Listy písané v tieni smrti

Drahá Marína,

prisľúbil som Ti, že keď nepôjdem na dovolenku, teda, keď naše stretnutie nebude umožnené, vrátim sa k niektorým poznámkam, myšlienkam a dojmom, ktoré si podotkla Ty a ktoré som nedopovedal ja sám. Predne, prisľúbil som, že sa dnes venujem Dunčovi, čo som sčiastky i urobil. Hovorím, sčiastky, lebo som v službe, takže chvíle len kradnem. Keď Ti však poviem pravdu, musím prízvukovať, že i keby nápady boli, nálady niet. Čo sa ako snažím sústrediť náladove, myšlienkove a citove — nejde. Nejde, lebo dnes nám už je jasné, že naše dni sú spočítané. Nechcem tým povedať a ani nehovorím, že by to mohol byť strach — východisko, ktoré sa ukazuje z tejto kolimahy, môže znamenať len vyslobodenie i čo vo víťaznom páde — ale, je Ti to len také prázdno, také veľké nič, taká diera bez konca-kraja dna. Veriť v oslobodenie vo víťaznom páde, znie tak trochu kontradikčne, a ja sám vysvetliť by som nevedel, čo je to za myšlienkový a citový proces, aká je to vnútorná nálada. Dosť na tom však, že v tejto a takejto nálade je dosť nevysvetliteľného jasu, svetla.

Nápad s Dunčom a o Dunčovi je nápad dobrý a zdravý. A veľa krásnych drobností dalo by sa povedať o ňom a o jeho živote. Len chýba k tomu — chvíľa. A chvíle niet. Spech nikdy nezrodil dobrú vec, spech vždy znamenal a znamená povrchnosť a formu, znamená rámik, v ktorom sa nachodí lacný, všedný jarmočný obrázok, ktorý svojím výrazom iba nudí a unavuje. Avšak ide o osvieženie. Osvieženie mysle, ducha, nálady. Ale, mne tá nálada chýba, teda nemôžem ju vyvolať u tých, pre ktorých píšem. Toho som si viac ako vedomý. A toto je to, čo ma tiež hamuje v práci. Tú prvú podmienku už som spomenul.

Myslel som, že toľko, ako som práve napísal, bude stačiť na jeden stĺpec. Medzitým, hovoríš, bolo toho veľa. Vykorigovanie bolo dobré, i keby som mal k tomu poznámku. Ide o samo zakončenie, ale teraz už to nie je dôležité. Zdá sa mi, s jarou si sa ponáhľala, vracať sa k tomu už nie je závažné. Preto to nepovažujem za výčitku a pripomínam len ako poznámku. O pozmenených slovách: miestne a správne. Keby sme si boli priestorove bližšie, vedeli by sme spolu napísať aspoň takého Dunča ako Dunčov denník. Máš veľa psychologického zmyslu pre náladu, akú chceme u detí vyvolať. Mne k tomu chýba i trpezlivosť, čo odôvodňujem svojou myšlienkou a citovou náladou.

Týmto všetkým nechcem ani som nepovedal, že som na Dunča zabudol. Je to veľmi vďačná téma. A konečne, je to pre drobizg, na ktorý tu stále spomínam. A týždenne dačo napíšem. Keď to bude trochu rozbité, Ty to dáš do poriadku. Konečne, si redaktorkou a vedľa stolíka máš i kôš…

Konečne už si i sama prišla na to, že nemáš času pre seba. A spozorovala si, že to je mínus v Tvojom živote. Vždy som sa Ti to snažil jasne naznačiť a vždy si vzdorovite — mlčala. Verím už teraz, príde náprava.

Za vyslovenú dôveru a prianie na cestu kolimahou srdečná vďaka. Toľko úprimnosti a toľko tepla vložila si do listu, že mi naozaj dobre padlo prečítať si ho. Súčasne pripomínam, ja mám pravdu. Ty sa trochu mýliš…

K veľkonočným sviatkom veľa jasu a požehnané dary. Hlavne však spokojnosti. Lebo spokojnosť nadovšetko.

Vždy som Ťa do zunovania dopaľoval svojou zvedavosťou — ktorá bola možno i viac ako treba dotieravou, ale predsa myslím, tých pár šedivých vlasov, ktoré už mám, príčinu majú inde. Uveríš?…

K listu prikladám ďalšie Dunčove spomienky. Zaraď ich, ako len chceš.

Toto by bolo všetko, čo by mi bolo „ležalo na srdci“.

Srdečné, nežné pozdravenie.

Jurko