ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

využívam chvíľu alebo vlastne celý čas — lebo veď teraz oplývam časom ako zem zasľúbená medom a mliekom — aby som bez vyrušovania napísal list. Veď takú možnosť som nemal, ako som narukoval do radov „križiakov“, novodobých križiakov. Oddýchnuť som si oddýchol. Pomaly už sa minul týždeň a rana — vlastne päť rán na nohe ani sa nezmenili, i keď lekár hovorí, že sa hoja. Ono, práve to, že sa hoja, upomína ma na pluk a službu pri pluku, na samých hraniciach z onej strany Drávy, kde sa spí spolospánkom, s granátom v kapse a pod ochranou stráže s vystrčeným bodákom. Uspávankou a budíčkom nám je ani nie ďaleké hrmenie diel, výbuchy mín a tupý štekot ľahkých a ťažkých guľometov. Ono to — povedia — ľudský rozum a logika zachraňujú kultúru, a vidíš, práve preto nesmieme písať po slovensky. Je totiž — pravda, u pánov — nádej a predpoklad, že to všetko chlapci popíšu domov a popíšu i všeličo iné, čo nerobí ani česť ani dobré meno týmto záchrancom boha na zemi. (Predstav si, akým úbohým musí byť ten ich boh, keď ho ľudia ohňom, smrťou a skazou musia zachraňovať.)

Využívam čas a píšem Ti list. A čo ako sa snažím striasť sa opantanosti nervozitou, i tisíc vecí odrazu, tisíc myšlienok, tisíc otázok odrazu, podobne ako kamenie prúdom vodopádu prichodí mi na myseľ, tlačí sa do vedomia a z vedomia, z podvedomia i nechtiac vynorujú sa drobnejšie a väčšie zážitky, až som z toho akosi bezradný. Vieš, ako keď takého chlapčiska prichytia pri čine, pri ktorom prichytiť by ho nemuseli. Veď, chcel by som napísať aspoň približne taký pekný list ako boli Tvoje posledné tri listy. A neviem, neviem, drahá Marína, kde počať, o čom hovoriť, lebo všetko okolo mňa je také úbohé, také malicherné a natoľko všedné a až primitívne ľudské, že by som mu najradšej obrátil chrbát a nikdy ani nespomínal. Chvíle sú rušné, prídu veci veľké, ale my vedieme len obyčajný život, život človeka — milióna s tisícerými ozvenami na popudy vonkajšie, na vlastné vjemy, ktoré kvasia vnútro, hlodajú, hnisajú, ale zbaviť sa ich — zbavíme len po vojne, keď ostaneme nažive, len veľmi, veľmi pomaly.

Neviem, ako si doma, tí mimo rovnošaty predstavujú vojaka a to, čo zvykli zvať hrdinstvom, a či je to naozaj znakom dobrého vzdelania, vysokej kultúry a božieho dobrozdania, ale som presvedčený, že vojak nesmie mať srdce, nesmie mať svoje ja, musí sa zbaviť všetkého, čo berie ohľad i na iných na tomto svete, aby bol dobrým vojakom. Totiž neviem si predstaviť tú kultúru a nový poriadok bez síl, ktoré by vedeli a ktoré vedia jedine dotvárať a rodiť — bez ľudí. A preto zo mňa nikdy nebude vojak, ktorý by vedel dobýjať a dobyť Európu. — Vidíš, vidíš, samé veľké slová, ktoré nič neznamenajú, lebo v celej tejto krvavej vojne, v tomto najprirodzenejšom boji ako takom podstatné je len jedno: napadnutí bránia sa pred útočníkmi. Že sa z toho boja zrodia aj iné poriadky, je celkom prirodzené: zdivočených ľudí bude treba liečiť… Teraz kamaráti, čo sú so mnou a ja, tí doma, teda my všetci, Ty i ja, počkáme a dočkáme tú chvíľu, ktorá sa bude môcť nazvať jedine a len vykúpením? Neunesie i nás tento krvavý víchor?

Keď ma voľačo bolí, keď sa takto pozastavujem nad zorením sa alebo nad morom smrti a skazy, tak len preto, že zo dňa na deň prízvukujú, že všetky obete, čo boli, a obete, ktoré budú, boli a majú byť Abrahámovým vykupujúcim Izákom na oltári zápalnom, pre ich krutého, rozhnevaného boha, na ochranu malicherných úbohých duší, pred slovanským nebezpečenstvom. Chápeš toto, vieš si predstaviť, akými dojmami pôsobí na vnútro takáto výchova? Dnes takto myslieť a cítiť neochvejnú príbuznosť k svojej rodine, byť si vedomým prirodzeného práva na život a životné šťastie — znamená smrť.

Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá. Ale to, čo ťažké je, to je umieranie. A keby náhodou i k takejto skutočnosti došlo, najťažšie by mi bolo opúšťať tento zhumpľovaný svet len a len preto, že som nežil, že vlastne životná brána zaviera sa tam, kde sa počína tvorivý krok.

Viem, Marína drahá, sú to ťažké myšlienky, ale zbaviť sa ich neviem. A keď Ti tieto riadky pripravia i trochu smútku a privedú snáď i do rozpakov, prepáč, musel som ich povedať. Musel som ich povedať. Musel som ich povedať práve Tebe a len Tebe. Ono, veľa ráz som Ti pripomenul „prečo“ a preto teraz — zamlčím.

Vravíš, zvykla si na pieseň nových dôb. I ja som zvykol na všetko, všetko — navonok! Skúseností bude i zážitkov bude — len je otázka, len je otázka, či bude možno ťažiť z ich pokladov… Ver mi, i čo takéto myšlienkové mrákavy zatieňujú vnútro, chladnokrvne sa chovám voči všetkému. A že je v tom i trochu skepsy — vždycky som sa voči všetkému trochu skepticky staval. To je dobre, lebo dôsledky sa prirodzenejšie znášajú…

Prečítal som si napísané riadky a samému prichodí mi nad nimi zakrútiť hlavou… Veď, zaumienil som si, že svojej Maríne napíšem list plný svetla, jasu, a vypadlo mi to ako zlému pekárovi, ktorému všetko v peci — prihorí…

Teda, som v nemocnici a trochu ma bolí noha. Tá Kajanovičova, drevená noha. Chvíle trávim ako sa pri vojenčine málokomu podarí: v parku strieborných jedlíc, pri bezstarostnej piesni Rusínov. Rád ich počúvam a oni nedajú sa do spevu veľa ponúkať. Keď tu zostanem ešte niekoľko dní a budem mať náladu, napíšem Ti niekoľko Dunčových zážitkov. Ozaj, máš ešte z tých starých zásielok? Alebo i sama píšeš? Odkladáš výstrižky? Myslím, bolo by dobre odkladať výstrižky.

A prosím Ťa, keď budeš písať, nezabudni mi pripomenúť, čo je na tom pravdy, o nemeckých robotoch lietadlách. Vieš, v prvé dni tlač narobila taký rámus, ani keby sa počínal koniec sveta. A dnes napríklad už len veľmi skromne sa zmieňujú o veci. A vôbec všetko to sa mi zdá — ako nafúkaný mechúr… Mnogo vike ni oko šta, povedal by nebohý Nušić, ktorého vaši farári tak netrpia…

Zakončím. Zakončím v očakávaní skorej odpovede.

Srdečné, nežné pozdravenie.

Jurko