ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá duša,

už dva týždne dlžný som Ti odpoveď. Hneval som sa — uvidieť Ťa prv, ako odídem na vojnu, ale mi naveky voľajaká hlúposť prekazila cestu. A tak prišli chvíle, keď nás Petrovec prišiel vyprevadiť na stanicu. Každého mládenca vyprevádzali rodičia a dievča, a len ja som bol akosi ukrátený. Keď sa materi vydrala slza — vyprevádzala druhého syna — taký smútok mi skľúčil srdce, že som myslel, že nevydržím, ale premohol som sa, lebo som si povedal, že nesmiem cítiť, aby som mohol byť flegmou, kusom dreva.

Už týždeň sa minul, ako som tu. Pomaly si zvykám nosiť masku ľahostajnosti. Pukám sa pod posteľ, keď pološialenému podoficierovi napadne, že to alebo to nie je dobre spravené atď. A vojakom byť — videl som to už jasne — znamená byť všetkým, len nie rozumným. A moje dojmy — oj, tie sú všelijaké. O tých bude sa môcť hovoriť pozdejšie. Veď, moja drahá, stretneme sa iste, a potom, potom si to povyprávame, jedna radosť… Pravda? Teraz len spomínam. A hovorím so svojou predstavou na Marínu.

K Tvojmu listu, drahá, vrátime sa ústne, keď tomu bude čas. Teraz len, aby si vedela, ako sa na vojne žije. Ono, ťažko mi padne logicky rozmýšľať, lebo ma strašne bolí noha. Vytkol som si. Keďže som čelný v šíku, bežal som prvý cez prekážky — najprv široká jama, potom jama i široká i hlboká vyše mňa, do ktorej bolo treba skočiť a po rovnej stene vyštvierať sa hore. Potom nasledovali menšie prekážky, múrik, doliny, násypy, drevený plot, znovu také všelijaké prekážky, a konečne šesť metrov vysoká brána. Dobehol som prvý — a hneval som sa, lebo dvaja so mnou boli ešte darebnejší, vyštvieral som sa na tú bránu a nerozmýšľajúc zoskočil som. Teraz mám vytknutú nohu a veľké bôle a na to všetko predpis — prikladať mokré obväzy.

Dnes sme napríklad originálne obedovali. Čosi sa napajedil náš veliteľ izby, keď sme dostali obed, prikázal nám šajky položiť na dlážku, postaviť sa na kufre do pozoru a na komando kľakať do drepu, horko-ťažko načrieť do lyžice, zastať do pozoru a konečne, keď už v lyžici ničoho nebolo — chlipnúť. Zábavné, čo? Ono nehovorím to preto, že by som sa divil trpezlivosti tridsiatich šiestich ľudí. Hovorím preto, aby si vedela, aké veselé chvíle zažívame…

A tak to bude — vyprávajú starí vojaci „Košičane“, je ich tu viac ako veľa — celé tri mesiace, kým sa neskončí cvičenie, ktorým je človek na vojaka pokrstený. Pýtam sa: Ešte sa svet neprevracia? Knihu vydajú? Nech Ťa presviedčajú, ako chcú — viem jedno: v Edícii prestane sa nateraz s vydávaním, lebo niet peňazí!!! To by si mala vedieť, lebo si v kuchyni pri hrnci. No ale, ako vravím, to už prešlo. Rukopis zachovaj — ten, čo si zaslala mne, je zachovaný. Ale toto vari nie je to, čo som chcel povedať. Totiž, reč bola o prekliatych ľuďoch. Chápeš? Tieto zlomky treba dobre chápať, aby bolo jasno. Mne je jasné všetko okrem toho, čo mi osudy ráčili priniesť. Pravda, veľa rečí tratiť nechcem, lebo tu len jedno rozhoduje: brány ducha sú zavrené, a teraz žije sa len telom. Otužovaniu a šikovnosti, oživeniu ukonaných údov a uplatneniu pudu sebazáchovy a všetkého, čo z toho vyplýva. Ono je svätou pravdou, že človek vie udržiavať úprimný zápal myšlienky a pocitu súčasne, ktorý voláme — nádej. Nádej, to je sila, len smrť ju premôže — keď už vlastne nejestvuje nič, ale celkom nič. (Pravda, to, čo farári hovoria, je ich vec a mňa sa netýka). Pre nás živých ľudí dôležitá skutočnosť a to, čo nám dáva. Lebo na základe toho budujeme svoje šťastie a všetko to, čo pre nás znamená svätú hodnotu. Marína drahá, teraz je pre mňa celkom jasné, čo znamená — veriť.

Kedysi, bolo to dávnejšie ako dávno, vznikla plamenistá iskra veľkosti z toho — čo menujeme láskou. Akoukoľvek. Lenže tá citová v užšom zmysle, je mohutnejšia, opravdivejšia a prirodzená. O tú orodujem. A tá mi dá sily zniesť všetko, čo život na plecia prikladá. Nuž a toho nie je málo. To je viac ako jasné. Tak napríklad treba mi vedieť po maďarsky. Oh, čo sú to hrozné pocity, keď sa človeku komanduje a sám nevie čo…

Marína, duša, na rozlúčku po prvom stretnutí písmom, nežne Ťa pozdravujem, a prosím, zašli mi razom moju knihu Magyar nyelvkönyv (Učitelj madjarskog jezika), aby som sa mohol učiť.

Úlohy boli dobre vypracované.

Jurko