ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neronovi, ktorý sa dosiaľ nestaral o sny, teraz častejšie sa snívalo o takých veciach, ktoré vlastne sú bezvýznamné a nič neznamenajú, ale zamestnávaly ho aj vo dne a to niekoľko dní.

Matku nevidel. Tá sa mu ani neukázala. Vo snách sa odohrávaly drobné príhody, ktorých pravý význam mohol pochopiť len sám.

Socha u Pompeiovho divadla sostúpila s podstavca, začala chodiť pomaly, veľmi pomaly a železné čelo sa jej potilo. Druhý raz sa potácal v akejsi tmavej chodbe, z ktorej sa nemohol dostať von.

Tieto videnia pripočítal miestu, blízkosti mora, ktoré, ako cítil, stále sa pamätá na jeho matku, preto opustil letohrádok a s Poppaeou sa vrátil do Ríma.

Tu nevyhľadával zábav a priateľov, nehybne sedel na jednom mieste, s kľudom choromyseľného.

K Senecovi bol úprimný. Hľadel naň s otvorenými očami:

„Matku,“ povedal pomaly, „dal som zavraždiť matku.“

Artikuloval, srozumiteľne vyslovoval, vychutnávajúc hrôzy toho, k čomu sa priznal.

Nero už v mladšom veku rád vyslovoval podlé slová, ktoré ho ponižovaly, ale nikdy mu nebolo ponižovanie seba tak príjemné ako teraz.

Seneca sa zhrozil toho, čo videl. Ani ozbrojený všetkou múdrosťou nemohol sa naň ľahostajne dívať, na neho, ktorý je jeho chovancom, ktorý bol jeho duchovným dieťaťom, a ktorého nakoniec on poslal na cestu, onoho času, ako básnika.

„A,“ zajachtával sa cisár, „aj sníva sa mi. Vždy sa mi sníva. Len keby nebolo snov. A keby človek nemusel videť, aj so zatvorenými očami. Ale len toto oko môžem zatvoriť. To, ktoré vidí sny, to nie,“ a striasol sa.

Seneca pudove zatvoril teraz oči, aby nevidel cisára.

Nedovolil, aby to, čo videl, naň zapôsobilo, nechcel mu rozumeť. Konečne aj on sa díva naň takto pobúrene, a v ňom sídliaci básnik opakuje slová, ktoré pred chvíľou počul od cisára.

Preto sa pred ním uzavrel.

„Všímnime si faktov,“ povedal s ľahostajnou tvárou.

Nero ho nepočúval:

„Som vrahom matkiným,“ stenal.

V Ríme považovali matkinho vraha za najväčšieho zločinca. Pompeius vydal prísny zákon, ktorý bol ešte v platnosti. Matkinho vraha zašili do koženého mecha, so psom, kohútom, zmijou a opicou, potom ho hodili do mora. Nero videl raz sám takého previnilca.

Odsúdeného priviedli k moru v hnedej tóge. Na krku mu visel zvon, na nohy mu uviazali drevené podošvy, aby neznesvätil matku zem, a po nahom tele ho bili liktori slivkovými trstenicami.

Nemohol sa zbaviť tohoto obrazu.

„Nechajme toho,“ pokývol Seneca, ktorý chcel skončiť jeho utrpenie, „skúmajme pokojne, čo sa stalo.“

„Dal som zavraždiť matku.“

„Nepriateľku štátu,“ vysvetľoval Seneca neochvejne. „Ty si ju ani nedal zavraždiť. Sama sa dala zavraždiť. Zavraždila sa sama cudzou rukou. Zlo sa zničí samo. Preto nemusíš bedákať.“

„Nerozumiem.“

„Nikto nemôže zapierať,“ povedal mu majster, „že poburovala proti tebe senát, stýkala sa s nespokojencami, z ktorých udržovala okolo seba stály dvor, chcela uchvátiť cisársku moc, ktorá patrí jedine tebe. To sú faktá, ktoré sú jeden po druhom dokázané.“

„Preca,“ koktal Nero, „je to vražda.“

„Vražda?“ povedal Seneca vytiahnuc vysoko obrvy. „Povedz radšej, štátny záujem a budeš sa usmievať. Nesmieš sa zľaknúť slova. Slová samé o sebe sú vždy hrozné ako prázdne lebky. Chýba im život, teplý ľudský tep krvi, ktorý im dodáva smyslu. Veď premýšľaj, čo by sa bolo stalo, keby sa toto nebolo prihodilo. Ona ďalej snuje úklady, vojsko sa rozdelí na dve strany, vypukne vojna, občania a vojaci vraždia sa vzájomne. Bolo by tak lepšie? Priznaj sa, úprimne, cítil by si sa nevinnejším, lepším, keby bolo miesto jednoho života zahynulo niekoľko tisíc a kopa mrtvol by prikrývala Palatin a Capitol?“

Nero premýšľal.

„Hovoria,“ povedal bojazlivo, „po vražde porodila nejaká žena hada, s neba pršal krvavý dážď.“

„To sú rozprávky pre deti,“ mávol Seneca, ktorý sa zaoberal aj prírodnými vedami, „žena nemôže porodiť hada, a s neba nepršal nikdy krvavý dážď. Ver skutočnosti, ktorá je pred tebou. Tá je hroznejšia, ako takýto prelud, ale viac upokojuje.“

Naklonil sa k nemu a šeptal mu temer do ucha:

„Nepovažuješ za zvláštne, že čo je svet svetom, nikto sa neodvážil vysloviť celkom rozhodne, že vraždiť sa nemá? Niektorí filozofovia, celkom správne, chcú krotiť naše vášne. Ale ani oni netvrdia, aby si nastavil lupičovi srdce a zahynul. Môžeš sa brániť, môžeš lupiča zavraždiť, to považujú za oprávnenú obranu seba. A vôbec nechajú vždy nejakú škáru, ktorou vražda obdrží svoje staré sväté práva. Títo sa odvolávajú na obecné záujmy, tí na dobrotu cisárstva, oni zas na potrestanie hriechov. To je jedno, týmto uznávajú jej potrebnosť. Veď vidíme my, krehkí ľudia, filozofovia, privrženci všetkých učení, že by bolo dobre žiť bez krvi, ale nie je to možné, lebo v človeku sídlia také nedôslednosti, že ich je možné preklenúť iba šabľou.“

„A dobrí?“

„Tí sú praví vrahovia, lebo sú farizeovia a zbabelci. Neodvážia sa priznať, že sú ľuďmi, a odvodiť z toho zarmucujúce, smutné, konečné dôsledky. Nezadlávili by ani chrobáčika a plačú nad zahynutým vtačím mláďatkom. Ale veru prijímajú dobro, ktoré pochádza z ustavičnej vraždy, totiž poriadok. Oni sú len pohodlní. Druhému sveria podlé práce a obrátia sa k nim chrbtom, ako by sa pre nich nekonaly. Ale kata, ktorý znemožní lúpežného vraha, ani oni by neprepustili. Väznice boly vždy plné, a nevinní vždy nariekali. Čo sa mňa týka, považujem každého človeka za nevinného, aj najväčšieho zločinca, lebo ho chápem ako výslednicu životných shôd, pomerov a považujem za nutné, čo robí, lebo ináče by to neurobil. A na podklade vysokého, filozofického stanoviska mienim, že niet hriešnika, súdiť nie je dovolené, sám by som ani nemohol, snáď ani za cenu svojho života. Ale ešte vyššie filozofické stanovisko hovorí, že áno, sú hriešnici, že treba sa starať, aby boli, treba súdiť, a, bohužiaľ, vždy musia trpeť tí, ktorých ľudia prehlasujú za vinníkov na základe celkom náhodných úsudkov, ktoré sa menia podľa dôb. Títo sú vinníkmi, ktorí umožňujú, aby tí druhí mohli nerušene žiť.“

„Hrozné,“ povedal Nero, ktorý sa sám ľakol tohoto svetla.

„Nie je to hrozné,“ uhodil naň Seneca rozhodne, „len ľudské. Alebo nazývajme ľudské hrozným. V dejinách niet ukrutnosti. To vidím, že mäkkí, ktorí sa báli skutkov a nevedeli skrotiť vzbúrencov, spôsobili vždy viac škody, ako tí, ktorí vo vhodnom čase, rýchle, vedomí cieľa, pustili žilou ľuďom ako lekári. Vinníci sú vždy snílkovia, hlásatelia krotkosti a rozlievajúcej sa dobroty, lebo tí stavajú na oblakoch, veria v také veci, ktoré sú azda v predstave krásne, ale vo skutočnosti majú ničivé sily. Skala nebude ľahšia, keď ju nazvem páperom, a ani človek nebude lepším, jestli ho nazývam bohom.“

„To je pravda,“ povedal Nero.

„Zatiaľ veru,“ vzdychol Seneca, „sa vraždíme. Silnejší zožiera slabšieho, ako ryby. Obratný gladiátor prebodne nešikovného, dobrý básnik umlčí zlého. Niet milosti. A takto bude vždy, možno aj po tisíc rokoch. Či sa vyvíjame, ako to tvrdia niektorí filozofi, o tom pochybujem. Pračlovek sa plazil po štyroch, ja lietam s veľkou rýchlosťou na voze, lebo už znám os a kolesá. Ale to nie je pokrok. Obidvaja robíme to isté: ideme. To by bol pokrok, keby sme premohli sami seba, tu vo vnútri, na základe uznania, keby dvaja bratia, ktorí sa delia o dedictvo, neznenávideli sa smrteľne preto, že jeden dostane o sto sesterciov viac ako druhý. Nikdy nepovažujem človeka za schopného takýchto vecí.“

„Čo je pravda?“ opytoval sa Nero chtivo.

„Pravda? Ach, niet pravdy. Totiž je toľko právd, koľko je ľudí. Tieto sa nemôžu uplatniť, protirečia si. Ale z týchto mnohých právd možno sostrojiť lesklú, studenú, múdru lož, podobajúcu sa mramoru, ktorú ľudia nazývajú pravdou, a jej sostrojenie je tvojou úlohou. Pochop, my mudrujúci, nevieme určite, čo je dobré a čo zlé. Píšeme o tom, poučujeme čitateľov, aby sme ich skrotili, ale pochybujeme aj my. Hľadáme niekoho, kto by jednal bez rozmýšľania, politika, ktorý by smelo podnikol vražedný čin, bez ktorého človek by vraždil človeka. Vykonaj potrebné zlo a staneš sa najväčším dobrodincom všetkých. Tvoja je všetka sloboda. Niet zákona. Zákonom buď si sám. A niet mravnosti. Mravnosť si ty. Tvoj dych určí, ako majú žiť milióny. Neľakni sa chatrných pochybností. To nie je dôstojné teba, ktorý si povolaný vládnuť. A hlavne, nezameň umenie za politiku, ktorá nezištnosť nepovažuje za ctnosť, ale za nečestnosť. Keď kričím, že som lačný a mám plné brucho, môžem byť dobrým básnikom, ale zlým politikom. Kto takto nesebecky politizuje, je hlúpy simulant, nemá ani práva hovoriť. Aj ty poslúchaj len svojho záujmu, svojej vôle. Takto pôjdeš po správnych cestách, keď budeš považovať za správne všetko, čo mieniš robiť.“

Senecu uchvátil zápal. Pohladil si čelo, cez ktoré zableskol letmý plameň.

„Cisáru,“ povedal, „cisáru. Nemuč sa ďalej, nepoznávam ťa. Čo som tu povedal, to znal každý politik pudove od počiatku sveta. Pozri sa na obrazy cisárov, na sochy štátnikov na fore. Vpadnuté tváre s jamkami, s hlbokými vráskami, čelá bez spánku, ktoré sú zvečnelé mramorom a kovom, všetky rozprávajú o tom, že v tejto viere vyrastaly a poznaly nesmierne podlosti ľudí, skúposť, podplatnosť, zbabelosť a nerozhodnosť, z čoho vytvorily preca nesmrteľné a božské veci. Básnici znajú nebo. Ale oni znajú túto zem, s celým jej blatom a špinou.“

Rečník bol vo svojom živle, cvičil sa v starom remesle. On, ktorý dal Neronovi prvé básnické rady, teraz ho obrátil znovu k činu, aby zobudil v ňom záujem o to, od čoho ho kedysi odvracal. Viedol ho opatrne, s kroka na krok. Cítil, že chodí po správnej ceste, že jeho slová pôsobia. Nero naslúchal. Ale Seneca potreboval ešte jednoho útoku:

„Preto sa divím tvojim starostiam,“ pokračoval, „ktoré by slúžily ku cti otrokovi, ale nie tebe. Kto je vrahom? Každý je ním, kto žije. Včera som šiel pešo po Janiculu. Náhodou som sa nezaoberal svojimi myšlienkami, ako to mám vo zvyku, lebo som bol hotový s každodennou prácou a hlavu som mal príjemne prázdnu. Veselo som sa díval. A odrazu vidím, že povoz sa rúti dopredu, a po ceste kráča bezradná starenka, babička, ktorá nepočuje ani nevidí. Zakričím na ňu, babka odskočí, a tak jej zachránim život. Keby som bol náhodou nedopísal svoj list o vľúdnosti a jemnosti, a zaoberal sa s ním aj cestou, nevšimnem si okolo seba ničoho a babku voz iste zadlávi. A či by som bol preto jej vrahom? Niet nikoho, kto by mi vedel na toto odpovedať. Všetci žijeme v takejto sieti. Náš život a naša smrť závisí vzájomne na našich pohyboch, ba závisia na tom aj osudy ríší. Jestli si mi nesadne na nos mucha, zajtra bude vojna. A jestli teraz nevypijem dúšok vody, vypukne v mojom dome oheň. Života si nesmieme veľmi všímať, ináče ho stratíme. Tisícnásobne to platí o panovníkovi. Hoď do prachu svedomie. Pravý panovník ho neznal nikdy. Neboj sa toho, že sa bojíš. Lebo teraz ťa len to mrzí. Julius Caesar dal povraždiť viac nevinných ľudí, než koľko lupičov sedí teraz po žalároch, a vo svojom stane preca spokojne diktoval pisárovi prácu o gallskej vojne, a po krvavých bojoch sladko spával. Pohŕdal ľuďmi, ktorí zrejme si iného ani nezasluhujú, prijal závod so životom, ale potom ho aj vydržal. Táto skvelá socha, ktorú tu vidíš, s plešatou hlavou a vavrínovým vencom, vedela sa plaziť, pochlebovať a vedela byť úlisným človekom, ktorý vedel lichotiť a zamlknúť, ako aedil dal stavať, potom sa nepohodol so senátom, účastnil sa Catilinovho spiknutia, ale v poslednej chvíli zbabele opustil svojich druhov. Cicero, jeho advokát, sotva ho mohol zachrániť. Jestli ho vtedy chytia, bude neznámou obeťou v sozname popravených. Potom, aký bol ľstivý v každom skutku! Vo vyhnanstve sa naučil, čo je moc, a ako ju treba nadobudnúť. Hlásil sa za aristokrata, pravnuka Venušinho, ale spojoval sa s ľudom, aby mohol vládnuť. Neveril v žiadneho boha a dal sa zvoliť za najvyššieho kňaza všetkých bohov. Britaniu si podmanil a za vydrancované zlato si kúpil dušu Rímanov. Malý skutok je vždy zločin, veľký nie je ním nikdy. Hromadil teda skutky, o ktorých neviem, či sú dobré alebo zlé, len viem toľko, že sú ohromné, uchopil ľudské nedôslednosti, prijal ich do služieb a týmito balvanmi vyvýšil svoju osobnosť, ktorú dnes ani neposudzujeme, ktorej sa iba obdivujeme. Nedal sa zdeptať, hoci každý len po tom túžil a mal sily k zápasu, lebo vedel, kam kráča, lebo vedel, že zákonom a mravom zeme je on, ktorý jedná voľne mimo zákon a mrav. Hovorím teraz o takých veciach, ktoré by som sa zdráhal opísať, ale sú v tom skúsenosti dlhého života. Odovzdávam ti ich. Riaď sa nimi. Uč sa súdiť, ale zachovávaj mieru pod dozorom múdrosti. Buď aj ty, Caesar.“

Seneca uchopil za ruku sediaceho Nerona, ktorý teraz vstal. Rečník mal pocit, že ho vzmužil.

„Niet inej možnosti,“ opakoval. „Buď žiť alebo zomreť. Jestli nechceš zomreť, tak ži. Len ten je dobrý a hodný súcitu, kto zomre. Menšiu láskavosť ľudia od nás ani neprijmú.“

Nero bol veselý, hlavu mal jasnú. Potecha ho vzpružila.

Seneca objal svojho chovanca, hoci videl, že sa Nero nenarodil ani umelcom, ani politikom, lebo v umení je krutý ako politik, a v politike citlivý ako umelec. Myslel si, že je zlý umelec a zlý politik. V tejto chvíli bol aj toto úspech.

Cisár odišiel pružnými krokmi. Ale keď sa rozlúčil s majstrom a vnišiel do druhej siene, počul zas hlas polníc.