ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milá Marína,

„domov“ som sa dostal s tridsaťminútovým oneskorením. Malo byť z toho zle, ale za cigarety človek všeličo spraví: mal som šťastie, že som tam na stanici dostal pár kusov. Pravda, zlo sa pominulo, a teraz mi prichodí, ako všetkým, čo sme tu, prežívať dni v znamení očakávania veľkonočnej dovolenky. Lebo tá bude znamenať zasa jedno stretnutie, nové osvieženie, hlavne však odčinenie malého previnenia, ktoré sa mi vykĺzlo z nedostatku — času. Vieš, človek nikdy nie je dosť múdry a dosť šikovný, aby vedel každú chvíľu a danosť psychologicky využiť vtedy, keď to treba. Viem, Marína drahá, bol som slabý a potom — i to si poviem otvorene, mal som trochu i strach. Teraz však, keď sa mi znovu jasne ukázala skutočnosť, videl som, že som sa previnil. Prosím o prepáčenie a malé pozhovenie v čase, lebo: ide len o nasledovné stretnutie.

Dúfam, že si Lacovi odovzdala Horský veniec a vyslovujem Ti svoju úprimnú povďačnosť. Inak verím, že mu na nedeľu nezabudnem napísať list a zaslať prisľúbenú fotku.

Pripomínam, v tom ponáhľaní zabudol som si u Teba a od Teba kalendárik. Ten, čo mi Laco dal, odovzdal som Vincovi (spoznali sme sa s ním v Pešti na nádraží, pamätáš sa?), lebo dočkal ma s tým, vraj som mu prisľúbil. Mal pravdu, preto som mu odovzdal prisľúbený kalendárik. Preto nemám, preto orodujem.

Nemal som čas prečítať básne, ktoré sme spoločne „ukradli“. Máme mnoho práce: zakopávame sa ako potkany. Rýpeme túto božiu zem už tretí deň, ale sa nám veľmi nedarí: prší a táto piesková pôda sa šúcha. Čo cez deň nakopeme, ráno nachodíme zbúrané. Zajtra na noc bude veľké dvadsaťštyrihodinové cvičenie. Nemalo pršať, to nás veľmi mrzí. Nosiť na celom dni baganče (pamätám sa, pripomenula si mi: píše sa s „g“) plné vody a snehovej kaše, nie je ani trochu príjemnou vecou… Dá dobrotivý boh a prídu lastovičky: bude jar. A vtedy počneme nový život v novom rúchu. Milá Marína! Rozmýšľam, a zdá sa mi, že naša vôľa bude dosť pevnou, aby sme vedeli šťastne žiť. Veď, bože, koľko ráz som Ti prízvukoval, že my tu žijeme len v nádeji. A vidíš, Marína, človek v mene tej nádeje a viery je strašne mocný: nezrúti sa ani telesne ani duševne. A prenesie všetky ťažkosti…

Veľmi podozrivou skutočnosťou je vďačnosť a štedrosť, akou nás potešili práve dnes, dostali sme až dve taligy na jednu pušku: jednu pre pušku samu, druhú pre strelivo. Je to uľahčením, lebo ju nemusíme navlačovať na vlastných pleciach, ale: aké zámery tým sledujú, čo sa skrýva v tomto ťahu, prečo sa kasáreň plní záložníkmi, prečo regrúti prídu teraz koncom mesiaca a nie v jeseni, ako to dosiaľ bývalo? Prečo, prečo? Hovorím, je to veľmi podozrivé, ale uver mi, Marína, nemám strach z toho, čo prinesie deň zajtrajší. Viem, že priniesť môže len obnovenie viery v človeka a v jeho budúcnosť a verím, že sa toho dožijem. Inak povedané: dožijeme, lebo ide o život celý. Nikdy si sa širšie o podobnom probléme nevyjadrila, ale dobre sa pamätám, že si sa raz zmienila o teplom kútiku. A to je to, čo je v živote dôležité, najdôležitejšie, a čo z drobných ľudí robí veľkých velikánov. Vďačne spomínam na všetko to, čo sa pojí k Tebe a nášmu vzťahu a pripomínam zasa len svoje malé „previnenie“. Lebo: jedno z druhého tak vyplýva…

Marína drahá, sľubujem, že svoje „previnenie“ odčiním. A keď dostanem dovolenku, zasa sa prídem pozrieť na svoju dobrú Marínu. Dúfam, budeme vedieť uchytiť viacej času pre svoje veci, pre seba samých. Myslím, nebude sa Ti nič podozrivého zdať v tomto vyjadrení a verím, že takto sa vyjadrovať dnes už môžeme. Ide totiž o otvorenosť a úprimnosť, akú majú voči sebe prechovávať druh i družka.

Prší a husi nelietajú v neporiadku a s krikom krížom-krážom po šedých nebesách: blíži sa jar. Bude jar, bude leto. Veľké nádeje vkladám v jar a leto. Lebo život treba započať prv ako bude neskoro. A započať ho plne a vedome. To, myslím, je zárukou šťastia a spokojnosti. Veď budúcnosť, pre budúcnosť sme na tomto svete. Pravda?

Toto sú otázky, o ktorých premýšľam. A pomaly, i čo len v zlomkoch a rozhádzané v neporiadku nastoľujem ich pred svoju Marínu. Dobre sa nám treba poznať. Lebo to je zárukou rovnej cesty do budúcnosti. Veľmi, veľmi dávno hovoril som Ti o tejto ceste. Pamätám sa, správala si sa veľmi statočne. Na tomto poznaní zvrtli sa i moje osudy. Lebo o tieto osudy vlastne išlo. Šlo o vieru v seba a v budúcnosť. Túto vieru našiel som v Tebe.

Dúfam, budeš mi hneď písať.

Srdečne a nežne Ťa pozdravujem: do skorého videnia!

Jurko

P. S. Rozmýšľal som a napísal som. Zašlem na budúce.