ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

viem, ešte si vari ani nedostala list — ba dva — z nedele a už som sa dal do tohto druhého. Ono, nestalo sa ani nič tak dôležitého — že dva razy lietadlá preleteli ponad nás, to vôbec ani netreba spomínať — ale predsa sú veci, ktoré sú srdcu blízke, ktoré sú vlastne naším vnútorným hýbadlom, osou toho, čo nás vedie životom. V mene tohto vedomia a v znamení viery v seba a v Teba začal som písať tento list. Totiž, už vtedy, keď sme sa stretli — trochu viac než po roku — mohla si spozorovať, že moja rozkývaná duchovná a duševná rovnováha dostala sa do normálnych koľají, a preto, i keď hromžím, tak len preto, že musím nosiť rovnošatu prekliatych úbožiakov. A i preto, aby si videla, čo je toto za „výchovu“. Veď som si vedomý svojej netrpezlivosti pri vykladaní príhod zo života tam, kde i pánboh dal svoje zbohom, ale myslím, že raz za ním položím veľký bod. Ako Dunčo, ktorý by mohol byť aj profesorom. To bude tá veľká chvíľa, keď sa počne nový život, pravý život, a keď sa všetky veci položia na svoje pravé miesto. Lebo vari o toto sa perie dnes celý svet. Nevedia sa dohodnúť, či ten kalamár, povedzme, ležať má na pravom rohu stola, alebo na ľavom, alebo má byť uprostred stola. V tomto niet žiadnej logiky, je tu len a len prirodzenosť. Dnešné ľudstvo sa mi podobá na horára, ktorý nemá čím kúriť. Priznám si, i ja som už bol v tom položení, no vidí sa mi, spozoroval som túto prirodzenosť skôr, ako som sa stratil v jej klbku. A že som prešiel rúbanišťom a či rúbaniskom vlastných túžob, to malo byť tou poslednou, ale najtvrdšou školou.

No a tá škola už je za mnou.

Preto hovorím tak, ako hovorím.

A i pre toto prichytil som sa napísať tento list. Lebo nikdy som otvorene nehovoril o tejto otázke, i keď poznámkami a narážkami nikdy som neskrblil.

A i pre tieto otázky a tieto skutočnosti predkladám pred Teba, aby si zaujala k nim svoje „stanovisko“. Namýšľal by som si, že poznám jeho zásadný „fundament“, ale ďaleko som od toho, aby som bol úzkoprsým.

Prečítal som Valpuržinu noc. Tú, čo sme spoločne „ukradli“. Na margo týchto veršov prichodí mi povedať len toľko: ľutujem, že tu musí úhorom ležať všetka moja snaha a že som chcenie musel premeniť na rúbanisko mlčania a ticha. Lebo: to znamená dekadenciu duchovného života, úpadok všeobecného vzdelania a konečne: zmeravenie — i keď len dočasné, predsa však zmeravenie — vývoja. To ma bolí, to ľutujem. Spoj so slovenským a aj iným slovesným a umeleckým snažením vôbec je spretrhaný. Veľa bude načim doháňať. Už v ľudovej škole učil som sa tieto smútkom a drsnou pravdou zaťažené slová:

V znamení obsahu a dosahu týchto slov nesie sa moje cítenie, myslenie a môj život. I život všetkých tých, ktorí cítia toto jarmo na vlastných pleciach. Lebo ten život, čo prísť musí a príde, bude už naozaj životom človeka. Veď, mala si možnosť poznať Petrovčanov. A to som Ti už hovoril, že som ich odchovancom. A preto sa nediv, že sa tak húževnate držím toho, po čom tak túžim. A ja túžim svoj život spojiť s Tvojimi osudmi. I to dávno vieš.

A aké sú iné moje snaženia, vôbec netreba vykladať.

Tak, napríklad, Aziati dnes svätia sviatok slobody.

My čušíme a čušať musíme so zaťatými päsťami, očakávajúc ston poplašného zvona… Lebo, čo Kossuth a všetko to, čo po ňom dodnes prišlo, znamená, pocítil každý Slovák lepšie než dobre. A i dnes to cítime tak, až to bolí…

Drahá Marína, verím, chápeš ma tak, ako to píšem. Lebo tak to i treba chápať. Vidíš, toto vedomie je vzpruhou a tou silou, ktorá znamená dôveru v seba. V život.

Dnes zasa som sa utiahol do samoty, aby som nehatene svoje myšlienky a city venoval Tebe. Pre mňa tu to znamená veľké osvieženie. I keď — prešli už tie časy — ľúbostný list v pravom slova zmysle napísať neviem, verím, takto sa bližšie dostávame k sebe. Poznávame sa a navzájom sa osvojujeme…

Píš čím skôr a píš veľa, nevynechajúc nezodpovedanú ani jednu otázku, ktorú som predložil pred Teba.

Srdečné, nežné pozdravenie a: do skorého videnia!

Jurko