ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

prichodí mi najprv ospravedlniť sa pre takýto malý formát listu, ale tu iné nedostať. Konečne i obsah samého listu bude viac ako formálny. Sú to viaceré trpké okolnosti, ktoré ako polyp oblápajú osudy nielen nás, ale mnohých a mnohých tisícov — vojakov i nevojakov. A ja, keď mi prichodí napísať všetko to, čo usmerňuje osudy mňa ako vojaka, ani neviem, čo a odkiaľ počať, lebo priznať pravdu znamená vraziť hlavou do steny a zasa vyhovárať a obchádzať nebolo mi zvykom ani v týchto naozaj najťažších chvíľach.

Keď budem o spomenutých formálnostiach hovoriť telegrafickým štýlom a keď to preto nebude ani dosť jasné, i tak som si vedomý, že uhádneš a porozumieš.

Na tvoje oba listy odpovedať som chcel hneď, ale sa mi nenaskytla možnosť prepašovať list z dosahu cenzorových prstov. Lebo, listy písané inak ako po maďarsky putujú — do ohňa. Dúfam, že i tento list dostaneš rýchlo, i keď nie tak skoro, ako by som si napríklad ja sám prial.

Odtiaľto som Ti napísal list, tu adresu preto neprikladám.

Keby si mi nebola napísala, ani by som nevedel, že baťko Čajak umrel. Škoda. Bolo mu treba ešte vidieť nové rána. Mal chuti do života, vždy tak hovorieval. Snáď pôjdem na dovolenku a pozriem sa na jeho hrob, prsť slovenskej usilovnosti a slovenského utrpenia i víťazstva i keď v páde. Ten pád bol víťazný pád. Lebo on v skutočnosti nepadol, ale zvíťazil nad všetkým, čo sa mu stavalo do cesty. Ej, Marína moja, ale by som mu vedel napísať nekrológ! Za informáciu srdečná vďaka.

Keď mi teraz prichodí pokračovať v liste, tak po dennej prestávke. Mimochodom: ani vo sne by mi nenapadlo, že list budem musieť dokončiť vo vojenskej márnici v Nagykanizsi. Ej, ako by sa divil Kajanovič, keby vedel, že tá moja drevená noha môže mať ranu a musia sa s ňou zaoberať v nemocnici. Neľakaj sa však, nie je nič nebezpečné: len tak, trochu bolí. Ale ani neviem, dokiaľ ma tu budú držať, preto, keď budeš písať, tak len na udanú adresu. —

Bolo by veľa vecí, o ktorých by sme mali hovoriť — slovom, živým slovom. Keďže o dovolenke hovoria ako o skutočnej možnosti, dúfam, zabehnem cez Pešť-Budín. Preto, keď si Ty vyberieš dovolenku po dvadsiatom deviatom júni, oznám, aby som vedel, čo a ako. Lebo nám sa dovolenka vtedy bude počínať. Budem sa snažiť dostať do prvej skupiny, lebo „istô je istô“. —

V nemocnici žije sa slušne. Ono, chváliť nemôž, lebo nemocnica je v podstate i márnicou a márnica zasa nemôže sa nikomu páčiť ani len svojím menom, a tým menej potom ovzduším. Necítim sa osamelým, je tu kopa Rusínov, spievajú na celom dni, vždy majú dobrú vôľu. Potom sú tu i Chorváti. Keď si na dačo musím sťažovať, tak len toľkoto: strašnú chuť mám do čítania. I času mám, len, pravda, o knihách nemôže byť ani reči. Jednoducho: niet ich.

Myslím, Marína, trochu by sa Ti bolo načim i báť v tom Pešť-Budíne. Tak napríklad, ako si dostala „strach“ pred chorobami a zaumienila si na seba dávať pozor. Pamätáš sa, koľko ráz som Ťa práve na tieto skutočnosti upomínal? A nechcela si mi uveriť, prečo?

Ukončujem, aby už prvou poštou šiel a potom sme pred lekárskou prehliadkou.

Srdečne a nežne Ťa pozdravujem a privolávam: do skorého videnia.

Jurko