ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahé, dobré dievčatko,

tak teda už desiaty deň ubudne, ako som v tejto márnici a uver mi, nemôžem si zasťažovať. V prvé dni mi dosť čudne padlo zvyknúť si na ticho, na ľudské obchodenie a — nerobotu. Ale i voči tomu čas sa míňal rýchlo, ako som už spomenul, v spoločnosti dobrosrdečných Rusínov. Inak i správa nemocnice stará sa aj o duševný pokrm svojich obyvateľov a tak okrem povinnej návštevy kostola inštalovali nám i rozhlasovače. A je to celkom dobrá vec. Veď už ani nepamätám, kedy som počul voľačo alebo zažil, čo by sa dalo nazvať umením. Dnes, napríklad, kochal som sa v krásach Verdiho Rigoleta a na iné rôzne árie ani spomínať nemôžem pre množstvo nahromadených dojmov už aj preto, lebo sa mi zdá, že som vlastne teraz pochopil jej obsah… A mal som o čom premýšľať.

Dnešná nedeľa minula sa mi veľmi, veľmi rýchlo. Rozmýšľal som o dojmoch, premietal udalosti dňa, spomínal na chvíle, ktoré sú ďalej ako ďaleko, kombinoval predpoklady, ako to bude asi vyzerať, keď sa skončí táto strašná vojna a keď zostaneme — nažive. A vtedy ma vyrušili z dumania roztomilé tóny, krásna melódia obyčajnej piesne „Daruj mi úsmev, Mária…“ A napadlo mi, že som vlastne dnes čakal od Teba list a priberal sa napísať Ti list. A — ako vidíš — dal som sa hneď do písania. Ale práve preto volil som si nadpísané motto, i keď som v škole vždycky hromžil na mottá a heslá pri písomkách… Verím, nebude chybou, keď teraz spravím výnimku a školácky sa budem pridržiavať motta, aby som na svojom člne fantázie nestroskotal na piesočine ťažkých myšlienok a rozjímaní…

Neruda, český básnik, v jednej svojej básni o mladosti a jari života volá nadšene: Ó hřešit jest tak sladké!… ale, pravda, nemyslí na žiadne cirkevné prestúpenie božích a neviem akých zákonov, ale na obyčajné a prirodzené práva mladých ľudí, ktorým v ceste stojí vždycky jeseň života, ako sú, povedzme, tetky so svojím „veď my len dobre chceme“. I moje motto je len a len takto zamierené a v znamení tohto zamierenia vyzdvihnuté.

Ono, keby mi nebola — ako som tu na vojne — vyfučala z hlavy krásna Smrekova báseň o čerešniach a milej, tú by som najradšej zacitoval, ale takto musím sa opierať len na svoj vlastný výrazový fond, na svoju vlastnú obrazotvornosť a jej zužitkovanie. Ale i popri takom zamierení a pri takom stave vecí musím sa mať na pozore, aby som nebol — ako si hovorievala, pamätáš? — dotieravým.

Včera večer — už sme spali, vlastne ležali — niečo po deviatej z amplióna ozvali sa zvuky Tosseliho serenády. Celkom piano a ani Ti neviem povedať, akým dojmom zapôsobili na mňa. Ale prezradím Ti, čo som vyšpekuloval. (Tu Ti hneď pripomeniem prosbu: nesmej sa, i keď celá táto „paráda“ v skutočnosti je veľmi detinskou a teda na naše roky až príliš smiešnou, lebo my tu, takto nahrádzame skutočnosť a vo vlastnom vnútre spaľujeme túžby, aby neťažili, aby neboleli.) No ale poďme k veci: predstavil som si, že som dostal dovolenku. Pošiel som domov na Pešť-Budín, aby som sa zastavil u mojej dobrej Maríny. Veď tak dávno to bolo, keď sme spolu boli a keď som — z nevedomosti — zrobil malé previnenie. Tak teda prišiel som do Pešti a pošiel rovno k nej. Pravda, ona nemala ani zdania o tom, že som prišiel a ja zasa nezastavoval som sa nikde, aby som neodhalil svoju prítomnosť. Bola nedeľa a moje dievčatko bolo doma, lebo do kina bolo ešte privčas a domáca aj tak bola zapozdila s obedom. Vpustili ma dnu, a Marína, moje dobré dievčatko, sedela za stolom a čosi pilne študovala. Neviem, či to bola kniha alebo nejaký rukopis plný typografických chýb. (Nechcem si namýšľať, že si čítala môj posledný list, i čo by to lepšie padlo mojej — samoľúbosti.) Pravda, unesená vlastnou prácou ani si nevšimla, že sa otvorili dvere, že ktosi vošiel. No, ale tak to práve bolo dobre, lebo v opačnom prípade nepodaril by sa môj úmysel. Tak teda, tak tichučko, ako sa len dalo, priblížil som sa k milovanej Maríne a zakryl jej oči. Marína ma prekvapene lapila za ruky, ale povoliť — nepovolil som. Julína! — zvolala radostne, lebo práve i Julína mala sa akosi v ten čas navrátiť z dovolenky. Ale, keďže som sa neozýval, hádala a hádala, ale ani na okraj pamäti jej, pravda, nenapadlo, že to šibalstvo vyvádzam vlastne ja. Mňa to zabolelo, lebo, predstav si, všetkých pospomínala, len na vojaka — zabudla. Potom som ju odrazu mocne-mocne oblapil a dlhým horúcim bozkom bozkal na ústa. A vtedy ma zlatá, dobrá Marína poznala a — vypadli jej slzy, po prvý raz ju bozkal mužský… Myslím, boli to slzy radosti a zasľúbenia: budeme patriť k sebe, kým nás smrť nerozdvojí… Neviem, čo o tom povieš.

Keby som krásnu Wolkerovu výrazovú schopnosť mal tak, ako nemám, napísal by som o tomto našom imaginárnom stretnutí takú krásnu legendu ako je Wolkerova legenda O nenarodenom dieťatku… Čo však takto… takto sa musím — i keď ma to trápi — uspokojiť vlastnou prozaickou výrečnosťou.

Tešil som sa jari, tešil som sa letu a životu som sa vždycky tešil, mal som vždy veľké plány, ale žiaden z nich nebol nedosiahnuteľný, utopistický, a musel som od nich upustiť… Čiastočne. Pamätáš sa, ešte som nebol v rovnošate, vyslovila si sa v liste o teplom domácom kútiku, kde sa možno venovať sebe, svojim túžbam, veľkej výstavbe života: veď to je vlastne skutočnou pravou a správnou postaťou života a z takého kúta vychodí všetko to, čo je pre život a jeho výstavbu užitočné.

Verím, máme dosť rokov, aby sme takto mohli hovoriť, lebo čas nečaká. A mladosť, mladé letá, ich ohnivá zápalistosť, ohybnosť nechať prielohom, zdá sa mi životom v tme, tápaním v blate alebo ako podmínovaný môstik pod nami samými. A že sa k nim družia krásy prebúdzania jari, jar sama, leto a básnické vznetlivé rojčenie a „vychutnávanie“ všetkých tých krás, je to len prirodzené a na svojom mieste. Vieš, i Robinson nebol len Robinsonom a my tiež nie sme len z krvi a mäsa. Bije v nás srdce, horia v nás túžby, chceme tvoriť, vieme milovať; milujeme a preto „Daruj mi úsmev, Marína…“ lebo práve ten úsmev bude prístavom, ohniskom a oltárom, na ktorom a v mene ktorého budem vedieť nájsť všetko to, čo táto povíchrica uniesla a o čom si sa tak úprimne, otvorene a isto vyjadrila vo svojich dvoch listoch.

Drahá, milovaná Marína, čakám na každý Tvoj list veľmi netrpezlivo, nie zo slabosti — život ma naučil sebazapieraniu — ale preto, že tak to je prirodzené, že tak to je na mieste. Viem, veľkou povďačnosťou viazaný som k Tebe, dievčatko, a verím, že vo mne sa nesklameš.

Možno zajtra, pozajtra dostanem list od Teba a za ten čas privolávam Ti do počutia i do videnia.

Srdečne a nežne Ťa pozdravujem, stále myslím na Teba.

Tvoj Jurko

Nagykanizsa, 25. júna 1944