Listy písané v tieni smrti

Drahá Marína,

týždeň chýli sa ku koncu, spozoroval som zo záznamov z pamäti, že vlastne v tomto týždni ešte nenapísal som Ti karotku. Ono, veľa, veľa som spomínal na Teba, len bolo treba rúbať do kameňa, nebolo času dostať sa k peru. Myslím, dostala si karotky, ktoré som zaslal, veď, bože môj, také boli prázdne obsahove, že i najprísnejším dozorom mohli prejsť. Myšlienky, nálady, skúsenosti, tie zbiera každý z nás, a nerád ich vykladá, lebo vie, že každý má dosť sám so sebou a so svojimi osudmi. A takéto karotky to sú len spojivkom s tým, čo sme nechali doma, s domovom, s našimi drahými.

I túto karotku píšem v tomto znamení. Lebo veď čo iného i možno od takého kúska papieru očakávať. Píšem, lebo mi dobre padne spomínať, myslieť a písať. A i keď napíšem možno slová, čo nič neznamenajú, predsa by som povedal, že tomu nie je tak. Ale vieš, kto to neskúsil, nevie pochopiť, nevie porozumieť, lebo i malé-malicherné veci i veľké veci, najsamozrejmejšie na svete, ťažko ľudia chápu.

Myslím, už si aj napísala karotku, list, niekoľko slov, viet, ale posiaľ nedostal som ešte nič. Ani z domu, i keď sa im hlásim každý týždeň. Poviem Ti — mrcha pocit, zvlášte to sklamanie, keď čakám, čakám, verím, dnes dostanem a keď príde znovu dúfať v zajtrajší deň. Ono ešte dobre, že som sa naučil žiť v samých trpkých skutočnostiach. Inak tento psychologický proces, vnútornú náladu musím Ti raz povyprávať, lebo takto je ťažko porozumieť.

Nežná spomienka, srdečný pozdrav.

Jurko