ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milá Marína,

tak ako teraz, tak raz opísali viacerí, každý akt počinu, teda i písania počína sa tam, kde ho ľudia najmenej očakávajú. Ja by som to nazval sebectvom, i keď nie celkom priliehavo. Nechcem tým ospravedlňovať obsah tejto karotky ani svoj postoj, poznať ho poznáš, veď tu je len reč o sebazachovaní a udržaní, i keď z hľadiska veľkých vecí dneška indivíduum rovná sa nule. I domov matke som to napísal, aby sa netrápila zbytočne. Uvidím, čo prinesie deň zajtrajší, nateraz sa však kývam, čo je znakom, že mi nič nechýba. — Napadá mi, na ceste, z ktorej sa všetci nevracajú, stretol som sa znovu s Tvojimi rodákmi, srdečne sme sa pozdravili. Na mená sa nepamätajú, čo však nie je ani také dôležité, keď ide o srdce, presvedčenie… Inak, ako Vy tam, Laco ešte stále nervózny, roztržitý? Študuje, doštudoval? Tak vidíš, náš život je plný stretania a lúčenia a plný spomienok. A keď Ti zelená karotka poľnej pošty pripomenula toho „blázna“, nezachveli sa Ti ruky? Spomienky sú veľa ráz také, že sa nielen ruky, ale i srdce zachveje… Myslím, treba byť hrdinom, flegmou, lebo len tak možno predísť prekvapeniam. V takejto koži sa celkom slušne žije. „Evičku“ nezabudni zaobstarať — keď to pôjde. — Pripomínam: môžeš písať i list, čo je tým vítanejšie, oslobodený od porta. Nezabudni na kľúčik, čo som Ti ešte veľmi dávno dal. Veď raz mi ho snáď vrátiš.

Srdečne Ťa pozdravujem a nežne na Teba spomínam.

J.