Zlatý fond > Diela > Listy písané v tieni smrti


E-mail (povinné):

Juraj Mučaji:
Listy písané v tieni smrti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová, Pavol Karcol.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

Nagykanizsa 1. júla 1944

Milá moja Marína,

píšem Ti posledný list — z Kaniže. Lebo už na utorok vraciam sa k pluku a odtiaľ pravdepodobne pôjdem nezadlho na letnú dovolenku. Zdravotná dovolenka je pekná vec, ale pre obyčajného vojaka môjho kalibru je len lahôdkou za sklom a dosť. Ono, veľmi rád sa uspokojím i s letnou, čo Ti včas dám na vedomie, aby fixované stretnutie nebolo „tragické“. Po prijatí tohto listu píš už potom do Légrádu. A hlavne: píš veľa-veľa.

Naučil som sa túto erárnu čudnú reč i čítať i rozumieť. Čítam všetku dennú tlač, ak pre poplachy príde i sem. Dnes vo Függetlenségu zarazila ma veľmi drobnušká správa — len trojriadková — o Hodžovej smrti. Včas zomrel, ešte sme ho potrebovali. Zvedavý som, ako u Vás značili túto správu a ako sa k nej stavali páni. Inak to bolo to jediné posiaľ, čo ma vzrušilo pri čítaní novín, ktoré sú plné rozpakov, sprostých nadávok, kontradikcií, nerozhodnosti a duchovnej slepoty. Až som sa zhrážal, keď som pozoroval a porovnával, veď tak nízko aby klesla tlač, musel už len európskou kultúrou zavládnuť duchovný mor a európskym obecenstvom duchovné malomocenstvo.

A potom, možno som trochu i nervózny i trochu stojím na odmietavom stanovisku, ale i tak musím len povedať, čo som povedal. Bulvárna tlač časová a literárna, to je znakom našich dní. My sa zmárame v nich ako mole v kožuchu a robíme škodu samým sebe. Vieš, ako vidím seba i ľudí? Takto: na háku na povale ohromného mrakodrapu zavesený je ohromný mech, v ktorom nachodí sa ľudstvo uväznené akousi nevyspytateľnou mocnou silou. A čas cvičí svoje päste a svaly, ako pästiar na koženej lopte: oflinkuje mech sprava, zľava, ako kedy, ľudstvo sa v mechu vzájomne hrdúsi, dusí, ničí. A preto nie div, ten duchovný mor a malomocenstvo sú len dôsledkom príčiny. Hák je pevne zabetónovaný do povaly a otázkou je teraz len, dokiaľ vydrží — mech? A či sa ľudstvo neudusí skôr, ako povolia tkanivá mecha. Lebo slová o plechovom Kristovi na krížnej ceste alebo o sadrovej Panne Márii v kostole sú len pieskom do očí ľudstva v mechu, a to je tá tragédia: preto, že nevidíme a vo svojej malichernosti nechceme vidieť vlastnú úbohosť, dali sme sa na cestu v mene božom zachraňovať — boha. Verím, presvedčená si so mnou: boh nepotrebuje pravotárov ani policajtov, a keď je ešte reč o nás — vyhnancoch z raja — tak je to už len na zaplakanie. Veď ten mech nie je plačlivým lonom Abrahámovým — ako sa biblicky nazýva naša planéta — ale zastavením života v čase.

Prichodia mi na um slová z Tvojho milého listu. Napísala si takto: Žijeme, čakáme, čo prinesie budúca doba. A v tom zápase s trpezlivosťou plynie i mladosť, ako tichá voda do veľkého mora času. — A počuj, nerozčuľuje Ťa to ani trochu? Mňa totiž hrozne rozčuľuje. Veď to je koniec-koncov vedomé (?) priznanie, že sme v tom mechu a že Ty, ja, my všetci, čo sme ešte celkom nevstúpili do života, zriekame sa svojich práv, prirodzených ciest a — života samého. Alebo, snáď, všetko je fikciou ako záhrobný život?

Milá moja Marína, neviem nemyslieť, nerozmýšľať, necítiť, neprežívať v sebe dojmy a pozorovania. Viem, je to zle, zvlášť v putách rovnošaty, a nemôžem ani zato, že moje myšlienky zabočujú cestami inakšími, ako sú cesty „optimistov“. Ja som Ti tak naveky myslel, veď, keď si pozrieš to moje nešťastné Rozvarené srdce a či Rozvravené srdce, tiež je vraj plné akéhosi „nastrojeného“ smútku, písal v Eláne Chorváth. Neviem, či som Ti už hovoril a preto teraz prízvukujem: ja až bolestne prahnem, chorobne túžim po láske, po teple srdca a milujúcich dlaní, prahnem po všetkom, čo sa mi nedostalo v detstve. Poznal som len zriekanie a odriekanie, tvrdú kalváriu prebíjania, aj to nie až tam, kam som ja chcel. A i keď som prešiel veľkým duchovným mrvením sklamania — veď, hovoril som Ti o Miline, čo nosí nádeje — vždy som veril, že sa stretnem s tým, po čom prahnem, i keď v inakšej forme a v inom svetle. A i keď vo svojom živote za riadnych okolností a v patričnom čase nevedel a nemohol som dosiahnuť stupeň a výšku ambícií, veril som, že inou cestou a iným spôsobom prebijem sa k cieľu. Veril som a pracoval som. A vidíš, zastala mi do cesty prekliata rovnošata, a ako pán profesor Topoľský hovorieva, všetkému je amen. Lebo, stratené časy nikdy sa nevrátia. Preto práve ma bolí, že som v tom spomínanom — mechu. A preto sa neviem uspokojiť ani s okolím, ani so skutočnosťou, ale ani so sebou samým. Myslím, to nie je egoizmus, ako by prípadne niekto chcel nazvať, je to len pragmatické uvedomenie osobnosti samej ako takej a jej zažívania, života.

A bolí ma uvedené duchovné malomocenstvo dní. Lebo tým malomocenstvom nakazení sme vlastne všetci. Vieš, Marína drahá, tak sa tieto všetky dojmy kvasia vo mne, že ich len sťažka zahladia Tvoje osviežujúce slová, aj to len dočasne, i keď Tvoje listy čítam často, veľmi často. Bolo by nám treba vedľa seba, ruka v ruke bojovať o hrejivé lúče šťastia. Takto však, tie kilometre a čas — ani hovoriť nebudem…

Na utorok vraciam sa k pluku. A tam počne sa znovu stará pesnička sekatúry, ku ktorej sa pridruží veršík o slovenčine a dopisovaní. A znovu bude načim len šiju ohnúť pred bezočivým cynizmom a bezmocne trpieť výsmech a pohany. A tak stále dokolečka-dokola. Veľa ráz sme rozmýšľali s kamarátom Mikušom, že by lepšie bolo, ľahšie by sme znášali, keby nás poslali, ako u nás hovoria — do ohňa… Hlúpy pomysel, čo?

Inak, akože sa máš? Iste by si mohla napísať: „Poplache sa!“ I u nás neskrblia prúdom, často hučia sirény. Iba že nezhadzujú bomby.

Nedbám, nech i zubobôľ bude hrdinstvom, i čo by som radšej počul, že si hrdinsky odišla k lekárovi. Ako vidím, popri všetkej nebojácnosti Tvojej nebolo by od veci, keby bolo za náprstok odvahy. Pravda? Jaj, jaj, len sa netvár tak kyslo, nemyslel som to vôbec zle. Zle tak: keď sa stretneme, o ten nepríjemný zub budeš mať menej. Však?

Pamätáš sa na Vinca desiatnika z Ruskova? S Julínou spolu školáčil, ak i tak môž slovensky povedať. Veľmi, veľmi mi nakazoval doručiť Vám jeho srdečné pozdravy.

Končím tento list. Končím, aby už raňajšou poštou pošiel k Tebe, aby si ho čím skôr dostala. Prikladám za náručie srdečných, nežných pozdravov.

Tvoj Jurko




Juraj Mučaji

— básnik, kritik, prekladateľ, novinár v denníku Slovenská jednota, učiteľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.