ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá, dobrá Marína,

prv, ako by som sa dal do vykladania všedností súčasnej uplakanej skutočnosti, prv, ako by som Ti myseľ odviedol korytom mora zážitkov dňa a prv, ako by som Ti porozprával, ako sa to všetko zrazu zbehlo okolo nás, nemôžem nepripomenúť veľký deň v Tvojom živote, keď budeš spomínať na svoje dvadsiate tretie narodeniny. Chcel by som v ten deň stlačiť Ti úprimne ruku, mocne Ta objať a povedať Ti veľa osviežujúcich slov. Ale nových dvesto kilometrov vrazilo sa medzi nás a nové skutočnosti unášajú moje osudy, a preto sa musím uspokojiť listom a tým vrelšou spomienkou na všetko, čo sa viaže k Tebe, k Tvojmu menu. Viem, veľa ťažkých chvíľ zažila si od chvíle, ako sme sa poznali, ale, uver mi, Marína drahá, nebolo povznesenejšieho zážitku v živote nás oboch, ako vtedy, keď som Ťa dunajským nábrežím odprevádzal domov, a keď som vstúpil otvorene, ale úprimne do Tvojho života. Vidíš, vidíš, Marína, takéto a podobné spomienky mi prichodia mysľou, povedal by som v predvečer Tvojich narodenín. Možno, keď budeš čítať tieto slová, znovu Ti bude smutno, ale uver mi, len mocnými zážitkami upevňuje sa viera a rozširuje duchovný svet. Už som Ti povedal, že obdivujem Tvoju chuť pracovať, a keď sa znovu vraciam k tejto pravde, tak len, aby som Ti mohol popriať nových a nových síl, viery a sebadôvery i pre nastávajúce dni, ktoré nám neuberú na ťažkosti, ale skôr pridajú. Aby si vytrvala. Spomínam a som s Tebou.

Tento deň mal som už skôr na mysli a práve v nedeľu plánoval som si cestu do Pešť-Budína. Ale sobota a nedeľa niesla sa v znamení príprav — nepúšťali von nikoho. Ono, v nedeľu som redakciu dostal telefónom — bolo desať minút pred jedenástou — nik sa však neohlášal. A preto som v pondelok „zlogoval“ z kasárne, no a po trojapolhodinovom čakaní dostal som vás. Len — tri minútky boli veľmi krátke, také krátke, že to až bolelo. No a vtedy už chcel som Ti pripomenúť dvadsiaty druhý máj, ale a tak.

V pondelok popoludní nakladali sme sa do vlaku. A v noci nás už aj viezli. Kam ideme, to sme nevedeli a hádali sme tak i onak, ale zvedieť niečo istého, závažného sa nedalo. Boli sme totiž pozavieraní vo vozňoch.

Celá Tolna bola na nohách. Kasáreň už v nedeľu obľahol svet, v pondelok ho bolo ani lavína. Rodičia chlapcov z okolia prišli sa rozlúčiť so synmi. — V kasárni sa snažili spraviť náladu, pričiňovali sa i tak i onak, ale stále to vyznelo akosi prázdne, bez obsahu, bez pulzu a temperamentu. Keď sme odchádzali, ženy a dievčatá nás zasypali kvetami. Ale vieš, ako to vyzeralo? Podobne ako Kristova posledná cesta do Jeruzalema. Až príliš si bol každý vedomý Golgoty, ktorá po tomto nasleduje. A preto miesto úsmevu všade bol len zatrpklý smútok, ťažký smútok. — Chlapci zasa mali všelijakú náladu. A že voči sebe neboli úprimní, na to by som jed pil. To neurčito, to nevedomo, to zaťažilo ich mysle…

Táto paráda v spojení so zvratom v kasárenskom živote zdala sa mi dosť prihlúpou. Ten spech, ten krik a to naháňanie vlastného seba z nervozity, zo strachu a tak, nevedelo to na mňa pôsobiť rozkladným dojmom. Zachoval som sa úplne chladne a len ako som sa ich preháňaniu ironicky, škodoradostne uškŕňal. Hneď v prvé chvíle napadla mi myšlienka: je tu počiatok konca. A mal som to s nimi vyhrané. Akokoľvek chápeme túto lakonickú vetu, prídeme k tým samým záverom. K záverom, ktoré znamenajú vyslobodenie, i keď cenou života.

Totiž tu, kde sme my, treba si zvyknúť na nebezpečenstvo. Hrmenie zbraní je všednosťou, túlame sa bukovými lesmi vedľa Drávy hore-dolu a prekutávame každú podozrivú a nepodozrivú vec. Z onoho boku často prejdú i sem. Preto treba byť na pozore. — Táto a takáto služba je ťažká, unavujúca, lebo moriť sa blatom, nocou, keď človek len vtedy spozoruje, že pred ním je strom, keď do neho vrazí, ovešaný strelivom, výbušninami, a keď za tri dni len raz spí, a i vtedy ho tri razy, štyri razy vyplašia do polí, nepozostáva nič iné, len — nadávať. A chlapci nadávajú. Predtým — rehotali sa, keď sme hovorili po slovensky alebo so Srbmi po srbsky — teraz vidia, aké sú hovädá a že ich maďarčina je vlastne nula. Veď tu si ani vody nevedia vypýtať… A k tomuto komentár, myslím, netreba.

A ešte jedna hlúpa — ale tak ako je hlúpa, taká pravdivá — vec, ktorú tiež nemôžem nepripomenúť. Budem vraj slobodníkom, prišijú mi hviezdu. Neviem, čia nešťastná myšlienka bude tým splnená, ale radosť z toho neviem mať. Ono, kamaráti sa tešia, že bude aspoň niekto, kto ich bude môcť aspoň ako-tak zastúpiť, lebo nevedia, akým som bezmocným. Mrzí ma celá vec, ale odčiniť sa nedá.

Tak, vidíš, Marína, minul sa týždeň, minú sa nové týždne, plné obyčajných všedností, zvyčajností a nezvyčajností, plné výkyvov z obyčajného života. A my tu žijeme, zvykáme si na nový poriadok a nový kraj. A nových ľudí. Zaujímavá vec: nevidel som tu špatné dievča. Všetky sú krásne, urastené ako buky v ich lesoch a do hneda opálené. Ale tak ako sú krásne, tak sú aj neskúsené. Lipnú za vojakmi. A že im táto ich vlastnosť zrodí zatrpklé nálady a živé nezábudky — na to nemajú kedy myslieť. Škoda, že sú z našej krvi — Chorvátky.

Prikladám Ti aj fotku z cesty za dobytím Európy. Narobili ich viacej, ale — nie sú ešte hotové.

Dúfam, že nie zadlho čakať budem na odpoveď a srdečne Ťa pozdravujem.

Jurko