ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

keby som Ťa chcel podpichnúť, mohol som dať i nadpis „Milá teta Mariena“ — tak som totiž prečítal v Našej jari — ale nemám k tomu náladu. Akosi som zvážnel, ale toto slovo sa vôbec nehodí ako pojem pre obsah, ktorý má kryť. Vojenským slovníkom by som to vedel povedať veľmi, veľmi jasne. Ten však nehodí sa pre — dámy. Ide totiž o to, že som mal celé sviatky očiernené, skazené a strpčené. Pripomínal som Ti už, že som chcel vidieť svoju Marínu, aby som tak spokojnejšie pozeral do zajtrajška. V znamení takejto a tejto nálady čakal som Vianoce a sľuboval som si veľa, veľa. I vojenskú karotku na vlak vymenil som si na Budapešť. Eh, a do cesty sa Ti postaví taká sprostosť, že človek nevie, či sa má smiať alebo či má zúriť. Bolo to sedemnásteho. Prvý vlak na Budapešť šiel o šiestej večer. Druhý o pol desiatej. Nepustili ma pod zámienkou, že domov možno len v občianskych šatách a potom vyhnali nás všetkých na posledný vlak niečo pred polnocou. A ten išiel smerom dolu. Do Baje. A Baja už je v Báčke. A vieš, dokiaľ som cestoval domov? Dva celé dni. Pováž, nebolo iné spojenie. No a mal som toho potom dosť a dosť. Nevedel som im to zabudnúť a uspokojiť sa. Veď, bože môj, ešte trochu — len mesiac ešte a bude tomu rok, čo sme sa rozlúčili. A teraz prišlo toto…

Prišlo tak, ako i ten titul „árendátora slovenského pravopisu“, lebo i čo tam reč bola o mužovi, strýko Peťo si to poplietol a namiesto Lacovi vhodil to do očí Tebe… Nenahnevala si sa, pravda?

Jednotu počas mojej dovolenky pozeral som veľmi usilovne. A s Tvojím menom a ani len so značkou, čo by upomínala na Tvoje srdce, nestretol som sa ani raz, až na „Tetu Marienu“. Nechcem veriť, že by si ňou bola už, veď ešte ani len bránu do toho pravého života si si neotvorila. Eh, nevieš si ani len predstaviť, ako som sa chcel stretnúť s prácou, ktorá by dýchala Tvojím životom. Potešil som sa však Našou jarou, lebo je vlastne Tvojím, ak sa nepohneváš, poviem: deckom. A potom zahrýzol som sa do krížovky, od Ljubice (nakreslil ju Lúčanský — ozaj, čia bola?) a len-len že som si zuby nepolámal na nej. Potom, celkom náhodou, padli mi oči na Rozlúštenie krížovky z minulého čísla, no a mal som riešenie — v hrsti. Bolo tam totiž omylom hneď i rozlúštenie.

Počujem, že tam Vás je veľa, veľa a k tomu ešte samé mladé sily. Nebol by som si myslel, že tak veľa transfúzie krvi potrebuje tá Jednota. Zdá sa mi však, že jej bola vstreknutá zlá, nezodpovedajúca skupina, a preto je tak trochu málokrvnou. To však sa ma ani tak veľmi netýka, aj mi je to jedno, lebo ju nemôžem sledovať riadne, ale z tejto príležitosti hovoriť chcem, alebo skromnejšie poznamenať chcem toto: či je na svete človek, čo by sa mohol pochváliť, že má oceľové nervy, zlaté srdce, na ktoré sa žiadna pliaga nechytá, oči pevné a stále ako slnce? Povedz mi, je taký človek na svete? Myslím, chápeš, o čom je reč, verím, nebudú sa Ti tieto riadky zdať výčitkou, lebo — mám pravdu. Hovorí sa, že pracuješ s nadľudskou výkonnosťou, že pracuješ i po čase, že nepoznáš únavu, že to badať na Tvojej telesnej konštrukcii. Je to pravda? A keď je to pravda, Ty sama necítiš a nebadáš, prečo je tomu tak. Marína, pozor! Zdravie Ti treba i pre budúcnosť, veď aká bohatá budúcnosť Ťa čaká… Alebo snáď presvedčená si inak?

Veľmi ma dojalo úmrtie E. Trusinovej. Kedysi bola mojou žiačkou. Keby som sa nebol presvedčil, že zle veršujem, snáď by som čosi i napísal — takto však nič… Prečo zomierajú ľudia v mladom veku? Elenka umrela osemnásťročná.

Petrovčania, a to tí najtuhší, mali strach, že vraj sa tu pomaďarčím, lebo vraj som odišiel do dôstojníckej školy. Zvedavý som, aké tváre budú strúhať, keď sa dozvedia, že som sa tu nezmohol ani len na to, aby mi uznali, že mám stredné školy… Veľa ráz som videl nenávisť, škodoradosť a ostrý jazyk, ale teraz som sa presvedčil i o koreňoch týchto sociálnych zjavov. A ja si vojenčím ako každý slovenský chlapec, ktorému hrozí väzba preto, že sa medzi sebou po slovensky rozprávajú. — Hlúpe veci na tomto svete, čo?

Tak napríklad včera niečo pred dvanástou prišli sme z dovolenky. A boli sme upozornení: pozor, Švábi už nocujú v base, pretože sa zhovárali materčinou. Čert aby to spral… Tie uzdy počali akosi stuha zaťahovať. Cítime to na každom kroku…

Teraz trochu z petrovských klebiet: Milina nosí nádeje sa vydala za pána C. Fedor Štarke tak asi po desiatich rokoch zobral si svoju Maru. A dvaja ambiciózni gymnazisti preložili román od M. Lovraka: Srećna Zemlja. No a preložili ho horšie ako zle. Anča Ti toho možno viac popíše, ja však i toto počul som len mimochodom a mimochodom to aj značím.

Okrem toho mám k Tebe veľkú prosbu: keď sa zjaví na knižnom trhu Mrázova kniha o literárnom diele Jána Čajaka st., pamätaj i na mňa. Dobre? Budem Ti veľmi, veľmi povďačný… Ja odtiaľto nevidím nič a neinformovaný som o ničom. Viem, že hodne zostanem pozadu.

Prepáč, že píšem ceruzou, ale takto napísať viem viac.

Srdečný a nežný pozdrav.

Jurko