ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hore, na Palatine, v ohni slnečných papršlekov sa žeravel cisársky palác.

V dormitoriu ležal starý cisár Claudius.

Jeho hrdlo bolo holé, vlasy mu padaly do čela. Zaspal aj on. V poslednom čase sa nedočkal ani konca obeda. Pri stole vypadlo mu sústo z ruky, oči sa mu zavrely. Chvíľočku žartovali s ním priatelia, hádzali po ňom olivami, datľami. Potom ho odniesli do ložnice.

Teraz sa prebúdzal.

Ústa sa mu lesklý slinami od sladkých driemot. Bol to dobrý spánoček, povedal a rozhliadol sa. V izbe nebolo nikoho. Len mucha bzučala sem i tam.

Mucha prešla po ruke a sadla si mu na nos. Neodohnal ju. Mlaskajúc brblal čosi a pohyboval perami. Páčila sa mu táto drzá muška, ktorá naletela na cisárov noštek.

Pocítil, že je smädný.

„Hej!“ zavolal, „vody, dajte, vody,“ a zívol.

Čakal chvíľu trpezlivé. Neprišli.

Potom hlasitejšie volal:

„Vody, dajte mi už vody!“

Nepohli sa ani teraz.

Sluhov nemal. Agrippina, jeho žena, zbavovala ho postupne v posledných rokoch vojska, pobočníkov, telesnej stráže tak, že toho ani nepozoroval. Claudius sa smieril s novými pomerami. Sám sa ponevieral po paláci a ani nebol nespokojný. Zaoberal sa vždy len tým, čo videl. Jeho pamäť tak oslabla, že sa nepamätal na nič, čo minulo.

Keď sa na jeho volanie nikto neobjavoval, zabudol, o čo žiadal. Díval sa na stenu, záclonu, podlahu. Myslel na paštiku a víno, na lybijské figy a bažanta, na kočiša a bič. Usmieval sa pre seba, dobromyseľne, ako to mal vo zvyku. Keď ho znudilo i toto, a už mu neprišlo vôbec nič na um, vykríkol:

„Som smädný,“ spieval, „smädný.“

Vkročil mladý, vytiahly chlapec, sotva sedemnásťročný.

Jeho ružovú, jemnú tvár obklopovaly plavé vlasy, ktoré si česal do čela ako malý chlapček. Prišiel zvonku, zo slnečného svetla a vo tme marilo sa mu v očiach, neisto kráčal, pretože bol aj krátkozraký. V jeho modrých očiach sedela snivá hmla.

„Vody si praješ?“ opytoval sa žmurkajúc.

„Vody, môj baránok,“ povedal a pozrel sa naň, „trochu vody.“

Claudius si teraz všimol, že pred ním stojí jeho chovanec, mladý knieža.

Tomu sa potešil.

V paláci mohol vlastne hovoriť len s ním, druhí ho ani nepočúvali. On však ľutoval starca, demonštroval svojou láskou k nemu, považoval za ušľachtilé vzdorovať posmeškom, ktorými obklopovali využitkovaného starého človeka. Potom slýchaval od neho mnoho o historii Etruskov, o ktorej Claudius napísal kedysi knihu.

Cisár ho uchopil za ruku a posadil vedľa seba na lehátko. Chválil jeho vlasy, ktoré sú kučeravé a padajú v bohatých kaderách, jeho tógu, svaly ohmatal i jeho rameno, slušne, pretože cisár nemal rád chlapcov. Hovoril vôbec len o ňom, táral dve na tri, potáral všetko, čo sa mu v mozgu premklo. Nasľuboval mu a vynášal ho do nebies.

Vtom sa objavila zpoza záclony cisárovná, ktorá ako keby bola vždy a všade prítomná, objavila sa neočakávane v najrôznejších sieňach paláca. Zastala pred posteľou.

Agrippina bola i teraz krásna žena. Vysoká a mäkká. V jej očiach sa odrážaly sladké hriechy zašlých búrlivých rokov. Mala smelé, trochu mužské ústa. Jej tvár bola bledá.

„Tu ste?“ opytovala sa prekvapene a podráždene si prezrela obidvoch.

Claudius a Nero vedeli, čo to znamená. Cisárovna nerada videla, keď boli spolu. Ťažko dosiahla, aby Claudius vydedil vlastného syna Britannica a prijal za svojho Nerona, a tie tri roky, ktoré od tých čias uplynuly, boly vyplnené samými bojmi. Britannicovi prívrženci sa organizovali. Agrippina sa obávala, že Claudius oľutoval svoj sľub a kedykoľvek ho zruší.

Za malú chvíľočku jej toto prelietlo mysľou. O čom mohli tí dvaja spolu hovoriť? Svojho syna poznala. Ten nemá smyslu pre moc, radšej leží v knihách.

Doba sa javila príhodnou. V paláci nebol nikto. Narcissus, obľúbený cisárov prepustenec, ktorý ustavične okolo neho obchádzal, odcestoval do Sinuessy, privrženci opozície, Polybus, Felix, Posides, neboli tu. Nevypláca sa dlho meškať.

Pristúpila k nemu bližšie.

Claudius vyskočil. Poskakoval sem i tam, bol by sa rád niekde skryl.

Nero, ktorý si všimol jeho rozpakov, obrátil sa k telesnej stráži, ktorá sprevádzala cisárovnu.

„Cisár si žiadal vody,“ povedal.

Jeden zo stráže sa už pohýnal, ale Agrippina mu pokývla.

„Ja sama ju donesiem,“ povedala.

V tekvičnej šupine doniesla vodu, ktorú podala svojmu mužovi.

Sotva sa Claudius dotkol ústami nápoja, natiahol sa celou dĺžkou po mramorovej podlahe.

„Čo to znamená?“ opytoval sa Nero.

„Nič,“ odpovedala Agrippina pokojne.

Nero sa pozrel na šupinu z tekvice, ktorá ležala na mramorovej dlážke. Potom sa zahľadel na svoju matku. S tichou hrôzou.

„Veď zomre,“ povedal.

„Nechaj ho,“ a chytila syna za ruku.

Ležiaci cisár nevstal. Jeho tlstý červený krk zbledol, ústa trhane lapaly vzduch. Vlasy mu zvlhly potom.

Nero rozčulene sa nad ním naklonil, aby svojimi perami zachytil jeho posledné vydýchnutie, dych, ktorý prestane, dušu, ktorá odletí.

„Ave!“ zakričal podľa obradov, „ave!“ zakričal ešte raz, ako niekomu, kto odchádza.

„Ave,“ povedala jeho matka posmešne.

Nero čakal ešte chvíľu. Potom pritisol obe ruky na tvár a chcel vybehnúť.

„Zostaneš tu,“ riekla matka, ktorá sa teraz vztýčila.

Aj ona bola bledá ako mrtvola.

„Bol chorý?“ vypytoval sa Nero.

„Čo ja viem.“

„Myslím, že bol chorý,“ koktal chlapec, ako by hľadal omluvu k udalosti, ktorej bol svedkom.

Agrippina urobila opatrenia. Na chodbe bolo počuť jej hlas:

„Zatvoriť všetky dvere. Kde je Britannicus? Kde je Octavia? Kde sú?“

Všade chodili vojaci, všade cvendžaly šable. Octaviu, ktorá bola už rok Neronovou ženou, a kniežaťa Britannica, dala cisárovná odviesť do jednej siene a tam ich dala zatvoriť.

Nero zostal v izbe.

Hľadel na smrť v jej jednoduchosti.

Telo sa viac nepohlo. Ako by sa bolo stotožnilo so zemou, so všetkým, čo ho obklopovalo, tvár snáď strachom zbledla, ucho sa podobalo mramoru, nos sa zahrotil, len vlasy, veľké šedivé vlasy, sa nezmenily, ako aj obočie, ktoré zlovestným kľudom a s ľahostajnosťou sa klenulo nad toľkým tajomstvom.

Dosiaľ nevidel zomreť človeka. Len v knihách o tom čítal.

Díval sa na to ako na zázrak. Na jediný zázrak, ktorý je ešte menej pochopiteľný ako zrodenie.

Ani vtedy sa nepohol od neho, keď prichádzali pollinctori, ktorí ho umyli, natreli olejom a masťmi, obliekli do plátenej košele. Akýsi sochár nalial horúci vosk na studenú tvár. Urobil jeho posmrtnú masku.

V paláci šírily tmu vetvy ihličnatých stromov, vestibul naplnili cyprusmi. Lictori konali stráž so zlatou sekerou a prútmi, steny boly obtiahnuté čiernymi závesmi. Pracovali najschopnejší ľudia pohrebného spolku. Bedovanie sa ozývalo zo všetkých dverí, vzdychy, šepot. Modlily sa kňažky bohyne smrti, Venuše Libitiny.

Mŕtvy ležal na posteli.

„Čo naň tak hľadíš?“ okríkla ho matka. „Zomrel, koniec.“

Agrippina mocnou rukou ho chytila za ramená a dívala sa naň veľkýma očima:

„Ty budeš mať smútočnú reč.“

„Ja?“ vzdychol.

„Na foru.“

„Ale…“

„Seneca ju napíše.“

„Neviem rečniť.“

„Prednesieš. Povýšeným hlasom, pekne. Rozumieš?“

V deň pohrebu odniesli rakvu na forum. Tu na rostre Nero pohnute recitoval smútočnú reč. Čaty telesnej stráže tri razy defilovaly pred rakvou.

Päť tisíc vozov rozvírilo prach. Sprievod bol tak dlhý, že nebolo možné konca dohliadnuť. Kone rehotaly, peší sa potkýnali, oplakávačky nariekaly a do krvi rozdieraly svoje tvári, prepustenci niesli vysoko vyzdvihnuté sochy a obrazy mŕtveho, herci napodobňovali jeho smrteľné chroptenie, a smútoční pieroti, obveseľovatelia davu, predstavovali smrť, škúľajúc a šklabiac sa, takže okolo nich vybuchávali v hlučný smiech, a znely všetky hudobné nástroje, trúby, bubny, harfy a píšťale, mnoho, mnoho tisíc píšťal, ktoré nesnesiteľným hlukom rozochvievaly vzduch. Potom kňazia kropili dav vodou, rozdávali na znak mieru olivové vetvy.

Cisára Claudia vyhlásili ihneď za boha.