ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahá Marína,

myslím, tento list posielam ako posledný z Légrádu, a možno bude čakať na Teba, kým sa doma popozeráš, čo a ako. Ale nevadí na veci, veď i keď trochu počká, to len preto, aby som si neskoršie nevyčitoval, že som ho neposlal. Totiž, nezaveľa budem môcť písať len zelené lístky poľnej pošty, no a psia zlatá slobodienka vo výraze, tá bude potom tam!

Tak predne ďakujem za knihy. Putovali za mnou. Gazdíkove básne sú mi naozaj novinkou a keby som mal s kým, rád by som o nich polemizoval. V takom prípade Jar duše označil by som ako „poéziu nečitateľnú“ a nebral by som ju vôbec do ohľadu. Inak kritika, ako súdi kritika o Gazdíkových veršoch? Zaujíma ma a želiem, že si nepodotkla.

V tomto týždni ideme na cestu, ktorá je podmínovaná smrťou. Zvedavý som, či sa mi nestane „pech“ a či nepristúpim na jednu takú mínu.

Týždeň už, zo dňa na deň nás vystrájajú. Počalo sa to čiapkou a končilo bagančami, všetko nové, novučičké-nové. Teraz už nevyzeráme ako žobráci, otrhaní, vyplátaní, ale ako sa na „maďarského honvéda“ patrí: feš. Popri všetkom lesku novoty nálada je akási ako špongia: čím viac sa napije vody, tým ťarbavejšia. Akosi skleslá, bez života: v záplave úplavy úpalu zajtrajšieho kroku a osudov. Jediná otázka visí na očiach a ústach: kam, ako keby to nebolo jedno, ako by na tom veľa záležalo… Hlavné je veriť v život: keď sú možnosti storaké…

Sám dosiahol som ako-tak duševnú rovnováhu. Môžem poznamenať, na všetko sa dívam dosť flegmaticky a výkyvy, i keď sú, nie sú také časté, ako boli dosiaľ. A nemajú to ostrie a tú vrelosť, ktorá týra a zabíja.

Inak, veľmi som zvedavý na svet a udalosti. Ono, bol som doma na pohrebe starého otca, ale odvtedy sa minul týždeň a lavína za ten čas hodne ubehla a strháva so sebou i nás. To už sa staneme tými drobnými kamienkami, guľami, satelitmi, ktoré sa ženú pred ňou, za ňou a spolu s ňou. Myslím a verím s Tebou, už nezaveľa bude bežať, rútiť sa, lebo rovina sa zrazu navážila, úbočie stalo sa strmým.

Doma čítal som Dunčove spovede a priznám Ti, Ty si lepší majster ako ja. Teraz ma mrzí, že som sa do toho aj chytal. Ono, zásoba, ktorú máš, postačí už teraz, lebo z frontu nebude možné „spolupracovať“, i keby aspoň nápadov bolo dosť. A keď sa niečo nestane, budeš „nútená“ sama sa do toho dať… A to Tvoje „srdce z magarčiny“ ešte neprestalo biť? Alebo si sa spočiatku príliš rozbehla, že už teraz nestačí Ti dych? Nemusíš sa kyslo tváriť, nemyslím to tak zle…

Píš, myslím, Tvoj list, keď razom odpíšeš, ma tu ešte zastihne. — Potom, keď sa skončí táto veľká vojna, prídem Ťa vidieť domov…

Ak chceš mať naozaj bohatý výber veršov, ako si pripomenula a uviedla, pohľadaj v Petrovci Rečňovanky od J(ána) Č(ajaka). V kníhtlačiarni, myslím, už nebudú mať, ale inak u nás sa nájde v každom dome. Anča Labáthová vedela by Ti knižočku poslať obratom pošty. Dopisujete si?

Nežná spomienka, srdečný pozdrav.

Jurko

O jedno prosím: k listu prilož podobenku.