ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

Tvoj list prekvapil ma po návrate z manévrov. Boli sme v Sálke obkolesenej horami, kopcami a dubovými a ihličnatými lesmi. To ticho vysvetľoval som si tým, že už ste opustili Pešť-Budín, lebo počul som, že svätý Vojtech zutekal. A teda trpezlivo som vyčkával. Vinco ma trochu doťahoval, ale vedel som mu rovnakou mierou vracať. Bolo to, pravda, len tak, aby sme zabudli na trpké nedeľné a večerné nálady a keď v mysli vracali sme sa nehatene k svojim najmilším. — Vy teda hrdinsky stojíte na tom, zostať v Pešť-Budíne. To teda znovu sa jasne počína rysovať možnosť výletu k Tebe. Najradšej by som však už v túto nedeľu zabehol, ale jeden kamarát — Košičan, písal z Päťkostolia (Pécs), že už sa prvého mája vráti späť do Tolny, a keďže nebol ani on na veľkonočnej dovolenke, sľubuje si výlet do Pešť-Budína. Ono, pravda, neoznámil som mu, že svätý Vojtech zutekal… Preto som si to odložil na budúcu nedeľu.

Obdivujem Tvoju hrdinskosť. A teším sa z nej a hrdý som na ňu. Bude z Teba ozajstná družka v živote. Neviem, ako by si sa cítila počas poplachu v pivnici, keby si tak videla, aké hrušky padajú z tých oceľových vtákov. Podľa nás na okolí štyri nevybuchli. Chatavy. Nuž ale my ľudia sme podivné božie stvorenia, v ničení vidíme novú cestu a úsvit a svetlo a teplo.

V spojení s týmto dovoľ mi, drahá Marína, dotknúť sa Tvojej nedôvery, lepšie povedané pochybnosti, ktorú vyslovuješ o ľuďoch. Viem, je to dekadencia, a rodia ju práve tieto chvíle a tieto utrápené nálady, ale, myslím, je to privčas u Teba, lebo, i keď si videla špinu, ktorú človek vie stvoriť, ale videla si len jej tvár. Neviem si predstaviť, čo a ako by si myslela, ako by sa sklátila Tvoja viera, keby si kukla do pomyjaku, ktorý je utajený za oponou tvári. Keď pracuješ a vieš pracovať, tak to je len zjavom prechodným, ktorý síce znamená otras, ale znamená i obrodenie: širší rozhľad, pod nohami pevnejšiu pôdu. Že si sa nebála zdôveriť mi s tým, úprimná vďaka. To je zasa stupňom, ktorý znamená zblíženie. Nemyslíš?

Laco nič nepísal, Laco nepíše. Týmto, pravda, nesťažujem sa na neho, o tom nemôže byť ani reči, lebo reptať, pravda, niet prečo. Myslím, napísal som Ti už, ako chápem, vlastne chápeme my tu noci strávené na dunajskom nábreží. Ak však nie, poznamenaj, napíšem.

Čo sa týka spomínaných dokladov, sú na takom mieste, že na lepšom ani nemôžu byť. Nateraz ich však nepotrebujem. Veď, ozaj, čo treba „marha-katonovi“? Povel a dosť.

Diskrétna otázka: popri toľkej práci ako sa máš so zdravím, s očami? Nehovoríš o tom ani slova. Azda všetko v poriadku?

Moja Veľká noc bola opravdivou, veľkou egyptskou nocou. Dovolenka vystala. Ponevierali sme sa po kasárni, riadili izby, drhli dlážky. To, aby skôr ušiel čas. O sviatočnosti, pravda, nedá sa hovoriť. Ja sám vlastne stále som bol v službe a vymykal som sa, len na čas, kým mať prišla pozrieť sa na syna. — Keď sa stretneme, nezabudni mi pripomenúť túto poznámku, lebo mať neprišla sama. To Ti chcem povedať osobne. Aké pocity to boli, aká nálada u nás vládla, nakrátko veru ani povedať neviem. A myslím, škoda je i slova trúsiť, lebo, keď si na to spomínam, prichodí mi — prepáč za zvrat — na dávenie. Voľný čas, bolo ho menej ako málo, strávil som spolu s Vincom. Mal trochu trápenia, prisľúbila sa mu snúbenka a neprišla. Debatovali sme, my vždy debatujeme. Škoda, že on je trochu flegmatický — i čo citove hlboko založený — nevie sa rozohniť. A ja, to Ti ani hovoriť nemusím, pravda?

Po Veľkej noci stala sa u nás maličká zmena: zmenili nám veliteľa. Človek odišiel a prišiel blázon. Blázon, ktorý sníva len o výbušninách, ktorý výbušninami loví ryby a tak. Teraz celý náš výcvik sa skrútol v tomto smere. Priznám, hlúpy obrat, ale už sme v tom.

Spomenul som už, že sme boli na cvičeniach v Sálke. Je to nemecká dedina, pozostávajúca z jednej ulice. Boli sme ubytovaní v škole a ja som bol učiteľovým hosťom. Myslím, je to jediný Maďar pod slnkom — ktorý sa oduševňuje slovanskými jazykmi a veľkým Ruskom. Na fronte bol jeden rok, domov sa vrátil hluchý…

Marína moja, prepáč, keď tento list príde s dvojdenným oneskorením. Už som hovoril, že čas pre seba kradnem. Veď predstav si, cvičenia trvajú ráno od siedmej a večer do šiestej a potom kancelária. Často vysedúvame v nej i do polnoci. Len nedeľa, i keď nie celá, patrí akosi človeku a jeho veciam. A ja, vidíš, práve s filozofiou, ktorá hovorí, že za takzvanú svätú korunu krv treba prelievať a že jej patrí každý zdravý chlap, neviem sa zmieriť. A neviem obdivovať múdrosť, ktorá hovorí: vojaka si ctíme nie preto, že vie zabiť človeka, ale preto, že vie zomrieť za iných. Môj komentár bol by k nej veľmi divný, a neviem, ako by šiel do krámu pánom, ktorí túto múdrosť obdivujú, a v jej znamení a v jej mene oberajú človeka o slobodu, o voľný pohyb a vlastný duchovný svet.

Nevieš si predstaviť, ako prahnem po dobrom čítaní. Zvykol som si na knihy a teraz som akosi cele nesvoj. Ono, zakazuje sa inojazyčné čítanie, sem-tam i raziu zrobia, nuž ale darmo: nenachodia nič. Lebo nič podobné ani nemáme. Totiž jasne: Maďari nebojujú viac proti boľševizmu, ale proti slovanskému nebezpečenstvu. Čoraz viac to prízvukujú. A aké dojmy to vyvoláva medzi nami?…

Ide o to: vytrvať a vydržať. Vytrváme? Vydržíme?

Vy tam, sedíte pevne. Nám sa pôda pod nohami kláti. Náraz bude osudný. Len akosi neprichodí k nemu.

Srdečné, nežné pozdravenie a do videnia.

Jurko

P. S. Drahá Marína, keďže som obyčajný vojak, mne nepatrí titul úrnak. To nepíš, lebo mi viac vraj nedajú list, keď bude tak adresovaný.