ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nero sišiel do záhrady.

Pobýval tu za súmraku, pri vodomete, ktorý rozprašoval do vzduchu studený, biely vodný prach a svojím hlukom prebúdzal sny v dušiach precitlivelých.

Ztadeto videl na svah Esquilina, kde nedávno sa rozprestieral cintorín chudobných, zanedbaný, neusporiadaný hrobitov otrokov s otvorenými hromadnými hrobmi, ktoré v teplých dňoch zamorily vzduch celého Ríma. Pretože malária skosila nesmierne životov a oltáre postavené bohyni Horúčky nič nepomáhaly, Maecenas sa rozhodol, že z cintorína dá urobiť verejné sady. Teraz sa tu hraly veselé deti, vrhaly s krikom trojhranným míčom a diskom a dievčatká sa hraly v krovinách na schovávačku.

Prsti len prospelo, že stáročia ležela úhorom. Generácie, jedna za druhou, hnojily pôdu, preto rástly tam bujné kre a kvetiny. Zahradníci nestačili ich hubiť. Na zemi ležaly tučné úponky, povojníky vyliezly na stĺpy, popínavé rastliny svojimi kalichy a zvony drzo sa odvážily na údy mramorových bohov. Z korún stromov kývalo bohatstvo zašlých životov, a v tráve menily sa barvy, rubínová, ametystová, topasová.

Predvečerom vôňa bola ťažká, že ľudia, ktorí tam pobývali, dostávali závrat. Ľalie otravovaly svojimi mastnými, temer ľudskými výpary vzduch. V tejto dobe videli na pahorku povier aj čarodejnice. Chodily sem kúzelnice, ktoré bosé, vo vyhrnutých čiernych šatoch vyhľadávaly opustené hroby, obetovaly capiu krv, dlhými nehtami vyhrabávaly jamy a hľadaly vzácny čarovník, z ktorého kedysi varili čarodejný nápoj. Myrty a palmy strážily ticho. Niektorá ruža svietila ako večná červená lampa. Cisár klesol na kreslo. Hľadel na túto nádheru a poslúchal vodu ako vždy, keď sa chystal pracovať, aby načerpal inspirácie z rytmického hluku vĺn a privykal ucho hudbe. Ale dnes mu práca nešla. Bol omámený a mal horúčku. Nič mu neprichádzalo na um. Hrdinov nevidel a nepočul, videl len Britannicovu tvár, počul len Britannicov hlas.

Ani sám sa nevedel vyrovnať s tým, čo sa odohralo medzi nimi včera hore v dvorane. Je isté, že takto ešte s človekom nezápasil. Ešte stále sa dohadoval a chystal sa odpovedať neviditeľnému protivníkovi, urobil niekoľko pohybov, aby ho odzbrojil. Triasol sa na celom tele, trebárs sa už ani nepamätal, čo mu brat hovoril.

Večeral bez chuti a po večeri poslal preč učiteľa hry na lýre, Terpna, pretože bol unavený.

Terpnus sa hlásil aj druhého dňa márne. Starý Grék, ktorý bol ustavične opitý a len vtedy vytrezvel, keď siahol po lýre, radil cisárovi, aby sa napil trochu vína, lebo mu víno vráti silu. Odvolával sa na svoj príklad. On pije, veru, od rána do večera a len vínu môže ďakovať, že hrá a že z každého prstu mu žiari hudba. Nero to skúsil, ale nepomáhalo mu. Celkom stratil chuť k práci a jeho stav sa nezlepšil, ale zhoršil.

Jedného dňa prišiel potom na to, že je vlastne chorý, ťažko chorý, čo ho tým viac prekvapilo, pretože dosiaľ mu nebolo nikdy nič a jeho organizmus výborne snášal všetky útrapy. Nevedel, na koho sa má obrátiť. V bohov neveril, vo spoločnosti urážal priateľov duchaplnými narážkami. Práve tak neveril spoluvinníkom bohov, lekárom. Síce na počiatku svojej vlády otvoril na Erquiline lekársku univerzitu, a Andromacha, nasledovníka Hippokratovho, menoval dvorným lekárom, ktorý svojimi žiakmi, kandidátmi lekárstva, prezeral chorých Mesta, ale to všetko považoval len za smiešne čáry-máry.

Sami lekári bojovali medzi sebou. Methodisti, ktorí príčiny neduhov hľadali v škodlivých šťavách, a liečili ich dietou, teplou alebo studenou vodou, nenávideli novej školy, ktorá pod vedením attalského Athenaea, rodom zo Sicilie, hlásala, že všetko je duša a že sa predovšetkým musí duša ošetriť, potom sa zotaví aj telo. Títo, ktorých nazývali pneumatikmi, považovali methodistov za čarodejníkov. Nero sa obidvom stranám smial.

Keďže jeho stav bol už neznesiteľný, obrátil sa preca k novšej škole, v ktorej videl znovuzrodenie starých čarodejníckych nauk.

Pre čarodejníkov nastaly úpadkom republiky zlé časy. Z Etrurie a Thessalie vypudili na tisíce kúzelníkov, ktorí spôsobili, že obilie dostalo sneť, že sa budovy pohly s miesta, privábili dokonca pomocou Hekaty na zem aj mesiac. Cisár Caligula sa potom smieril s kňazmi, obnovil pravomoc haruspexov a augurov a do lekárskej vedy vradil opäť čarodejstvo. Nero ich tiež nechal na pokoji. V Ríme žilo na stá kúzelných lekárov Egypťanov, Peršanov, Grékov, ktorí parami uspávali, aby chorý vo sne poznal od Aesculapa tajomstvo uzdravenia a liečili dotykom rúk a čarovnými slovmi.

Nero si myslel, že je posadlý zlým duchom. Ležal na posteli a svíjal sa mukami. Nemohol mysleť na nič iného, len na to, čo sa v sieni dialo. Jeho telo sa zachvievalo kŕčmi.

„Nemám zrádnika?“ opytoval sa maga Simona, egyptského lekára, ktorý bol najvyšším kňazom Isidiným a znal všetky tajomstvá papyrov, sväté knihy babylonské, asyrské a arabské. „Často ako by som mal závrat, jazyk sa mi pení,“ a ukazoval ho podráždene.

Magus sa naň pozrel. Neronova tvár bola tučná, oči mal lesklé. Nepovažoval ho za chorého zrádnikom.

Ale hlavu mu veľmi ohmatával. Podľa jeho presvedčenia sa v nej ubytoval zlý duch, ktorý ho nenechá spať a mysleť, len ešte nevedel, v ktorom oddelení. Najmä šestnáste a sedemnáste sa mu zdalo podozrelé. Hlava sa delí podľa egyptskej lekárskej vedy na dvaatricať oddelení.

„Oči ti otvorí Ptah, ústa Šakši,“ odriekaval mag tisícročné zaklinadlo. „Isis znivočí zhubný zárodok. Cítiš?“

„Áno,“ povedal Nero, „ale stále mám ešte zlé myšlienky.“

„Tak rýchle vypľuj na zem. Všetko prejde. Slinami odídu zlé myšlienky. Teraz je ti lepšie?“

„O niečo.“

Neronov stav sa o málo zlepšoval.

Mag Simon dal mu položiť na prsia suchý bravský hnoj, ktorý v Egypte ctili ako svätý a verili, že uľahčuje na duši.

Akýsi perský kúzelník tušil v cisárovi Ahrimanových duchov a pri modlení aj videl, ako vyletel z neho dosť veľký drak.

Balbullis, efezský lekár, dal mu žuvať listy z hlôžky, aby mu čistily krv.

Nero všetko svedomite plnil. Ale, keď jedného dňa bol veľmi nekľudný, preca dal zavolať pneumatika Athenaea.

Vstúpil usmievavý, jemný Grék s veľkou bradou. Dobrotive sa poklonil. Potom mu úsmev zmizol s tvári. Potom sa hrozne narovnal.

„Zostaň kľudný,“ riekol.

Cisár len stál, ako by ho boli ochromili.

„Nemôžeš sa ani pohnúť,“ pokračoval lekár. „Si strnulý. Ako skala.“

Potom ho posadil na stolec. Ukazovák mu strčil prosto pred oko.

„Čo je to?“ opytoval sa lekár.

„Prst.“

„Nie. To je meč.“

„Meč,“ bľabotal cisár.

„Pozri sa, akú má ostrú čepeľ,“ a priložil mu prst k čelu, na čo cisár vykríkol.

Athenaeus chytil cisára za ruku.

„Vidíš ma?“

„Vidím!“

Žltou šatkou ho zakryl.

„Teraz vidíš?“

„Nevidím.“

Poodišiel do šerého pozadia. Tam ohnivou kriedou nakreslil na stenu ľudskú postavu.

„Kto to je?“ opytoval sa lekár.

„Človek.“

„Pozri sa naň dobre. Čo cítiš?“

„Človek sa na mňa díva.“

„Teraz človek prichádza k tebe. Vraví ti, aby si bol kľudný. Si kľudnejší?“

„Áno.“

„Toto slovo,“ a pošeptal mu ho do ucha: ,smrť‘, „nemôžeš viac vypovedať. Miesto toho budeš vraveť,“ aj to mu pošeptal do ucha, „život.“

„Áno.“

„Čo urobí koniec života? Odpovedz.“

Po malej prestávke povedal cisár:

„Život.“

Nero zostal chvíľku upútaný, bez vôle a poslušne sa oddával lekárovi, ktorý mu kreslil nad hlavou široké, veľké oblúky. Ale chorý sa začal znepokojovať. Lekár hustejšie opisoval nad ním kúzelné znamenia a na napnutej tvári, menovite okolo obočia, cukaly mu svaly. Bol to pre nich obidvoch mučivý zápas. Lekár ho ešte raz zasiahol mohutne a svojou tvrdou vôľou, ktorej doteraz nemohol nikto odolať, spútal chorého ako vlka, takže chvíľu sa nemohol ani pohnúť. Nero sa stále viac namáhal, aby sa vyslobodil, rozväzoval struny vôle a uzly sily, ktorými ho lekár sviazal, dvíhal ramená a narovnával hlavu. Athenaeus nechcel uveriť, ale musel uznať, že má čo činiť s veľkou silou, s takou, s akou sa ešte nikdy nestretol, a zbledol sám, ako by jeho boli zmagnetizovali. Kolísal a klesol zpäť.

„Nemôžem,“ vravel Athenaeus zlostne, „nemôžem,“ a uvoľnil chorého, ktorého únavnou prácou spútal.

A Nero vyskočil a ukazujúc na postavu kričal už pri sebe:

„Britannicus.“

„Ktože?“ opytoval sa lekár.

„Ten obraz, ktorý sa na mňa díva.“

„Mlč,“ povedal Athenaeus.

Prísne smraštil čelo. Chytil ho za ruku a uložil do postele.

„Dýchaj hlboko nosom. Zadrž dych. Počítaj do siedmich. Teraz vypusť vzduch. Pomaly, veľmi pomaly. Ústami.“

Kým bol lekár pri ňom, Nero sa akosi ovládal. Ale potom mu bolo tým horšie. Athenaeus považoval preto za potrebné, aby kúzlo žiarilo aj vtedy na neho, keď bude vzdialený, a dal urobiť malé doštičky, na ktorých boly barevné upokojujúce, mierniace, posilňujúce výroky.

Na prvej napísali barvami kľudu, modrou a žltou:

Som veľmi kľudný.

Cisár, ktorý ležal na znak, musel sa na ňu pozreť.

Pozdejšie ukázali mu otroci novú doštičku, na ktorú chorý opäť chvíľu hľadel.

Červené a modré písmená tvorily grécku vetu. Svietily naň barvy moci:

Moja je všetka sila.

Pozdejšie fialové a žlté písmená vyžiarovaly kúzlo krásy:

Apollon sa na mňa usmieva.

Potom pomarančová barva sa striedala so zelenou vzbudzujúc veselosť:

Prekrásne spievam.

Konečne nasledovaly červené písmená, samy, bez striedania.

Isté, pevné, neodolateľné vnukanie:

Som veľký básnik.

Cisár sa na ne chtivo díval. Potom podľa nariadenia, mnohokrát, ticho, opakoval text:

„Som veľký básnik.“

Keď otrok chcel doštičku odtiahnuť, zahriakol ho:

„Nechaj ešte.“

A čítal, opakoval:

„Som veľký básnik.“

Toto liečenie malo väčší úspech ako predošlé, ale len chvíľkove. O tom, aby písal alebo spieval, nemohlo byť ešte ani reči. Liečenie ho robilo poverčivým. Po tomto všetko, čo videl, znamenalo čosi. Keď kýchol, otroci bežali sa pozreť na slnečné hodiny, či už minulo poludnie, lebo kýchnutie predpoludním veštilo dobré, popoludní znamenalo zlé. Nikdy neodišiel z domu, jestli sa mu tóga zachytila o kreslo, alebo keď sa potkol o prah. Raz zrána prostovlasý bežal do Castorovho chrámu, tam pošeptal niečo do ucha drevenej modly, potom vybehol z chrámu a striehol, čo povie ten, ktorého prvého pred kostolom stretne a v jeho slovách úfal najsť odpoveď. Bál sa mačky, ale tým viac mal rád včely, mravce a ľvov, ktorých považoval za zvieratá so zvlášť dobrým pôsobením, a dal si k posteli postaviť mramorového ľva. Mnohosť znamení ho pomiatla. Už ani sám nevedel, čo má robiť, a čo hovoriť. Poverčivými kúskami privádzal na seba stále nové nešťastia, ku ktorým cítil neodolateľné nutkanie a potom musel vykonávať činy, ktoré odvádzaly od neho nešťastie: musel pobozkať špinavý kameň, alebo navidomoči všetkých musel si kľaknúť pred psom, aby sa vyhol osudu.

„Zanechám toho,“ vykladá dvornému lekárovi Andromachovi z Kréty, slávnemu methodistovi, „pretože mi to viac škodí než osoží. S tebou hovorím otvorene. Niečo spútava vo mne pieseň. O tom je reč. Nevypustí mi z pŕs hlas a zotročuje aj básnictvo. Vysloboď ma.“

„Vec je jednoduchá,“ odpovedal Andromachus, „všetko je jedálny poriadok,“ lebo on prisahal na jedálny poriadok. „Čo je človek? Mäso a krv. Tým si, čo zješ. Keď zmeníš jedálny poriadok a budeš žiť podľa predpisu, tak urobím ťa, čím chcem. Šťastným a božským umelcom, ktorým si bol.“

„Som suchý,“ sťažoval si cisár, „suchý a žhavý. Šťavy mi neprúdia, ako by maly. Zožiera ma neplodná bolesť, slzy mi nikdy nevyhrknú z očú. Hlas mi nezvučí, je slabý. Počuješ, ako mravčí? Nemôžem spievať a plakať. Moje city od nejakej doby vyschly. Vráť mi ich.“

„Dávaj teda pozor a riaď sa mojimi radami. Zdrž sa ovocia, lebo kazí hlas. Jablko hlas zdrsňuje. Nejedz ho viacej. Hruška dusí prsia, ktorých spevák veľmi potrebuje. Nechaj ju na tanieri. Marhuľky ani za svet. Od marhuliek naplní sa srdce slzami a nebudeš môcť viac cítiť. Málo jedz fíg, gdulí, dyní a datlí. Lebo sladký mok ti zahustí krv. Budeš sa príliš dobre cítiť a nevytvoríš zas nič.“

Nero plnil predpisy. Ale zanedlho povedal:

„Som tučný,“ a plieskal sa po vyhublom bruchu, „chcem byť chudý,“ a myslel na Britannica.

Cisár časom stučnel, čo ho iste zohavilo, lebo postavu mal podprostrednú a končistý bachorček kolísal sa žalostne medzi detskými nožičkami ako brucho obťažkaných žien.

Rozhodli sa pre odtučňovaciu kúru. Cisár s radosťou prijímal všetky jej muká a dodržoval ich svedomite. Jedlá, ktoré mal rád, ani nedovolil priniesť na stôl, niekoľko dní nejedol nič, len večer vypil hlt horúcej vody. A keď sa účastnil hostiny, hneď po jedle perom šteklil hltan, aby dávil. Dávidlo mal stále v kalichu na stole a po každom súste sa trochu napil. Lekár neskoršie predpísal aj prejímadlo. Pripravovali ho egyptskí kňazia podľa vzoru ibisov a bocianov, ktorí sa čistili dlhými zobákmi.

Nero úspešne chudol. Teraz si však sťažoval svojmu lekárovi, že sa mu telo tratí a hruď vpadáva. Andromachus mu preto dával klásť skaly na prsia, aby vytlačily z neho hlas. Takto musel ležať denne tri hodiny.

Predvečerom sa hlásil Terpnus, ktorý ho odborne zasväťoval do tajov umenia.

„Si velmi bledý,“ povedal majster, „jedz niečo.“

„Nie. Začnime.“

Nero by nebol jedol ani za nič. Muká mu pripadaly rozkošou v nádeji na úspech. Ale mihalnice sa mu skoro slepily.

„Azda si trochu pospi,“ vravel Terpnus, ktorý videl, že cisár zaspí po stojačky.

„Nie,“ povedal, „ešte sa naučme tejto piesni,“ a vypil hlt horúcej vody. „Keď zaspím, zobuď ma.“

„Cisáru.“

„Ale iste. A keď sa pomýlim, udri ma cez nehty, zbi ma. Rozumieš? Tým bičom.“

„Nebude toho treba.“

„Postupujem?“ opytoval sa Terpna a pozrel sa naň vyčerpane.

„Iste, ale táto pieseň ešte stále neide. Malík nie je pružný. A hlas je tiež nie hladký. Vezmi lýru. Pevnejšie. Opakuj po mne.“

Terpnus začal hrať.

Nero tuhým prstom tlkol do lýry. Odrazu ju pustil.

„Kto je to?“ opytoval sa zakolísavši.

Hľadel na jeden bod vo vzduchu.

Terpnus, ktorý videl, že v miestnosti nieto nikoho, kývol, že sa mýli.

Nero teraz určite hovoril:

„To si ty? Stoj rovno. Neodvracaj hlavu.“

Potom prosebne pokračoval:

„Prečo nehovoríš? Chceš, aby som sa z tvojho mlčania zbláznil. Poznám ťa. Vyzdvihni teda z tmy svoju chudú tváričku. Veď ťa vidím aj takto.“

Ľutujúcim hlasom pokračoval:

„Je mi ťa ľúto. Si celkom malý. Mohol by som ťa zadláviť.“

Terpnus sa zľakol a vypil za krčah vína. Cisára zaviedol do jeho izby a nechal ho samotného.

Nero len stál pri posteli. Záporne krútil hlavou:

„Si tieň, nič. Ty nie si nič. Ja som mocný.“

Otroci bdeli pred dvermi. Neronov hlas sa zlomil.

„Keby si bol silnejší,“ vravel plačúc, „ako Herakles. Ale si slabý. Neviem si s tebou rady.“

Nastala dlhá prestávka. Potom pokračoval:

„Prečo spievaš stále?“

Klesol na zem a stenal. Vlasy mu strachom vstávaly hore. Lebo ho znovu uvidel.

„Britannicus,“ reval, „milujem ťa. Len ty ma nemáš rád.“

Bolo počuť, že na zemi niečo hľadá. Kdesi uchopil misu a celou silou vrhol ju o stenu.

„Ty mršina,“ chrčal, „mršina.“

Chvíľu sa nič nepohlo. Zatíchol i spev. Cisár vstal, dal priniesť lampy. Ale nechcel spať. Ľahol si na posteľ, vypil dávidlo a čakal účinok.

Dvaja otroci držali jeho spotenú hlavu.

Pozdejšie si dal naklásť kamene na prsia, zpod ktorých ťažko sa vydieraly vzdychy a zlomený dych. Stisol zuby. Jeho tvár bola teraz bledá ako mrtvola. Bola plná utrpenia a dojímala. Jeho unavené oči boly plné blúznenia a horúčky.

Takto bdel.