ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milá Marína,

Tvojmu listu som sa veľmi potešil, lebo bol prvý, ktorý som vôbec dostal dosiaľ. A potešil som sa mu i z iných dôvodov. Pravda, som Ti povďačný za toľkú pozornosť, a myslím, pred Tebou to ani nemusím tak prízvukovať. Inak, žiadal som nie slovník, ale učebnicu. Popíšem ju: Magyar nyelvkönyv — Učitelj madjarskog jezika, zostavili Kádner a Zatykó, vyšla v Subotici (Szabadka). Tá je pre mňa dôležitá.

Ináč je u nás nálada skleslá. Slovákov strašne preháňajú, dali nás do jedného roja. Pochodujeme denne 10-20 kilometrov. Stále bežíme, hádžeme sa o zem, štvierame sa na stromy, múry a stále sme len „büdes Szlovák k…“. Teraz si predstav, ako sa môžem cítiť na mojej vyvalenej nohe. Vôbec nemôžem chodiť, vlečiem sa len-len a treba vydržať. Strava — tenká ako cigaretový papier. Nedostatočná, nemožno sa ani vyspať — v noci robia poplachy. Hrozný je tu život.

Keď toto značím, značím dôverne, a Ty, keď budeš písať, nezmieňuj sa o ničom, lebo nám (Slovákom) cenzurujú listy. Tento, pravda, nepôjde cez ich ruky, preto píšem otvorene. Tak, medzi iným, nesmieme hovoriť — po slovensky. To preto, aby sme boli maďarským vojskom. Totiž, toto vojsko zostavené je zo živlov najrôznorodejších. Ale najhoršie prechodíme my. Ktosi tu z kamarátov povedal, že my sme tu prekliati ľudia. A je tomu naozaj tak.

To neznamená, že sa sťažujem v mene svojom. Prechodím, že chlapci zubami škrípu, ale to nič nemení na veci: dôležité je, že to cítia všetci, bez toho, aby im bolo nahovorené. A to som chcel v celej veci prízvukovať.

Citove sa tu nežije. Niet na to času. A vôbec, niet času na nič, čo by bolo dôležité pre človeka a jeho život na zemi.

Nikdy som tiaž života necítil tak ako teraz. A nikdy sa mi nezdalo hlúpym žiť ako teraz. Eh, koľko je tu daromne vymrhanej energie, koľko sily utopenej v ničom…

Tak, napríklad, ťaháme sa po zablatenej tráve a všetci sme prechladnutí. To je, pravda, naša a len naša vec. Toto sa teraz bude stupňovať: zajtra už ideme na strelnicu. Učiť sa zabiť človeka. To vedieť je vraj veľmi dôležitou vecou.

Ľutujem za Kráľovou Lehotou.

Myslím, myslím a nič nemôžem vymyslieť.

Vedel som, že sa ťažko budem vžívať do tohto, ale mi nikdy nenapadlo, že sa inkvizícia tela a ducha dá spojiť v jednu jedinú inkvizíciu. A že si človek zvykne na všetko, to je pravda. Hovädo by pri takom zaobchádzaní dávno zdochlo…

Ale, zdá sa mi, toto nie je to, čo som Ti chcel napísať. Čo by to však malo byť, nemôžem na to prísť. Isté je však, že veľmi, veľmi srdečne spomínam na Teba.

A týmto aj zakončím. Zakončím, lebo ťažko je myslieť na veci, ktoré bolia.

Lebo i myslieť bolí.

Prikladám nežné pozdravenie.

Jurko

P. S. Myslím i na Magdušku. Pozdrav.