ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

oznamujem Ti, že som dnes nemohol prísť do Pešť-Budína jednoducho preto, že celá ôsma stotina ešte vo štvrtok dostala „laktanyafogság“ — čo znamená, že za ten čas, kým trest trvá — v tomto prípade je to zajtra ráno do šiestej hodiny — nik nesmie z dvora ani len na krok von. Preto som nemohol prísť. Dúfam však, že čo sa dnes nepodarilo, podarí sa na budúce. Veď už som Ti raz, myslím, napísal: my tu žijeme zo dňa na deň v nádeji, že to snáď dnes-zajtra prejde, a tak počneme obyčajný, ale tým milší občiansky život. Lebo niet krajšie nad občiansky život, ktorý tiež vie byť anekdotický, záhadný a bohatý na všelijaké zvraty a prekvapenia.

Tak, myslím, napríklad na korešpondenčný lístok, ktorý som dostal už v stredu. Najprv som bol prekvapený, potom som si však povedal, že je lakonickosť Tvojou dobrou povahovou stránkou, ale tým ešte nebolo nič vysvetlené a teda tým menej jasné. A preto som si z dnešnej nedele mnoho sľuboval — ale už som povedal, čo sa stalo.

Eh, Marína, nevieš si predstaviť, ako ťažko a nemilo sa dotkne človeka, keď mu koniari ani len nedeľu nedoprajú. Tým však skôr, keď sa počnú vysmievať pre neznalosť ich bendegúzskej reči. Zabúdajú, chudáci, že keby nevedeli hovoriť, ako hovoria, museli by vari štekať ako šakaly alebo grofkať ako prasiatka, hovoria naši chlapci. A majú pravdu. Majú pravdu i vtedy, keď im nesedí na srdci to, čo im „záchranci“ strednej Európy na srdce, do mysli a presvedčenia nasadiť chcú. V dôsledku takéhoto presvedčenia vyhodili ma i zo školy, za čo im srdečná vďaka. Myslím, že som sa o tejto príhode dosť jasno vyslovil v minulom liste, a preto sa viac nebudem rozširovať.

Táto zima nepríjemná vec, ako, povedzme, ploštice. A aké sú ploštice, sama väčšmi ako dobre vieš. Oziabe na nohy, mrazí na uši, oziabe na ruky. A mráz vôbec je veľmi dotieravou skutočnosťou: vtiahne a vkradne sa všade tam, kde ho človek najmenej očakáva. Je to pre vojaka zlo ako zlý veliteľ. Neviem, čo povieš na túto múdrosť a ako reaguješ na „krásy“ tohoročnej zimy — verím, zima je tiež bohatá na svoje zvláštnosti a krásy — ja však len v úvodzovkách môžem sa o nej vyjadrovať. To už i preto, že som prechladnutý…

Je tu i maličká novinka, ktorú tiež treba vyzdvihnúť. Preložený som k ťažkej puške — má len štyridsaťpäť kilogramov — a učím sa znovu. Dosiaľ som bol strelcom. Tu, keď chcú s dakým vybabrať, to s ním vybabrú až na sto percent. Ono, mne sa tým nestala žiadna krivda, a že je puška viac ako priťažká, to ešte neznamená potrestanie. Ľudia preniesli inakšie a ťažšie peklá a predsa zotrvali. Viem, že sa i usmiať môžeš, a pritom Ti napadne — ako som to hovorieval? — pánboh šelmy tresce, ale… to ale, a to, čo za ním príde, je záchranným volaním SOS, zadnými dvierkami, ktorými sa dá, keď nie iné — zutekať.

Veľmi, veľmi som zvedavý na Teba. Tým zvedavší, čím viacej prekážok stojí v ceste stretnutiu. A nevieš si predstaviť, ako prahnem každým nervom, každou myšlienkou a citom po čím skoršom stretnutí. Viem veľmi dobre, akosi sa mi uľaví, naberiem ako z horského prameňa nových síl k novým nádejam… Nakoniec sa ešte — povieš — rozbásnim, hoc tu pri vojsku som „strašne“ zvážnel: zaoberám sa vážnymi myšlienkami a o všetkom nie citom, ale rozumom premýšľam. Prišlo konečne k tomu, čo páni profesori do mňa nemohli nabiť. Teraz to prišlo akosi samo od seba a znamená to novú fázu v mojom živote.

Priznám sa, čakal som od Teba — veľký list.

Včera bol som trochu namrzeným — i čo sa mi nesvedčilo, lebo vlastne mal som sviatok. Štvali ma tí lyžiari — to pre nich sme všetci zavrení. Zapozdili na »sorakozó«, nuž, pykáme za to všetci. Dúfam, že sa na nedeľu nestane taká odporná nepríjemnosť.

Medziiným naučil som sa v uplynulom týždni šmýkať dolu svahom — ani zo strechy — na bruchu. Neviem, čomu to slúži a načo nám to treba vedieť, videl som však, že predstavení majú z toho ukrutnú radosť. Ja naproti — neteším sa. Tým menej sa teším, keď dolu svahom treba robiť — kotrmelce… Vidíš, život tu pestrý je na nevyspytateľné hlúposti. A bohatý. Škoda, že sa naň neviem dívať ako na vtip. Lebo v tom je vlastne vtip.

Týmto by som skončil, i čo som ešte veľa, veľa vecí nepospomínal. Ono konečne som už dal za pravdu kamarátovi Beerovi z Košickej Novej Vsi: človek sa tu po maďarsky nenaučí a po slovensky zabudne. A táto konštatácia platí o všetkom možnom…

Do skorého videnia a zatiaľ srdečné, nežné pozdravenie…

Jurko