ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milá Marína,

i po druhý raz prichodí mi zasa len zasťažovať si nad osudmi ľudí z domu prekliatych úbožiakov. Ono, myslím, už som Ti písal o tom, že my vojaci žijeme iba z nádejí. Raz je to dovolenka, potom balík, alebo že sa sem zatúla nejaký známy z dediny, a tak stále. Keď sa mesiac február vyznamenal veľkými prejavmi na poli verejnom a politickom, v mojom živote, pravda, znamenal ukončenie štvrťstoročia života a boj o povolenie výletu tam, k Tebe, drahá Marína. Ani dnes, ako vidíš, do Pešti som sa nedostal. Nedostal som sa preto, že som sa nepýtal v piatok, ale v sobotu. Pravda, ich sa to netýka, že ja som vo štvrtok a piatok večer do šiestej hodiny bol v Sióagárde na moste na stráži. Keď som vraj voľačo chcel, mal som robiť v piatok. Nikde tak s človekom nevedia vybabrať ako práve tu pri vojsku. Človek tu vlastne nie je ani človekom, je len obyčajným menom, ktoré možno v lajstríku preškrtnúť červenou ceruzou a nahradiť iným. Veď, už som Ti napísal, že je zima. Teraz prikladám len toľko: mnohým chlapcom omrzli uši. A keď dujú vetry a mráz sa pchá až do pľúc, ľudia i psov pozavierajú aspoň do stajní, ale vojakom zato nedoprajú kúsok teplého miesta. Bolo to v piatok. Do polnoci nemohli sme zohnať umiestnenie pre oddychujúcich strážcov. Trpká skutočnosť, ale pravdivá. A keď tak stojím vonku a dupkám, lebo nohy majú omrznúť, vtedy akosi sa uvoľní fantázia, zbaví sa zaťaženosti chvíle a unáša ma tam k Tebe, a je to vlastne polosen a poloskutočnosť. Dlhé sú tie dve hodiny vonku, rovnajú sa vari večnosti, ale cítim sa skoro urazeným, keď ma prídu vymeniť, lebo vtedy znovu nastáva tvrdá mrazivá skutočnosť, všetky nite, ktoré tak teplo a príjemne zhrievali dušu a srdce, strhajú sa, polosen — poloskutočnosť sa rozsype. Videla si už, ako sa rozsypú pátričky ruženca, keď sa ktovie akou náhodou pretrhne niť? Tak sa rozsype aj ten polosen, poloskutočnosť. A vtedy viem: Marína je ďaleko, Marína pokojne spí. A toto vedomie ma teší. Neviem, ako by si sa usmievala, keby si tak videla, ako vojak musí teraz skackať okolo skladišťa, aby nezamrzol, ale viem isto, zdalo by sa Ti to veľmi, veľmi zbytočným, Ono i je, nie je zbytočné. Pre mňa, napríklad, je to príležitosťou, ako sa povie — sniť. Ono, v tomto pojme neskrýva sa všetko to, čo pod tým myslím, ale iný výraz nenachádzam, preto je dobrý i tento.

Medziiným čakal som v tomto týždni od Teba list. Ten list si, pravda, nenapísala, a preto som ho nedostal. Je to celkom prirodzené, však? Ale neviem Ti ani dosť prízvukovať, čo to tu znamená dostať list.

Tak už som vojakom — ešte pár dní — pol roka. Polročný vojak. A zdá sa mi malou večnosťou. Dosiaľ ešte nikdy sa mi nemíňal čas tak pomaly ako tu pri vojsku. Deň je dlhý ako ovčie slepé črevo a nabitý takými drobnými a stále sa opakujúcimi hlúposťami, že od toho možno len osprostieť a nič viac. A to by malo vraj trvať celé dlhé tri roky!!

V tomto týždni spravili nám malé prekvapenie. Museli sme do kina, pozrieť sa na nemecký film. Ako sa volal, neviem, ale ukazujú ho len vojakom. Nemci ospravedlňovali v ňom svoj postoj voči Európe a svoj pochod na Poľsko. Do neba volajúca hlúposť. Taká biedna a nijaká, kuľhavá švábska propaganda, ktorou ukazujú celú svoju nahotu, zúrivosť a pomstychtivosť. Ja by som to však nazval sadizmom. V tom najchorobnejšom stupni, keď už sa vôbec nezjavujú svetlé chvíle zdravého rozumu. — Na toto potom prišiel ešte tromf: oslobodenie (!) Félvidéku. Plakať nám bolo načim, plakať… Iste sme si všetci mysleli: príde na psa mráz. Dúfam, bude tuhý…

Pomaly preukazujú svoju nenávisť i voči nám. Že nás považujú za ukrutných hlupákov, to som dávno spozoroval, teraz však nás čím ďalej, tým viac upozorňujú na nebezpečenstvo z Ruska. Ako na slovanské nebezpečenstvo, ktoré prijalo do svojho lona Židov. Často sa nás pýtajú, či sme Slovania. Hlúpe položenie… A sú takí, čo sa boja. Škoda. Inak, iste sa dobre pamätáš, kedysi som Ti písal s dobrou dávkou sťažnosti, že nás Slovákov nepúšťajú do mesta. Dnes, chvalabohu, nemôžem sa na to sťažovať, ale von sa mi nejde. Niet kam ísť. Neviem sa pretvarovať veselým. Príliš ma ťaží tento utrápený vojenský život-živorenie. Budúcnosť — mačka vo vreci.

Roztrpčený som, že si nemôžem vybojovať „eltávozás“, teda: výlet k Tebe. Viem, je to namiesto trestu preto, že som sa v ich škole choval tak, aby ma vyhodili. Môj veliteľ sa len uškŕňa, ale nehovorí nič. A on sa vždy uškŕňa, keď niekomu nepraje dobre. Dobre ešte, že nedieľ je veľa a že mi nemôžu zobrať — úfnosť. Dúfam totiž, že na nedeľu sa mi už podarí…

Prečítal som si list a zasa musím zistiť, že nie je jednotný po obsahovej stránke. Že je obsahove rozbitý. Rozsypaný. Myslím, že už raz som vysvetľoval, prečo je tomu tak. Preto ďalej rozpisovať sa nebudem, viacej však, keď sa stretneme.

A verím, že sa stretneme.

Týmto by som zakončil, očakávajúc skorú odpoveď.

Srdečné, nežné pozdravenie.

Jurko