ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Lalagé.“

„Čo je, miláčku?“

„Už sa vrátil domov?“

„Ešte nie, miláčku.“

„Pozri sa zas, pestúnko.“

„Idem, miláčku.“

Lalagé, varovkyňa cisárovny Octavie vyšla spešne na chodbu, aby došla k cisárovmu bytu.

Chodba svojimi nesmiernymi klenbami, vlhkým a plesnivým vzduchom zaľahla jej na prsia. Ozveny nevľúdne hučaly a znásobnené menily sa do diaľky v bedovanie. Bola ešte tma. Plály len pochodne v rukách bdejúcich strážnikov, ale noc ani ony úplne nerozptýlily. Za svetlou parou v hĺbke chodby bolo videť tajomné, potuteľné šero.

Octavia zostala zatiaľ sama. Malú, čiernu hlávku sklonila do dlaní. Mala štrnásť rokov. Pred troma rokmi sa vydala. Od tých čias žila v paláci, ani sa nemohla hnúť zpomedzi vysokých zasmušilých zdí. Drobná žena-dieťa, vo dne sa hrala s panenkami a večer sa bála.

Varovkyňa sa vrátila. Povedala, že je ešte stále nie doma. Octavia vzdychla.

„Nemiluje ma,“ povedala, „vidíš, nemiluje.“

„Mám ti niečo vypravovať?“ opytovala sa varovkyňa.

„Prečo ma nemiluje,“ hovorila Octavia, „o tom rozprávaj, prečo ma nemiluje? Som ošklivá? Som malá?“ a vstala.

Pravnučka Augustova, cisárovna, stála pred varovkyňou, aby ju prezrela. Bola, veru, drobná. Ale jemná a vznešená, svojimi dokonalými ťahmi upomínala na sochy.

„Krásna si, miláčku, veľmi krásna.“

Octavia sa rozplakala.

„Preca ma nemá rád. Čo mám robiť? Mám sa smiať? Hovorí, že som smutná. Mám rozprávať? Hovorí, že neviem rozprávať. Ani Britannica nikdy nevidím. Už je tomu rok, čo som sa nestretla s bratom. Čo je asi s ním?“

Varovkyňa ju tešila, bozkávala jej ruky.

Z prízemnej siene bolo rovno videť na stĺporadie a na cisársku záhradu, ktorá sa zahalila do tmy. Dolu pri vodomete medzi figovníky ozvala sa, ako každej noci, flauta.

„Počuješ?“ povedala varovkyňa.

„Zas hrá niekto na flautu.“

„Aký je veselý,“ riekla varovkyňa, spievajúc pieseň.

„Aký je smutný,“ vravela Octavia a aj ona si tíško pospevovala.

Sadly si do dvorany a počúvaly ako otrokyne zpoza mreží väznice, pieseň svobodných vtákov. Plakala flauta a s ňou každý strom a každý ker.

Octavia sa oprela ľakťami o stenu, jej dušu odplavovala pieseň svojimi vlnami ďaleko a videla plavú hlavu cisárovu, počula jeho slová. Mala ho stále radšej.

Len niekedy sa sišli, pri stole. Nero bol unavený a nervózny. Vyhýbal sa aj jej pohľadu. Znepokojovala ho táto plachá a ľakavá žienka, ktorá mala vždy studené ruky a nohy ako žaba, a oči vyplakané. Cítil, že mu prekáža vo voľnom pohybe.

Prehovorili práve len niekoľko slov: „cisárovná… cisár…“ Potom sa ponáhľal k priateľom a im si sťažoval, ako mu nerozumie, ako mu nemôže rozumeť toto dieťa. Čo môže vedeť o básnikovi.

Nočné výlety sa zvrhly. Nero jednej noci, v ktorejsi ševcovskej búde, na konci predmestia, našiel podivného krivého trpaslíka, ktorý škúlil, bol blbý a bol tak ošklivý, že ho vzal so sebou a mal ho v paláci na retiazke pre zábavu svojich hostí. Volali ho Vanitiom. A Zodicus a Fannius vyvádzali každého večera. S Fabriciovho mosta hádzali psov a mačky do Tibera; tak revali, že spiaci sa prebúdzali zo spánku a noční strážnici vyšli pod vedením policajného tribuna na miesto v domnení, že tam niekoho vraždia.

Seneca často medzi nich nechodil. Hanbil sa za hlúpe kúsky, ale neodvážil sa ozvať. Na letné mesiace odišiel do Baií, aby v tamojšom teplom prameni liečil si lámku.

Cisár si vydýchol, keď na jeho rukopisoch nespočívaly viac ostré, šedivé oči majstrove, ktoré by pátraly po domnelých chybách, ako keby sa bol zbavil ťaživého poručníkovania. Vrátila sa mu istota. Na hrudi nosil potom ako talisman kožu onoho hada, ktorý ho chcel v detstve, keď raz spal, zadusiť, a znovu cítil, že je výnimočný, že všetko sa mu musí podariť, do čoho sa len pustí. Voľne lietal v nesmiernych nebesách a bavil sa spomienkami na svoje niekdajšie pochybnosti a obavy. Písal ešte viac ako dosiaľ.

A v Senecovi videl žlčového, zlomyseľného starca, ktorý sa robil dôležitým, a ktorý píše svoje Listy o morálke pre mládež, ale ktorý je v živote nesmelý a nemravný, tárač a tekavý, nieto v ňom jedinej iskry z pravého básnika, nemudruje, ale odvažuje sa ozývať s divokosťou a precitlivelosťou šialenstva. Zodicus a Fannius boli tejže mienky. Je iba rétor, rečník, ktorý svoje násilné dramatá vyzdobil barevnými ozdobami rečníctva, ale ledva je v nich obsahu. Aké je smiešne, že kedysi naletel tomuto žiarlivému bláznovi. Smial sa tomu.

„Mládež má pravdu,“ kričal víťazne, „nie chorľaví starí, vám verím, priatelia,“ hovoril a obrátil sa k mladíkom, ktorí popíjali v cisárskej záhrade nejaký sladký ľadový nápoj.

Boli to väčšinou básnici. Mladíci, ktorí písali, so zahalenou minulosťou, pokútni pisárikovia, ktorí ešte nikdy nedostali ceny, ale využili Senecovej neprítomnosti a nahrnuli sa k dvoru.

Cisár ich príliš necenil. Ich tvorby neznal. Ani sa o ňu nezaujímal. Ale zdalo sa mu, že niektorí sú požehnaní jemnou schopnosťou posudzovať s umeleckým smyslom.

Básnikov dopravoval Zodicus a Fannius po desiatich, po dvaciatich. Títo sa už pohybovali tu celkom ako doma, chovali sa ako vodcovia v tábore mladých, bývali v paláci, vo dne v noci sa povaľovali okolo cisára. Zodicus sa umyl, učesal, jeho črievice sväzovala strieborná spona. Fannius nosil cisárove odložené tógy.

„Tebe verím,“ pokračoval cisár. „Zodicus, ktorý si pred chvíľou plakal, keď si počul báseň o Ďalekostreľnom Apollonovi, a tebe, milý priateľu, Fannie, ktorý si minule omdlel pod dojmom mojej básne.“

Všetci ohovárali starých a vychvaľovali mladých. Nero, ktorý stál na tribúne medzi lampami a reťazmi z kvetov, trochu uklonil kučeravú tučniacu hlavu.

Lýru, ktorou sprevádzal svoje básne, vzal do ruky a s ľahkým úklonom, ako to videl od umelcov, odišiel.

A pontifex maximus obetoval koncom leta na Capitoliu Jupiterovi: Neronovu báseň o Agamemnonovej smrti, ktorú vryli do zlatej doštičky, a cisárovu prvú bradu, ktorú si dal Nero odstrihnúť a ponúkol ju najvyššiemu bohu v púzdre vykladanom perlami.