ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poppaea mala svoju metodu. V určitých obdobiach zmizla bez vysvetlenia a márne ju volal, neobjavila sa. Potom vzdychajúc a slziac sťažovala si na rodinné hádky a ošklivé výstupy žiarlivosti. Nero si obyčajne pre ňu odkázal.

Teraz ho starosti tak zaujaly, že na ňu zabudol.

Poppaea zašla k Senecovi.

Zazvonila. Vrátnik jej otvoril. Po piesčitom chodníku medzi opatrovanými pestovanými trávnikmi a záhonmi kvetov utekaly jej v ústrety dve biele milé psíčatá. Bohate zariadená vila ju oslnila. Hore, na konci záhrady, za korintskými stĺpmi peristylia čítala žena, briliantovými náušnicami a prsteňmi zdobená, Paulina, mladá žena starého básnika.

Seneca sedel v parku pri stole zo slonovej kosti, a pracoval.

„Majstre,“ hovorila Poppaea, „odpusť, že ťa vyrušujem a plaším Múzu.“

„Ách,“ odpovedal Seneca s vľúdnym úsmevom, ako starý gavalier. „Múza Múze neublíži. Teraz sú tu dve,“ a pritiahol stoličku.

„Len preto si sadnem, lebo viem, že by som ťa vždy vyrušovala. Veď u teba je Múza stálym hosťom.“

„Si veľmi roztomilá. Čím ti môžem poslúžiť?“

„O to ide,“ vravela Poppaea, „že chcem, aby vystúpil pred verejnosťou.“

„Kto?“

„On.“

„On?“

„Áno,“ odpovedala Poppaea. „Od istého času je veľmi nekľudný. Častejšie robil na to narážky. Patrí sa, aby sme mu rozumeli. Básnici, jeho priatelia, ho nudia. Rád by sa predstavil širšiemu obecenstvu.“

„V divadle?“

„Prípadne tam.“

„V ktorom?“

„Neviem. Myslela som na Bulbovo divadlo. Je milé. Ale malé! Alebo na Marcellovo. Aj to je pekné. Azda v Pompeiovom. Ale to je zas veľké. Koľko obecenstva sa tam vlastne zmestí?“

„Štyricať tisíc.“

„Nie, tam nie,“ hovorila Poppaea a usmievala sa. „Vieš, na čo myslím.“

„Viem,“ povedal Seneca.

„Preto som prišla sem. Aby sme všetko premysleli. Nesmie sa prihodiť prekvapenie. Znáš Rím. Je posmešný, rozpustilý, nevychovaný. Aj cisár vidí v ňom mesto barvarov. Skrátka, musíme sa na predstavenie pripraviť.“

„Tak,“ povedal Seneca zamyslene. „Môžem v to zasvätiť Burra?“

„Pravdaže.“

Seneca zatlieskal, načo pribehlo niekoľko otrokov v tunikách, s nahými pažami. Jednoho z nich poslal pre Burra.

„A čo by predniesol?“ opytoval sa Seneca.

„Prirodzene báseň. Vlastnú báseň, ktorú napísal posledne. O bakchantke.“

„O žene s jantárovými vlasmi?“ hovoril Seneca a úctive sa Poppaee uklonil.

„O nej,“ odpovedala Poppaea a nepatrne ovisla pery. „V zelenej tóge. Škrabošku už pripravil. Je to moja tvár. Predstavujem si to tak, že by ho najprv v divadle niekto ohlásil. Povedal by len niekoľko slov. Gallio je ochotný. Hodí sa?“

„Pravda. Počkajme,“ premýšľal Seneca. „Teraz budú juvenalia. Sú to jeho sviatky, ktoré sám označil na pamiatku svojej brady. Juventa, bohyňa mladosti a tak ďalej. Domnievam sa, bolo by mu to tiež milé. O týchto sviatkoch nech sa prvý raz predstaví.“

„Dobre. A o ostatných umelcov sa postaraj ty. Paris nech sa nevynechá v žiadnom prípade. Jeho veľmi miluje ľud, obzvlášť ženy. Nech vystúpi azda i Alityros. Jeho má zas cisár rád.“

Burrus došiel. Stenajúc sostúpil z nosidiel, lebo kedysi dostal v akejsi bitve ranu do stehna, ktorá ho časom pálila.

Bol zasmušilý a bez vôle. Od vraždy nerád ani hovoril. Nenávidel sám seba, že nevrátil hodnosť cisárovi, a nenávidel svoje okolie, ktoré ho čím ďalej, tým viac zaplietalo do sieti, takže sa už nemohol ani vymotať. Vzdychol, složil prilbicu. Na čele mu zostal bledý červený pruh.

„Poďme azda k inému stolu,“ hovoril Seneca, „lebo sem svieti slnce,“ a zaviedol hostí pod koruny stromov, kde v tmavozelenom chládku stál tiež stôl zo slonovej kosti.

Prepych vily závodil s cisárovým. Všade stály sochy, reliefy, obrazy, vzácnosti starého sberateľa umeleckých vecí. Senecov majetok odhadovali na tri sto milionov sestercií. Mnoho zarábal a peniaze požičiaval na veľký úrok do Britanie.

„Musíš sa postarať o poriadok,“ povedal veliteľovi telesnej gardy, „cisár vystúpi o juvenaliách.“

Burrus sa pozrel tázavo na Poppaeu, ktorej bledá tvár bola tak snivá a mäkká, že starý vojak nemohol prehovoriť.

„Praje si,“ pokračoval Seneca, „aby predstavenie bolo kľudné. V poslednom čase vyskytly sa výtržnosti v cirkoch a arénach, ktoré rušily pokoj, i v divadlách vykrikujú na hercov. Minulého týždňa zbili jednoho do krvi.“

„Prečo?“ opytoval sa Burrus.

„Lebo sa im zdal príliš veľkým,“ hovoril Seneca. „Ale zajtra zmažú toho, kto im bude malý. Nemôžeme teda robiť pokusy. Domnievam sa, že telesná stráž vie udržať poriadok.“

„Koľko bude divákov?“ zaujímal sa Burrus.

„Asi desať tisíc,“ povedal Seneca.

„Tak potrebujem päť tisíc ľudí. Na dvoch divákov legionára. So šabľou a korbáčom. Aby utišovali revajúcich. Takto všetko pôjde hladko.“

„Áno,“ vravel Seneca, potom sa obrátil s úsmevom k Poppaee. „A ostatné? Myslím tým, jestli aj to pôjde hladko?“

„Nero,“ ozvala sa Poppaea, ktorá dosiaľ mlčala a pomenovala cisára tak ľahko, ako by už bola jeho ženou. „Nero,“ povedala ešte raz, tak určite, že obidvaja poslucháči pozreli sa na ňu teraz s úctou, „si praje, aby nerobili s ním výnimok. On nevystúpi ako cisár, ale ako umelec. Preto sa najprv riadne zapíše do soznamu závodiacich, vhodí svoje meno do urny, potom losovaním sa rozhodne, kedy príde naň rad.“

„Ale, v záujme slávnosti považoval by som za potrebné,“ poznamenal Seneca, „keby sme sa preca dohovorili o jednotlivostiach. Na príklad o potlesku.“

„Tlieskať môžu moji vojaci,“ prehlásil Burrus.

„Ani za svet,“ odvetila Poppaea. „Majú mocné dlane. Ale k potlesku nestačia len dlane. Otroci nevedia, kedy treba plakať, kedy sa smiať.“

„Smiať sa netreba?“ zaujímal sa Burrus.

„Nero,“ pokračovala Poppaea, „predstaví sa ako tragický spevák. Za toto musí dostať potlesk. Ale tak, aby nič nezbadal. Potrebujeme ľudí, ktorí to vedia zariadiť. Potrebujeme patriciov.“

„Môžem povedať niekoľkým priateľom,“ navrhoval Seneca.

„Nemyslím to tak,“ vysvetľovala Poppaea. „My im zaplatíme. Sú zkrachovaní šľachtici, ktorí okrem klobúka nemajú ničoho. Na stá sa ich potuľuje po fore, a sú o veľa biednejší ako otroci, ktorí postávajú na brehu Tibera. Dostali by štyricať tisíc sesterciov pod titulom, že organizujú slávnosť. Prečo by si nemali zarobiť aj oni? Celá ich práca bude, že nacvičia tlieskajúcich, ktorí na dané znamenie začnú, alebo prestanú. Lebo musíme byť opatrní. On je veľmi múdry a citlivý. Nechcem hrubý úspech. Na príklad po dojímavých veršoch potlesk nesmie sa hneď ozvať. Musí prejsť chvíľa, ako by dav bol dojatý a nemohol sa ešte prebrať z opojenia. Nech len neskoršie potlesk zaduní, ale vtedy už dunivo, naplno, v takte, ako by sa nechcel utíšiť. Poviem vám, kde a kedy. Ale musíte sa starať aj o to, aby sa nepreťahoval do nekonečna. Je to smutné, keď sa potlesk zmieta, keď zaznie iba niekoľko dlaní, a potom zas prestane. Vtedy pocítime akúsi prázdnotu. Novú túhu, aby sa začal znovu, temer zatúžime, aby nám neboli tlieskali vôbec. Viem to od spisovateľov a od Alityra. Koniec nech je teda určitý ako začiatok. A niektorí môžu i proti zákazu slušnosti a na vzdory vojakom, nebojac sa korbáča, zakričať niekoľko slov na javisko, nie mnoho, nie úctive, ale drsne, jednotlivé slová, ktoré by tlmočily, ako sú diváci uchvátení, ako sú bez seba. Nech dupajú, aby prach vsadol do nosa božského herca. To nezaškodí. Ostatne o tomto sa ešte zvlášť dohovoríme. Tleskáči nech prídu do cisárskeho paláca. Tam sa môžu nacvičiť.“

Poppaea hovorila bez prerušenia, svieže a milo. Burrus jej sotva rozumel. Ale Seneca, ktorého obdiv rástol každým slovom, keď Poppaea dohovorila, žartovne zatlieskal. Aj ona tlieskala.

Otroci priniesli nosidlá, Poppaea sa zahalila závojom, posadila sa a rýchle sa dala odnášať, lebo sa zdalo, že má ešte mnoho práce.

Seneca a Burrus sedeli v záhrade. Niekoľko minút sa ani neozvali.

Konečne Seneca prehovoril.

„Vieš, čo sa tu stalo?“

„Cisár bude hercom,“ vravel Burrus udivene.

„Nie,“ povedal Seneca, „Poppaea bude cisárovnou.“