať nemal som možnosť. Jasne a krátko: od veľkej dobroty a radosti, ktorú tu zažívame, jeden chlap sa odstrelil, nuž bol z toho nemalý zhon. A „slízli“ sme to všetci dokopy. Pri vojsku je totiž heslo: jeden za všetkých, všetci za jedného, teda, zlaté heslo, pravda?

Peklo počalo sa v neďeľu, trvalo týždeň a dnes — zase v nedeľu — uvoľnilo sa trochu, okovy popustili, využili sme čas, aby sme spomínali. Teda — spomínam. A spomínať bolí. Lebo čo sa všetko človeku nezatára do mysle, čo všetko mu nenapadne, zamieša sa do toho cit, a to bolí. Ako keď sa nôž dostane do tela, alebo pokazí zub. Iba že je táto bolesť bolestnejšia a trpkejšia: bolí i telo i duša. A to je najväčšia bolesť na svete.

Spomínam a účtujem. So životom, ktorý sa mi už minul v prostredí prekliatych úbožiakov. A tak, ako nás bije čas, dažde, vietor, mrazy, bije nás všetko, i tá puška, čo má tristotisíc špár, ktoré všetky treba vidieť a vyčistiť, i klinec, ktorý sa bohvie prečo vytratí z podošvy atď. atď, i to voľačo, čo očakávame, v znamení čoho žijeme, a čo nechodí a nechodí. Je to akoby osud Tantala v gréckej mytológii. Iba my dnes žijeme kultivovanejším životom, teda rafinovanejšie sú i prostriedky súčasného pekla ako pekla Danteho.

Pomaličky sa blížia Vianoce. Ozaj, čo mi prikúpiš pod stromček? Veľmi som na to zvedavý, ale nebojím sa „tajov polnoci“. Pravda, už som aj zabudol na veršoklepectvo a krásy v ňom ukryté, zdajú sa mi ako skvosty ukryté, uschované vo vitríne. Skvosty, ktoré nie sú pre všetkých podľa toho Kristovho: veľa je povolaných, ale málo vyvolených. To si na tom viac ako šťastne požehnaná: máš to rada a si v tom. Ku krásam ducha vedie cesta tŕnistá, tým však radostnejšie človeku padne skutočnosť: už to mám. My zbavení sme toho všetkého. V radosti z výsledkov vlastnej práce, námah a snaženia. Nedarmo nás nazývajú hovädami. Je to skoro boľavá pravda, lebo žijeme životom primárnym, ako, povedzme, améba, červ atď.

Premýšľam o veci, na ktorú si zvedavá. A prišiel som k záveru: neďaleko sú Vianoce — stretneme sa. Povieme si. Pravda, hovorím toto bez komentárov.

Tak teda budeš doma klepotať. Vidíš, vidíš, pomaly sa vzmáhaš a ver mi, mám radosť z Tvojej radosti — úspechu. Pravda, ja už len tak, budem musieť odznova. Kým Ty budeš mať tú prednosť, že budeš môcť pokračovať. A pokračuj, je to i cesta i smer — správny.

Srdečné a nežné pozdravenie.

Jurko

P. S. Teda Verneho poznám ako spisovateľa vysokých kvalít. Predne, napínavý tón rozprávania, jednoduchý a pútavý sloh, bohatá fabula. V posledné roky ho veľa znovu prekladali, vydávali v solídnej úprave práve pre deti. Teda radím: prekladaj. Ono, pán profesor Dr. Topoľský by mal inú mienku, ale z určitých dôvodov s ňou nemôžem súhlasiť. Prečo a ako — uvidíš, keď sa pominie, čo sa pominúť má. J.