ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chvíľu pred polnocou najvyšší augur sa okúpal, zedol supie srdce, potom navliekol bielu tógu a vyšiel s ostatnými augurmi do lesa, nesúc v ruke lampu prikrytú stienidlom, na to miesto, zkade skúmavajú nebeské znamenia.

Bola veterná, nevľúdna noc. Víchor zahasil niekoľko ráz lampu. Palicou rozdelili nebo na štyri časti, napnute hľadeli; dlho nevideli nič. Rozodnilo sa, ale na označené časti neba nezaletel jediný vták, ani rároh, ani jastrab, z ktorého letu by sa dalo prorokovať, valily sa len oblaky v lenivých kúdeľoch, a tiene poletovaly sem i tam. Augurovia čakali na holuba, na cisárovho vtáka, lebo teraz sa ich prvý raz Nero dopytoval na svoj osud.

Prvý raz sa to stalo, čo panoval, predtým nikdy nežiadal od nich rady. Teraz nastaly pre ríšu kritické doby. V Judei bojovali, Židia sa vzbúrili a zavraždili rímskeho miestodržiteľa. Ascalon, Acrae, Tyr, Heppo horely, v Gadare sa ľudia vzájomne vraždili, a ani z ostatných provincií neprichádzaly potešujúce zprávy. V Gallii vypukla na jar vzbura, a Vindex odkázal cisárovi, aby sa pripravoval na svoj konec. Z Hispánie nedochádzaly zprávy. Galba sa nechcel prejaviť, a šeptali o ňom, že sa spojil s Vindexom. Na fore poletovaly poplašné zprávy, hoci ich rozširovateľov prísne trestali, a už neveril nikto ani legiám.

Nero pochoval aj Poppaeu. Po závode sa s ňou hrubo povadil, napadol ju a železom obitou čižmou kopol do brucha cisárovnu, ktorá nosila pod srdcom nový život, nový výhonok bezdetného cisára. Než ju uložili, už ani nežila. Nabalzamovali ju, lebo židovskí kňazia nedovolili ju spopolniť, a sám cisár povedal nad ňou smútočnú reč. Úprimne oplakával svoju ženu, ktorá bola preň trpkou milosťou nešťastia, a po smrti mu viac chybovala ako ktokoľvek iný. Nemučil ho už nikto viac, ale ani ho nik nepovzbudzoval. A začal hľadať tú, ktorá ho naučila kedysi žiť a milovať. Potuľoval sa okolo Circa Maxima, pri búdach prostitutiek, s krákajúcimi, temnými spomienkami, ktoré za ním poletovaly, a v niektorej hetére sa mu zdalo, že ju poznáva, ale potom zbadal neurčitý cudzí rys, ktorý ho odstrašil.

Bolesť ho zlomila. Vo dne v noci blúdil, cestoval a zachmúrený ju hľadal a bol presvedčený, že ju musí najsť. Konečne ju našiel v chlapcovi, ktorý sa menoval Sporus. Chlapec v prvej chvíli ho ani na ňu neupomínal. Ale keď si ho pozornejšie všímal, oživly všetky zabudnuté spomienky, a zdalo sa mi, že sa k nemu vracia v tejto zvláštnej podobe, akoby v škraboške, tá, ktorú jedine miloval. Nazýval ho Poppaeou. Bol plnšej postavy ako ona, a celá jeho bytosť sa jej podobala. Mal všetko ako ona, čelo, vlasy, niekoľko materinských znamienok u koreňa nosa a vrtošivé, trochu spurné ústa, ktorých bozk upomínal na chuť hrozienok.

Nero nemal pokoja, kým ho nezaviedol do kostola ako ženích so žltým závojom, a kým ich veľkňaz slávnostne neoddal. Z tejto príležitosti prišiel v plnom počte aj senát. Sporus prišiel v ženských šatoch v sprievode komorných so zapletenými vlasmi, so žltými papučkami na nohách, malými ako motýľ, na tvári mal červenú šatku ako Vestálky, na hlave majoránový veniec. Kňaz podal neveste podľa zvyku železník, odznak plodnosti, a senátorovia blahoželali k novému spojeniu.

Lenže chlapec bol hlúpy a mlčanlivý. Po obede obyčajne sa opil a spal po celý deň. A Nero hľadal zase tú, ktorá zmizla, a ktorú nemohol najsť.

Vtedy sa obrátil na augurov.

Augurovia dlho čakali, ale vtáci sa stále neukazovali, bohovia nechceli prezradiť svoje rozhodnutie. Nepočuli ani hlasov. Havrani, vrany, sovy, kuvici boli nemí a neobjavovali sa. Oči i uši augurov boly rovnako unavené. Ale odrazu na východe počuli v ostrom vetre ľudské hlasy, slabé a nejasné bedákanie, ako keby sa niekde niekto topil, alebo chrčanie, ako by niekoho škrtili, ktoré zvuky sa v šere zosilovaly, zmenily sa náhle v rev a potom zanikly. Najvyšší augur zbledol. To, čo on vyčítal z týchto znamení, potvrdili aj haruspikovia, ktorí skúmali pečienku, ľadviny a žlčník zabitých zvierat. Ani sväté sliepky si nevšímaly nasypanej im pšenice. Druhého dňa povedali cisárovi výsledky proroctva, a doporučovali mu najväčšiu opatrnosť a ostražitosť a radili mu, aby sa pri modlení obrátil k severu, kde sídlia sami bohovia.

Zlé proroctvo nepôsobilo veľmi na Nerona.

Žil sám, celkom sám, bez tých, ktorých znal, len medzi spomienkami, ktoré sa vzťahovaly všetky na minulosť. Bol živou mrtvolou, blúdil bez vôle po opustenom paláci a oddal sa lenivosti, ktorá je plná pomalých múk, nevyhranených utrpení. Pil aj on ako Sporus a každého večera klesal do postele omámený vínom.

Ale nespal. Premýšľal o rôznych veciach, ktoré pominuly.

Keď sa nudil, zavolal žoldniera, stojacieho pri dverách, ktorý s kopijou v ruke stál na stráži, a porozprával sa s ním.

„Poď už, Ancus,“ povedal.

Vstúpil chudý, smutný vojak s dlhou kopijou.

„Si to ty?“ opytoval sa na mol opitý cisár, a zaškúlil naň drobnými, sadlom zarastenými očami ako ježa. V posledných časoch sa mu oči veľmi pokazily.

Otrok miesto odpovedi vytiahol pery, vyškeril na cisára od podvýživy biele ďasno. Potom kopiju položil k nohám a očakával otázku.

„Máš ženu?“

Vojak prikývol.

„Deti?“

Zase prikývol.

„Koľko?“

Premýšľal, potom palec sohnúc ukázal na pravej ruke, že štyri.

„Chlapcov?“

Prikývol.

„Dievčat nemáš?“

Zase urovnával prsty a ukázal tri.

„Sedem detí máš? To je mnoho.“

Žoldnier prikývol.

„Čo robia teraz? Spia, že? Už si ľahly, zedly polievku i chlieb. Čakajú ťa domov. Ráno ti skončí služba.“

Nero táral sotva srozumiteľne, lebo mu vypadalo už mnoho zubov, zle hovoril, ako by chlipkal. Vojak ho počúval:

„Ja nemôžem spať. Trochu som sa napil. Víno bolo tuhé. Čo si myslíš, kto som? Ty nevieš. Nevie to vôbec nikto. Nechodil si nikdy do divadla?“

Ancus potriasol hlavou.

„Dívaj sa,“ povedal. „Vidíš to množstvo vencov na stene, tie visely kedysi na egyptskom obelisku. Všetky som dostal ja. Všetky. Tisíc osem sto vencov. Môžeš ich spočítať. Z vavrínových, olivových a čečinových vetvičiek. Huj! aké som mal úspechy!“

Vojak sa poobzeral.

„To je umenie. Mal si ma videť. A počuť. Tak veru. Lebo to sa nedá rozpovedať, čo ako by som chcel. Ani to nevníde do tvojej plochej hlavy. Písal som básne, ktoré som sám vymýšľal. Ztadeto, z hlavy. Iste ani nevieš, kto je to básnik. Vergilius, Horatius,“ kričal, aby prebral žoldniera a ukázal na seba. „Áno, aj ja som taký. No, to je jedno. A spieval som a hral som na citare. Ako som vystúpil na javisko, už hrmel potlesk. Každý reval: ,Nero, božský herec!‘ Potom malý úklon, takto, poklona obecenstvu, jediný pohyb v pôvabnom oblúku. A predstavenie sa začína.“

Nero predviedol toto všetko, a vojak stál ako hlúpy.

„Aké úlohy, kamarát. Mám závraty, keď si na ne pomyslím. Tento veľký veniec mi dali vtedy, keď som hral Oidipa. Oidipos je synom kráľovým, ktorý zavraždil otca v kúpeli a potom sa oženil s vlastnou matkou. Tým som bol ja. Nie naozaj, ale len tak som si hral. Obliekli ma, vzal som si škrabošku, aby ma nepoznali, a hup, začala recitácia. Diváci sa triasli. Ale keď v poslednom výstupe vylúpol som si medenými sponami oči, a slepý som odtackal, už hlasne plakali. Hľaď, a preca mám oči.“

Arcus sa díval na cisárove oči a divil sa.

„Nerozumieš, ty prašivec. Hrať nie je ľahká vec. Ukázať, čo nejestvuje, vymysleť niečo z ničoho a dávať pozor, aby sa podobalo tomu, čo je. Niekedy som zomrel. Veru, padol som na javisku, natiahol som sa, takže som sa aj udrel. Potom som vstal, nebolo to nič. Ale tak výborne som predstieral, že som každého pomýlil. Je zaujímavé, raz som pripravoval zúrivého Hercula, nejakú grécku tragédiu. Len sedím v šatni. Vieš, čo je šatňa? To je miesto, kde hercov vyobliekajú ako maškary, ty buvolie teľa, a vyzdobia ich ako figury. Ruky mi sviazali okovami. Nie takými obyčajnými okovami, ako si videl ty. Ešte toho by bolo treba. Také okovy dali tým ostatným, Antiochovi, Pammanovi a obyčajným komediantom. Ja som mal zlaté okovy, a dlhé boly a ťažké. Ťažké a lesklé. Teda to som mal na rukách. Naraz priskočí tam vojak, ktorý ma uvidel zpoza steny, taký asi ako ty. Takto ďaleko sme asi stáli od seba. Na dva kroky, nič viac. Mohol to byť nejaký nováčik. A zodvihne na mňa šabľu, aby mi rozťal okovy. Bol to dobrý, hlúpy chlapík, myslel si, že je to vážne. A chcel zachrániť cisára. Tak výborne som hral.“

Vojak sa rehotal.

„Ešte by som mohol hovoriť o mnohých veciach,“ povedal Nero, ktorého povzbudil vojakov smiech. „Raz som vystúpil na javisko nahý a zahrdúsil som tam ľvíča. A veríš mi, že som bol už aj žena? Na nahom hrdle som mal čipôčku, vlasy som mal zvlnené, a šušlal som. Kus sa nazýval: ,Canace rodí.‘ Vyšiel som s veľkým bruchom, s vankúšami pod tunikou, a stenal som, a diváci vykríkli: ,Cisár, roď!‘ V tejto úlohe som bol najlepší. Paris to uznal. Cítil som, že som do nej vložil všetko, pohyby a prízvuk bol skvelý, cit tak dokonalý, že som sa vžil do toho a myslel som si, že som žena. Čakaj, čo som hral ešte? Niobu, a áno, Oresta. Už som skoro na to zabudol. Ancus, sadni si.“

Žoldnier, ktorý prestupoval s jednej unavenej nohy na druhú, sadol si, hlavu sklonil nad kopiju.

„Koľko slávy!“ povedal cisár. „Ale ľudia si nezaslúžia, aby sa im boh ukázal. Je to nevďačné remeslo: prináša mnoho závisti a málo uznania. Ver mi, nestálo to za to. Rím je hlúpe mesto. Ríman nerozumie umeniu, hodí sa len pre dvoch: pre vojaka a právnika. A týmto som dal svoju dušu. V Achaji ma prijali inakšie. V Neapoli šefranom posýpali cestu, kade šiel môj vôz a bozkávali mi ruky i nohy. Divadlo sa vtedy zrútilo zemetrasením, ale moje božské umenie zachránilo všetkých od nehody. Mal by som žiť v Hellade, v Aténach, tam v meste miest. Ach, koľko ráz plačem, že som sa nenarodil Grékom. Ancus, či nemám pravdu?“

Nero nedostal odpovedi. Vojak spal.

„Blbec,“ povedal cisár, „videť, že aj tento je Riman. Má rímsku vlčiu hubu. No, len spi,“ pripojil. „Pre vás je len korbáč, a nie umenie.“

Potom zaspal aj on.