Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

XVII. Deň ticha

Rím, ohromné revúce mesto, nezatíchne.

Div sveta, ktorý kričí, nikdy sa nevyčerpá a nezachrípne, od rána do noci hlása život, ktorý sa skladá z ľudských hlasov, z rachotu kovu a údera nástrojov.

Hluk sa začína včas ráno, keď pekár chodiac od domu k domu, predáva drobné čerstvé pečivo a mliekar starodávnou pesničkou zobúdza spáčov. Vtedy sa spiaci pohne. Prebúdzajú sa chatrče, ktoré sa krčia pod pahorkami, veľké nájomné domy, ktoré sa strácajú medzi oblakmi prachu, s chatrnými špinavými schodmi, s obyvateľmi-proletármi, ktorí spia v posteliach plných ploštíc, s piatimi, šiestimi deťmi a k raňajkám žvýkajú len kyslý čierny chlieb.

Aký je chaos po uliciach! V dielňach hučí práca. Kladivá, dláta, píly odvrávajú si navzájom. Kočiši hrešia, málo chýba a zadlávili by niektorého z otrokov, parobkovia a žiaci gladiátorského kurzu zápasia v bráne školy, holiči sa ukláňajú a potmešilými nápadmi lákajú chodcov, v krčme dobijú nos nejakému človekovi, ktorý reve, čomu sa druhí rehocú, a na rohu ulíc rečnia kúzelníci, šaškovia, hadí muži, krotitelia prascov, že prekričia aj hluk vozov.

Dav sa ľahostajne pohybuje, páni v kočoch, otroci pešo, shýbajúc sa pod ohromnými ťarchami. Ale nie je každý pánom, kto ním vypadá. Pod mnohými tógami sa skrývajú podozrivé osoby, lovci dedictiev, nebezpeční podvodníci, ktorí nemajú dosť peňazí ani na obed a nosia falošné prstene, aby vzbudili dôveru v ľahkoverných starcoch, prichádzajúcich z vonkova.

Cudzincov je vždy spústa. Kto vyhliadne z vysokého balkónu niekde na siedmom poschodí, ten počuje latinou pomiešanú reč sobranej luzy veľkomesta, spievajúce slová Grékov, Arabov, Egypťanov, Židov, Maurov, barbarské hrdelnice Parthov, Alánov, Cappadočanov, Sarmatov a Germánov.

Tento hluk zatíchne len vo februári o feráliách.

Ferália sú sviatkom mŕtvych. V týchto dňoch onemejú pouliční vyvolávači, zatvoria kostoly a obchody, nepočuť nikde ani hudby. Každý myslí na tých, ktorí ležia pod zemou. Pluto vypustí z podsvetia tiene, tieto zaplavia mesto a na hrobitovoch a uliciach, kde stoja hroby slávnych ľudí, horia smolnice.

V deň ticha sedel Nero sám v paláci, v tej sieni, v ktorej napísal kedysi prvú báseň s nadšenou dôverou v seba, so vzrušením. Neprijal nikoho. Vonku jednotvárne kvapkal zimný dážď.

Minula už dlhá doba od tých čias, čo Britannicus Augustus ležal v mauzoleu. Dosiaľ ho nevyrušoval. Cisár napísal aj báseň o novej milenke, ku ktorej složil sprievod Alityros. Poppaea, v ktorej cítil znalca, bola obidvoma uchvátená.

Čo myslel o tejto básni sám, o tom už nepremýšľal a ťažko by bol o tom aj hovoril, lebo sa díval len na tvári, tešil sa uznaniu, ktoré k nemu sálalo. Len dnes pochyboval trochu, ako onej noci, keď nemohol spať a túžil po slovách.

Odpoludnie nebo sa zachmúrilo snežnými oblakmi a prichádzaly zlé myšlienky. Britannicus ho znepokojoval. Vyprávali mu, že na pohrebe dážď mu smyl s tvári sádru a modré škvrny sa znovu objavily. Nero sa obával, že tohoto dňa jeho duch s ostatnými tieňmi a dušami sa vyslobodí a chodí po paláci. Preto z púhej zvedavosti odišiel do severného krídla paláca, kde býval Britannicov byt.

Tieto siene hneď po smrti zapečatili, od tých čias nemohol nikto do nich vkročiť. Pečati teraz odtrhli a cisár, ktorého sprevádzal len jeden vojak, sám šiel vopred.

„Kto je to?“ opytoval sa poľakane hneď, ako vstúpil do siene.

Nikto neodpovedal. Ticho, ktoré hlas vyrušilo, trochu sa zvlnilo, potom sa zahladilo, mlčanie sa zväčšilo.

Všetko zostalo ako predtým.

Pozdĺž steny stála dlhá nepopravená posteľ, stôl so sklenicou, dve stoličky, z ktorých jedna bola prevrátená. Potuchlý vzduch miestnosti ešte zachoval vlažnosť predošlej jesene. Šeré odpoludnie sa chmúrilo. Nero sa zamyslene zastavil. Hľadel na posteľ, ktorá márne čakala svojho pána, na stôl, na sklenicu so stopou pery, na prevrátenú stoličku, ktorú prevrhol niekto vo vzrušenom spechu a pokúsil sa čítať v týchto znameniach. Ale bezvýsledne. Hľadal nové stopy. V inej miestnosti našiel bratovu šabľu. Mal v nej vryté meno. Našiel aj zrkadielko. Pozrel sa do neho a radoval sa, že uvidel v ňom vlastnú tvár. Nič viac. Bol tam len jeho šatník. V ňom viselo niekoľko sto tóg a tuník, pristrihnutých na jeho tenulinkú postavu, a stálo tam práve toľko vysokých topánok so sponami v podobe polmesiaca, alebo s pozláteným remienčokom, lebo sa rád pekne obliekal.

Na ktoromsi stolíku našiel jeho lýru.

„Hľa,“ povedal Nero, s akýmsi zvláštnym úsmevom, „zostala tu.“

Lýra, temer živý a nadšený nástroj, na ktorý si už celkom nasadol prach, ležala okrúhla na stole a mlčala. Snáď ešte viac mlčala ako ten, ktorý na ňu hrával. Jeho mlčanie bolo tak silné, že ho bolo možno počuť.

Cisár naklonil sa nad ňu so šialenou zvedavosťou.

Natiahol k nej ruku a brnkol na strunu.

Zlatý zvuk struny rozliahol sa po vymretej sieni a v deň ticha azda toto bol jediný tón, ktorý melodicky a silne zatriasol smútiacim mestom. Ale potom onemel.

Nero divo pritisol k sebe lýru. Za ňou sa vznášala nekonečnosť ako neviditeľná vlečka.

„Ani som o nej nevedel,“ povedal a vzal ju s sebou zabalenú do tógy.

Seneca dostal tohoto dňa neočakávané pozvanie k cisárovi. Ani sám nevedel, ako mu má rozumeť. Už mesiace žil vzdialený dvoru pod zámienkou choroby, ktorú tak starostlivo predstieral, že kríval aj pred otrokmi. Zaoberal sa len vojenstvom ríše.

O Britannicovej vražde sa dozvedel ešte toho dňa. V žilách mu stydla krv. Domnieval sa, že na ňom je rad, a zbledol.

Prvý raz myslel na to, že pobeží k cisárovi, prizná sa, vylieči ho z domnienky, ktorú v ňom úmyseľne vznecoval, zastaví ho na šikmej ploche. Ale čo by bolo toho následkom? Bude sa cisár vedeť smieriť s pravdou? Nie je už pozde? Obvykle pružným spôsobom rozpriadal ďalej myšlienky, jasne, duchaplne, ako písaval v listoch, vyložil si, že za nič nemôže, že bol len nástrojom v rukách osudu a aj ináče nesmie obetovať pokoj duše, nad ktorý niet väčšieho pokladu. Nedá sa nič iného robiť, než sa poddať.

Pozdejšie, keď už aj preň bolo toto dvojsmyselné chovanie ťarchou, odhodlal sa priznať. Britannica obviňoval zo vzbury a odboja. Potom si nahovoril, že Nero ani nie je zlým básnikom. Toto si hlasno opakoval, kým sa prechádzal po záhrade a čoskoro uznal, že si bol veľmi istý v tom, v čom nikto nemôže byť istý a už s dobrým svedomím poslal svoj vavrínový veniec na prezvedy Niobinmu básnikovi. Nedostal odpovedi. Teraz pozvanie zapôsobilo naň ako tajomné prekvapenie.

Pozde večer sa vydal k palácu.

Cestou ho mučily zlé predtuchy.

Stretával ľudí, ktorí sa vracali z cintorína a zmoknutí do niti motali sa po tmavých uliciach a kašľali. Bol ošklivý, nepríjemný večer, v ktorom má človek chuť zomreť.

Keď však uvidel cisára, rozveselil sa. Nero bol opäť naplnený jásotom a radosťou. Nikdy ho tak srdečne nevítal.

„Preto som ťa dal volať,“ hovoril, „aby som ti prezradil svoje rozhodnutie: statky a pozostalosť Britannicovu rozdelím medzi teba a Burra. Tvoja je aj táto lýra,“ a odovzdal mu ju.

Seneca sa rozplýval radosťou. Z očí mu žiarila vernosť všetkého schopná.

„Bol zradcom,“ povedal, „zaslúžil si toho, chcel sa zmocniť tvojho trónu.“

„Áno,“ prehodil Nero pohŕdavo, lebo videl, jak málo ho Seneca zná! „Ale ty si mojím priateľom, všakže, a ním aj ostaneš?“ a objal ho.

Lýru dal odniesť, ale veľmi si tým nepomohol.

Aj potom počúval jej hlas a neviditeľný básnik ďalej s ním zápasil. Nero pochopil, že sa musí s ním pustiť do boja a dokázať mu, že je lepší.

Večný súper, ktorý stál za ním, štval ho vpred. Vždy ďalej a ďalej.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.