ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Seneca sa vrátil do Mesta len v jeseni.

Už bol niekoľko dní v Ríme, ale pozvania od cisára nedostal. Nevedel, ako si to má vyložiť. Čakal, zlostil sa, reptal.

Času však využíval a dokončil drama o Thyestovi.

Zavčasu ráno zašiel do parného kúpeľa, aby pokračoval v liečení, ktoré začal v Baiách. Chodil opierajúc sa o palicu, lebo bolesť ho občas rezala v údoch. Prešiel po Argiletu, kde boly vedľa seba kníhkupectvá, vystavujúce literárne novinky, potom zamieril na forum. U patricijských domov tiesnili sa klienti a čakali, aby sa dvere otvorily a vpustily ich k rannému pozdravu. Bolo nádherné ráno. Slnce obklopovalo ružovožltým vencom Alkibiadovu sochu na fore, ktoré zostalo večne krásne, a povesilo zlatý plášť na statnú postavu Marsyovu. Pomaly sa námestie zaľudňovalo.

Noční opilci tackali sa ešte domov vo väčších menších skupinách a občas zastal niektorý z nich pri kanále a vydávil sa do neho. Pokutní advokáti s tupými nosmi postávali na svojom mieste neďaleko slnečných hodín a živo sa pohybovali. Došli aj okúňači, tí, ktorí celý deň nerobia nič, ale do pozdných nočných hodín nezmiznú s fora a je záhadou, z čoho žijú. Potom prišli ostatní, ktorí dodávali tomuto námestiu barvu a život, dohadzovači, sprostredkovatelia, všeobecne známi úžerníci, obchodníci, ktorí ospanlivo otvárali obchody. Dieťa z ulice predávalo pred sochou vlčice sirky. Peňazomenci, podlúdnici a bankári, zavalití Rimania, alebo chudí Židia, usadili sa pod klenbami u kamenných lavíc a hlasno trkotali.

Vzduch začínal hučať známym hlukom. Vône a zápachy sa dohadovaly, vôňa zrelých jabĺk a fíg s výpary rybieho trhu, pomiešanými s rozpačitými parami voňavkárskych obchodov. Seneca zabudnúc na seba, počúval hluk, vsiakol do seba mnohé polovičaté vône tohoto požehnaného jesenného rána, ktoré bolo bolestné a šťastné a pocítil krásu pomíjajúceho života.

Ale vtom sa začal ponáhľať, pretože zaznieval zvon parného kúpeľa, ktorý oznamoval otvorenie brány, a bolo ho počuť až sem.

Ako kráčal pri Castorovom chráme, odrazu zastal ako zarytý.

Pozrel sa na stenu jednoho domu. Tu medzi rôzne písačky, ktorými rímske múry boly vždy preplnené, pri nových zákonoch vrytých do medených doštičiek a pri zprávach o voľných izbách, medzi oplzlé poznámky a obrázky napísal ktosi červenou kriedou tento distichon:

Na tvári Senecovej sa objavil zarazený úsmev. Potom zvážnel a karhavo kýval hlavou. Ako by sa opytoval sám seba:

„Ale, to už sme tak ďaleko?“

Tri mesiace nebol v Meste. S ľuďmi sa nestýkal, nemal ani poňatia o tom, čo sa vlastne stalo. Vedeli už aj iní? Ale ako sa to mohlo dostať von? Považoval to za nepochopiteľné.

Nerona mal ľud vlastne rád. Dal každému hojne chleba, dane dal snížiť, postaral sa o gladiátorské hry. Aj schudobnelým patriciom dal vymerať ročnú rentu. Každému sa zdalo, že po Caligulovi a Claudiovi dostal sa na trón dobrý panovník. Veď aj na fore rozprávali, že mladý cisár nechcel podpísať rozsudok smrti ani pre dvoch zbojníkov, a keď mu ho predložili, vzdychol, keby radšej nevedel písať. Nespokojenec sa neobjavoval nikde. Tých niekoľko republikánsky cítiacich rodín, ktoré ešte zachovaly spomienky na staré časy, sa poddalo, alebo žilo na venkove. Seneca sa divil. Zrýchlil kroky, aby sa dostal medzi ľudí a mohol hovoriť s priateľmi.

Vrátnik, ktorý stál u brány parného kúpeľa v šatoch marhulkovej barvy, vpustil ho, potom bežal k nemu šatniar, ktorý mu odobral tógu.

Černošský chlapec mu vtisol do ruky Acta diurna, úradný deník, ktorý Seneca s chtivým záujmom začal čítať. Cisárovna Agrippina prijíma dnes štyroch senátorov. O Neronovi ani slova. Zápisnica zasadania rady. Mnoho sňatkov, ale viac rozvodov. Bitka na Campu Martiu medzi dvoma panákmi pre známu prostitútku. Divadelné klebety o Paridovi a konečne veľký článok o Zodicovi, slávnom básnikovi. Senecovi vypadly noviny.

Nesmierny lomoz hučal okolo neho. Ľudí sa kúpalo asi tri tisíce. Bolo počuť striekanie kohútikov a spŕch, čľapkanie vody, sipot pary dusenej a vrčiacej v trubiciach. Ďaleko, kdesi vysoko znely flauty. Hral domáci orchester parných kúpeľov. Začal sa ranný koncert.

Úzkymi chodbami, ktoré pretínaly budovu krížom-krážom, behali sluhovia, zamestnanci kúpeľov, ktorí niesli v rukách barevné tuniky, šatstvo hostí, alebo do jedálne horúce misky, poháry. V kuchyni už horel oheň, kuchári varili a piekli.

„Nepraješ si nič?“ opytoval sa sluha, ktorý odprevadil Senecu do obliekarne.

„Nie,“ kývol roztržite.

Cukrár ponúkal v jeho blízkosti zákusky.

Seneca sa vyzliekol, potom nahý išiel do kúpeľa, opierajúc sa o palicu.

Hľadal synovca Lucana, o ktorom vedel, že v túto dobu sa tu kúpava, a ostatných, od ktorých mohol očakávať nejaké objasnenie.

V prvej sieni, ktorá nemala stropu, a nad ktorou sa klenulo ranné nebo, bol studený bazén s tmavozelenou vodou, v ktorej sa kúpaly mladé telá. Tu plávali závodníci, pripravujúci sa na dostihy, kĺzali pod vodou s otvorenýma očima a len občas vystrčili zpod vĺn kučeravé hlavy, na chvíľočku, aby vsiakli vzduch do ohromných pľúc. Ako vyskočili z bazénu a sadli si, kvapkala s nich voda v perlách, a podobali sa plačúcim, ktorým s tvári padajú slzy. Rétor sa dlho díval na ne okúzlený, ale svojich priateľov medzi nimi nenašiel.

Cez polokruhovitú sieň dostal sa do letného kúpeľa. Vo vaniach dávali lenivci vode láskať svoje ochablé údy a na drevených laviciach maséri a vykleštení otroci, treli naolejovaných hostí drsnými rukavicami. Lucanus bol už, ako sa zdá, hotový aj s týmto. Seneca nahliadol do horúcej komory, do potiarne. Pre mraky pary nevidel nič. Nahí ľudia kašľali, smiali sa, kričali, ale nedalo sa rozpoznať, čo. Konečne vyliezol na poschodie a v jednom kúte odpočivárne ich našiel.

Lucanus sa už vykúpal. Rozprával sa pri lehátkach, majúc rozstrapatené čierne vlasy a šarlátový plášť, s Menecratom, so spevákom a s Latinom, svojím obdivovateľom. Toto nadšené a dotieravé decko, ktoré premrhalo celý otcov majetok a teraz biedi v podkroví, dvorilo vždy slávnym básnikom.

„Literatúra,“ zakričal Seneca žartovne a s milou úctou a pozdravil celú spoločnosť.

Lucanus ponáhľal sa mu naproti. Pobozkal svojho strýca dvakrát na ústa.

Seneca sa ho prvý onoho času ujal. On objavil jeho neobyčajné nadanie ešte v dobe, keď bol zázračným deckom, keď študoval v Aténach, a on ho dal doviesť do Ríma, ku dvoru, kde si získal cisárovej priazne a dôvery. Čoskoro sa stal kvestorom. Svojimi básňami a prednáškami, ktoré mal v divadle, rázom si podmanil literatúru a ženy. Lucana považovali za najväčšieho žijúceho spisovateľa. Nedávno dostal literárnu cenu za báseň o Orpheovi. Kričalo z neho nesmierne sebavedomie.

„Že ťa už raz vidím,“ riekol Lucanus a ešte pobozkal Senecu.

Bol to krásny muž. Narodil sa v Andalúzii, v Cordube, a v jeho žilách, ako v Senecových, pádila horúca, sparná španielska krv. Jeho kučeravú hlavu pripravovali holiči hodiny, nehty si dal leštiť a spotreboval toľko voňaviek a krémov, že sa ustavične vznášala okolo neho voňavá hmla.

„Nebudem vás vyrušovať,“ povedal Seneca, ktorý sa po schodoch zadychčal a lahol si na posteľ, „len pokračujte.“ Vzal si z kúpelnej knižnice knihu, ktorá ležala vedľa neho a rozrezal ju.

Lucanus, ktorý sa v debate rozohnil, obrátil sa k Menecratovi a Latinovi:

„Aj včera som ho prezeral, ale od niekoľkých riadkov som sa nedostal. Dnes sa už nedá čítať.“

„Dúfam, že nehovoríte o mne,“ ozval sa Seneca.

S úsmevom mu odpovedali:

„Kdeže, o Vergiliovi.“

„Ach, tvoj koníček,“ vravel Seneca usmievajúc sa zatvoril oči.

„Nemám pravdu?“ hovoril prchko Lucanus.

„Každá jeho písmena je mŕtva. Drnkotajúce verše, úradná štátna poezia bez ducha. Už sa opotreboval. Dnes sa však ešte neopovážia priznať.“

„Snáď štvrtý spev stojí za niečo,“ prehodil Latinus hlasom úctivosťou rozochvelým.

„O Didoninej láske?“ opytoval sa Lucanus.

„A Bucolicy,“ pripojil Menecrates. „Potom on to bol, ktorý napísal: ,Vlna mäkšia ako sen‘. To je pekné.“

„Je v tom niečo idylického, cudného a prostodušného,“ robil sa dôležitým Latinus.

„Ako starecký panic,“ hovoril Lucanus. „Bezzubý starec, ktorý sa červenie, na tvári má jamky od smiechu, ktorý šušle a do úst si vstrčí malíček. Fuj, ako ho nenávidím.“

„Mne sa páčia jeho riadky o mesiaci,“ povedal Latinus.

„Pravdaže, mesiac miloval veľmi,“ odpovedal Lucanus, „ochrancu zlodejov. Veď bol literárnym zlodejom.“

„Tajomný básnik,“ dobieral si ho Menecrates.

„Vieš, čo je jeho tajomstvo, Menecrates? To, že nemá jediného pôvodného riadku. Vždy niekoho napodobňuje. Prečítaj si Aristotela, Demosthena, Xenophonta, Lucretia, Sophokla, Euripida, Pindara, Thucydida, Theophrasta, Theokrita, hlavne tohoto, a potom uvidíš, čo pred tebou utajuje.“

„Vraj pracoval vždy v noci,“ chvastal sa svojou informovanosťou Latinus.

„Ako lupiči,“ blčal Lucanus.

„O čo je hodnotnejší Horatius,“ miernil sa Latinus. „To je aspoň muž.“

„Áno,“ povedal Lucanus, „to je muž. Studený malomeštiak. Bol nízky a zavalitý. Mal krátky dych. Aj jeho básne rýchle strácajú dych, ako ich pán. Nemôžu utekať. Potom nemá vôbec barvy. Nič nevidel. Vraj stále ho bolely oči. Jeho lýra, jestli sa smiem takto vyjadriť, je karpavá.“

Latinus sa smial, Menecrates šiel k holičovi dať sa oholiť.

Potom Lucanus jediným pohybom ruky sa zbavil krásnej duše, ktorá javila vlastnosti kliešťa obecného a ponáhľal sa k Senecovmu lehátku.

„Čo nového?“ opytoval sa Seneca, rozčúlene a chvatne.

„Nechcel som pred týmito,“ šeptal Lucanus. „Zajtra cestujem.“

„Domov?“

Domov bol pre týchto dvoch Španielov stále v Hispánii, v Ríme sa cítili len cudzincami, hosťmi alebo víťaznými dobyvateľmi.

„Do Corduby?“ opytoval sa Seneca ešte raz.

Lucanus neodpovedal.

„Tak kam?“

„Do Gallie. Alebo inde. Kdekoľvek. Poslali ma do vyhnanstva.“

„Prečo?“

„Prečo?“ opytoval sa aj Lucanus. „Cisár.“

„To nie je možné,“ povedal Seneca udivene.

„Dal ma k sebe zavolať. Bol stručný. Zakázal mi, aby som kdekoľvek vystupoval. Vieš, pre Orphea. Lebo aj on sa účastnil súťaže, potom videl, aký úspech som mal s Pharsaliou, ktorú som prečítal v divadle. Ani sa nedočkal konca. Ušiel s výhovorkou, že musí ísť na zasadanie rady. Nemohol vydržať. Už som vtedy tušil.“

„Keby som tu bol býval,“ povedal Seneca, „to sa nemôže stať.“

„To je jedno,“ mávol Lucanus rukou. „Aj tak chcem pracovať. Mne je to jedno.“

Neďaleko nich, o niekoľko postelí ďalej, ležal akýsi mladík. Hlavu mal obviazanú studeným obkladom. Otvoril oči, vytrel si ich a rozhliadol sa. Obklad složil s hlavy. Teraz vstal.

Lucanus a Seneca uklonili sa mu úctive a priateľsky, pretože poznali v ňom Britannica, vydedeného syna cisára Claudia.

Bol to bledý, chudý mladík, bez fúzov a brady, zasnený a milý, pôsobil kúzelnou vznešenosťou mlčania. Skromne, s bezprostrednou vrelosťou pristúpil k obidvom básnikom a objal ich.

Mal zlý deň. Britannicus trpel zrádnikom, predošlého dňa prežil záchvat, ktorý trval niekoľko hodín. V takejto dobe týždne ho bolela hlava.

Verejným veciam bol vzdialený, žil utiahnute. Vyhýbal sa ľuďom a rečiam už z ohľadu na mladšiu sestru Octaviu, ktorá je cisárovou ženou.

Prijímal každé opomenutie a poníženie trpezlive, temer s nemou radosťou. Ale literárnym priateľom nemohol odolať. Aj on písal.

Vytvoril dosiaľ niekoľko kratších básní, o ktorých sám nevedel, ako sa zrodily. Vznikly temer proti jeho vôli, v dňoch utrpenia, keď už nevedel ani plakať a oddal sa smútku, ktorý ho ukolísaval nad udýchanými a zvučiacimi priepasťmi. Na tieto básne si nespomenul nikdy. Usmial sa, keď mu ich priatelia pripomenuli a povzbudzovali, aby opäť písal a prednášal ich len v úzkom kruhu. V takúto chvíľu odpočívala občas jeho tenká detská ruka na zlatej lýre, sotva slyšiteľne zabrnkol na strunu a zaspieval svojím zlatým hlasom, lebo vedel príjemne a prirodzene spievať.

Lucanus hovoril o jeho básnickom diele so vzrušeným nadšením. Nazýval ho básnikom budúcnosti. Seneca sa mu obdivoval.

Títo traja básnici pozreli sa na seba ako rovní.

„O ňom sme hovorili,“ povedal Lucanus.

Britannicus vedel, o kom sa rozprávali.

„Teraz už nemusí zakazovať,“ hovoril Lucanus k Britannicovi, „aby si ho nenazýval rudobradým. Predstav si, ohňobradák si dal ostrihať bradu, dal si ju holičovi ufiknúť a obetoval ju v púzdre najvyššiemu bohu. Ale ubohého Jupitera oklamal. Lebo k červeným chlpom pripojil aj báseň, svoju báseň, ktorú dal vyryť na zlatú doštičku. Že sa nebojí hnevu bohov. A včera bola búrka. Jupiter blýskal, ako odpoveď shadzoval hrom, protestoval, báseň považoval za neprijateľnú.“

Seneca opatrne sa smial.

„Pravdaže,“ pokračoval Lucanus, „Jupiter je odborný znalec literatúry. Neptun by púšťal na zem dážď, aby s doštičky smysl úbohé rýmy rúhajúce sa bohom.“

Britannicus poslúchal. Na ústach mal kúzlo mlčania.

„Povedz mi, prosím ťa,“ povedal Lucanus Senecovi, „celkom sa už zbláznil tento nešťastník?“

„Zdá sa,“ povedal Seneca. „Stále vyrába básne. Mne ich ustavične predčituje.“

„Ale keby mal aspoň trošku nadania,“ hovoril Lucanus. „Niečo takého som ešte nevidel. Každý kočiš, otrok a brechajúci barbar má väčšiu fantáziu. To je priamo zázrak. Skvelým nadaním zakrýva svoju neschopnosť. Je vzdelaný a učený, ale tým nebezpečnejší. U neho vystupujú vždy len bohovia. Nižšie sa nespustí. Nič nevie pomenovať. Keď ho hryzie v bruchu, hovorí, že ho navštívil boh hryzenia v bruchu. No, ja jeho básne doporučujem Mephitovi a Cloacine, o ktorej viete, čoho je bohyňou.“

Lucanus blčal. Nenávidel aj so Senecom prežvýkanú rímsku mytologiu, ťažkopádnu rímsku tradíciu, škrabošku a parukňu. Obaja boli v tomto meste španielskymi aristokratmi, svieži a smelí, pôvodní a diví.

„Barbar, ktorý sa zalieča,“ sršal ďalej Lucanus, „ktorý mravčí aj po grécky. Počuli ste jeho báseň?“ — „Drahý otče, ktorý sletíš do lona pustého Hadu…“ — a tu začal recitovať báseň, hlasno ako hrmotný herec, s posmešnou precitlivelosťou, potom nosovým hlasom.

„Je o Agamemnonovej smrti,“ vpichol Seneca, „ale rozumie tým otca, vlastného otca — Domitia Aenobarba. Vyložil ju aj na Capitol.“

„Ubohý proconsul,“ povedal Lucanus, „syn ho chcel presláviť.“ „Drahý otče, ktorý sostúpiš…“ Ľutujem ťa, proconsule s vodnatieľkou, v pustom lone Hadu. Menovite v drápoch básnika, ktorý hanobí tvoj hrob. Vrešťajúca blbina. Slová, ako by boly posliepané shnitým lepom, alebo splesneným nácestom.

„Ale vy neznáte ostatné,“ šeptal Seneca velmi opatrne. „Táto ešte ujde. Ale báseň o Apollovi, a o Daphnovi a Chloi. V tých už niet hodnoty. Také mravčajúce nič. Keď si to uvážim, celá tá vec nie je ani tak zábavná,“ a tu sa mu zachmurila tvár, „to je strašlivé.“

„Áno,“ pripojil Lucanus, „to je nadprirodzené a hrozné. Slabúch sa silí. Viete, čím je? Pravého básnika pobozkala na čelo Musa. Jemu sa to nepošťastilo. Tu si to rozmyslel. Nero pobozkal na čele Musu. Znásilnil ju.“

Britannicus, ktorý počas celého rozhovora nepovedal ani slova, poznamenal s odpúšťajúcou miernosťou:

„Nechajte ho, je slabý básnik.“

Lucanus znovu otváral ústa, aby prehovoril.

Ale Seneca ho náhle zaťahal za okraj plášťa.

„Mlč,“ šeptal.

„Čo je?“

„Pozri sa,“ a ukázal na vzdialenú posteľ.

Na lehátku ležala podozrivá osoba, ktorej si dosiaľ nevšímli. Bola zakrytá až po vrch hlavy pokrývkou a chrápala.

„Nejaký opilec,“ povedal Lucanus. „Je opitý. Vidíš, že spí.“

Dávali pozor.

V tichu silne, nápadne silne sa rozliehalo chrápanie.

„Dávajte pozor,“ vravel Seneca svojim priateľom, „už viac ani slova.“

Lucanus mávol rukou a odišiel s Britannicom do obliekarne. Za nimi šiel Seneca.

Ale skôr než odišiel, ešte sa poohliadol po posteli.

„Kto to môže byť,“ zamyslel sa.