Listy písané v tieni smrti

Drahá Marína,

bojíš sa budúcnosti? Tvoj list adresovaný do Légrádu dostal som dnes. Potešil ma, veľmi ma potešil. Lebo, ako som Ti v karotke oznámil ako verziu, dnes už značím ako pravdu. Odchádzame dnes večer na onú stranu, do boja proti partizánom. Vidíš, obyčajná skutočnosť, ktorú je ľahko vysloviť a ktorá vo svojej samozrejmosti je celkom všedná. Odchádzame na cestu, z ktorej, neviem, ako sa poniektorí budeme vracať: či dokaličení, zdraví alebo len v podobe spomienok tých, ktorým sme boli milí.

Inak necítim žiadne vzrušenie, som chladnokrvný a zmierený s „osudom“. Hlavná vec — nemyslím na to, čo môže byť, len ak tak, ako som Ti označoval vo svojich listoch. A to opakovať nemá ani zmyslu ani opodstatnenia, lebo v prehlbovaní zážitkov a dojmov možno len k ťažkým a boľavým poznatkom dôjsť.

Napochytre ani neviem, čo Ti vlastne písať. Teraz, keď sa lúčim listovne, dúfam, že to bude len dočasne. Keď list dostaneš, už budem kdesi v Chorvátsku. Pravda, keď sa bude môcť, budem písať. List do Pešti prinesie jeden kamarát, ktorého práve tam preložili. Chutný chlap.

Ešte pripomínam: spomínam na Laca. Pripomenieš mu?

Srdečné, nežné pozdravenie a stála spomienka na Teba.

Jurko