ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá moja Marína,

tak teda zasa som tu — v dome prekliatych úbožiakov. Cesta bola, akou už býva taká cesta: únavná, vlak nabitý a smútok okolo srdca. Neviem prečo, ale tak ťažko mi ešte nebolo. Veľa som myslel na Teba: verím, že si neprechladla.

U nás sa porobili veľké zmeny. Potrhali nás, povyberali ľudí do „tisztes iskoly“. Neviem, ako sa to stalo, i ja som sa tam dostal. To vieš, my sme kandidátmi na hviezdičky, alebo, ako to oni hovoria, zlodeji hviezd. — Avšak, podľa najnovších informácií, mám najlepšie výhľady, že sa z toho dostanem von. A to by bolo najlepšie, čo by sa mohlo stať. Dúfam, že s týmto názorom i Ty budeš súhlasiť. Vieš, nemám také vysoké a „vznešené“ ambície a vôbec sa mi to nezdá šťastím, ako si to oni predstavujú.

Je hodne chladno. I na tele i na duši. Toto posledné zvlášť. A potom smutno mi je, tak smutno a pusto, nieto sa tu čomu tešiť, človek tu z ničoho nemá radosť. Ak aj, tak protipól: škodoradosť, ako napríklad predvčerom, keď sa rozhúkala siréna a keď všetko, čo má nohy, bežalo von do polí. Bol ozajstný poplach. Ibaže tá nádej, tá nevyspytateľná vzpruha ľudského vnútorného žitia a bytia, bliká mi pred očami a predsa tak ďaleko. Keby toho nebolo, neviem si ani predstaviť, ako by sa dalo žiť na tomto utrápenom svete.

Dnes človek nemôže byť spokojný ani sám so sebou. To je boľavá skutočnosť. Tým boľavejšia, že mladé časy, najkrajší vek mladíka, zasvätený je diablovi a jeho remeslu. Aké sú z toho dôsledky, nie je ani ťažko si domyslieť. Oj, koľko nádejí a možných skutočností bohatých na zmysel a obsah je tam, v závoze! Stále mi prichodia na um Tvoje slová o teplom, úprimnom kútiku, kde by sa dalo venovať práci a sebe — nám samým. Akú to má hodnotu a čo znamenajú drobné chvíle v živote človeka, teraz len viem si správne doceniť a oceniť. Hovoria, že v dome prekliatych úbožiakov naučia človeka móresu. Myslím, že to je zle povedané, lebo naopak, nejde o žiadnu sebakázeň, ale len o rozbujnenie utláčaných zvieracích pudov v človeku, medzi ktorými dominantou je nenávisť. Duch, duchovnosť, duševná rovnováha a zveľaďovacia robota k vyšvihnutiu sa nad samého seba — o tom tu nemôže byť reč. A preto sú tu šťastní tí ľudia, ktorí poznajú len brucho a jeho potreby. Bohužiaľ, týchto je veľká väčšina. Výchova školy — v Maďarsku je v tomto smere riadená —, výchova cirkvi — celkom pochybená. Ono, dnes je tomu tak na celom svete, ale predsa som šťastný a i hrdý na to, že Ty pracuješ tak, ako to už zajtra môže byť jedine správnou a vedecky odôvodnenou — čo i je — cestou…

Drahá, dobrá Marína! Myslím, nenahneváš sa, keď takto hovorím. Vieš, viem, prečo to hovorím a viem, že sa vo svojom presvedčení neklamem ani nesklamem. Dnešné chvíle sú ťažšie ako ťažké, ale predsa som si istý, že i to prenesieme. Mnohí iní, aj Ty aj ja.

Myslím na Teba a dúfam, že sa čoskoro zasa dostanem k Tebe. Teraz už nie náhodou, ale vedome. A teda Ti budem môcť povedať: prídem. Dovtedy všetko najlepšie a srdečný pozdrav.

Napadlo mi, mohol by som sa pokúsiť napísať Ti tie veršíky. Neviem, či by sa mi vydarili, lebo som akosi stratil dôveru vo vlastné pero. — Nateraz sa zaoberám myšlienkou naučiť sa maďarčinu. Vedomosť tejto reči bude potrebná: biť ich, ich vlastnými dôvodmi.

Lúčim sa… Vracajú sa z kostola a nám sa treba vyobliekať na cvičenie. I v nedeľu po kostole mávame cvičenie. Zlý zvyk, nič viacej.

Srdečné, nežné pozdravenie.

Jurko

P. S. Prikladám spomínanú fotku.