Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

VI. Začiatočník

Jeho radosť sa vyvíjala pomaly. Už dostala tvar a mohol na ňu pozreť, mohol s ňou hospodáriť.

Keď sa nasýtil tým, čomu sa tešil, a čím už si nepôsobil nové prekvapenia, považoval za potrebné, aby ho sdelil aj inému. Dal si zavolať Senecu.

Mudrc vstupoval s nepríjemnou spomienkou na poslednú debatu. Pozdravil ho obradne:

„Cisáru.“

Nero však pohovoril bezprostredne:

„Neoslovuj ma takto. Vieš, že týmto ma zahanbuješ. Ty si ma vychovával. Tebe môžem ďakovať za všetko, čo mám hodnotného.“

„Si milostivý.“

„Volaj ma synom. Lebo si môj otec.“

Potom šiel k nemu a pobozkal ho, ponížene, so synovskou úctou.

Seneca chcel pokračovať v prerušenom mudrovaní, ale Nero ho priateľsky prerušil:

„O čom si pracoval?“ opytoval sa. „O tom hovor.“

„Dokončil som tretie dejstvo Thyesta.“

„Zaujímavé,“ povedal cisár. „Veľmi zaujímavé. A podarilo sa?“

„Myslím, že áno.“

„Rád by som ho počul.“

„Tak ťa to zaujíma?“ divil sa Seneca, lebo niečo podobného cisár nikdy nežiadal.

„Veľmi.“

Seneca predstieral skromnosť zo zdvorilosti, ale potom predčítal.

Nero sa oprel o kreslo. Už pri prvom výstupe sa nudil. Nemohol dávať pozor na slová, na ozdobné a vzletné obraty, nebol schopný obrátiť k tomu svoju dušu a mrkajúc na balík rukopisu striehol, kedy ubudne listov. Seneca dlho čítal. Zatiaľ cisár so zatvorenýma očima so záujmom ponoreným do seba predriekaval si nehlasne svoju báseň a čakal, až dôjde naň rad.

Keď predčítanie sa už preca skončilo, Nero vstal. S predstieraným nadšením, prekypujúcim obdivom objal svojho majstra a potriasol mu ruku.

„Majstrovské dielo,“ hovoril, „niečo takéhoto si ešte nenapísal. Po každej stránke je dokonalé.“

Seneca bol ešte opojený svojimi slovami, unavil sa četbou, utieral si čelo, a díval sa blúznive pred seba ako ten, ktorý sa prebúdza zo sna. Veľkými slovami bol celkom omráčený. Sotva nachádzal zdvorilé, všedné slová, aby sa poďakoval za najvyššie uznanie.

Cisár netrpezlive chodil sem i tam. Potom povedal:

„Aj ja,“ a tu poslúchal tlkot svojho srdca, „aj ja som napísal niečo. Elegiu.“

Seneca hneď nepochopil.

„Ty?“ opytoval sa.

„Ja,“ odpovedal Nero bojácne, veľmi nepokojne. „Skúsil som, o Agamemnonovi.“

„Látka je ťažká. Skvelá úloha. Keby si azda, ale sa ťa ani neodvážim žiadať, aby si aj ty prečítal.“

„Teba by to nudilo.“

Seneca sa strojene ohradzoval.

„Nie,“ povedal cisár, „nemôžem ti prečítať. A na čo vlastne? Je dlhá. Veľmi dlhá. Ale len pod jednou podmienkou. Jestli sľúbiš, že ma ihneď prerušíš, ak ťa budem nudiť.“

Nato Nero začal už čítať. Zarecitoval elegiu o Agamemnonovej smrti.

„Páči sa ti?“ opytoval sa chtive, keď dokončil.

„Veľmi.“

„Buď úprimný.“

„Som úprimný,“ povedal Seneca prílišne zvýšeným hlasom. „Hlavne začiatok.“

„Aj ja tak cítim. Začiatok. Ten sa podaril. A koniec?“

„Aj koniec je dobrý. S tým prirovnaním. O noci, ktorá sa bolesti podobá.“

„Áno,“ riekol Nero. „Aj mne sa páči.“

Seneca pošúchal si tvár, aby sotrel s nej ľahostajnosť, ktorá ako šedivá pavučina prilepila sa na ňu pod dojmom dlhej, pokulhávajúcej básne. Chcel, aby sa zardel a nadchol.

„Uspokojuje,“ pripojil Seneca, pretože musel niečo povedať, „uspokojuje, že už prvá báseň sa takto podarila.“

„Ozaj?“

„Podľa svojho spôsobu.“

„Nie je dlhá?“

„Nie. Kdeže. Čitateľa treba pripraviť, vkolísať do nálady.“

„Pretože ju môžem skrátiť,“ ponúkal sa cisár proti svojmu presvedčeniu, s predstieranou ochotou žiaka, lebo aby vynútil nové uznanie.

A striehol ako líška.

„Každý riadok básne nemôže byť dokonalý,“ hovoril jeho majster, „konečne riadky spoločne tvoria celok.“

„Teda nemám nič škrtať?“

„Najvýš z prostriedka.“

„Čo?“

„Hádam,“ koktal Seneca, ktorý vzal do ruky rukopis a so sbehlosťou odborníka ukázal na miesta, „odtiaľto.“

„Toto?“

„Nie,“ povedal Seneca, „aj toho by bola škoda. Tak by sme porušili stavbu. Potom tieto riadky majú skvelý spád.“

„Skvelé. ,Drahý otče…‘ Šesť stop. ,Ktorý sostúpiš…‘ Cezúra je uprostred tretieho taktu,“ vysvetľoval Nero, a začal báseň skandovať. „,Drahý otče, ktorý sostúpiš…‘“

Teraz už nechcel nič počuť.

Len sám seba, svoj hlas a svoju báseň, ktorú znova prečítal precitlivele, so slzami v očiach, s nalomeným hlasom, so smelou gestikuláciou, sprevádzajúc každé slovo, zahaľujúc celok do oblakov svojich citov.

Celý bol básňou naplnený. Tak, ako sa naplňujeme sami sebou, bez toho, že by sme o tom vedeli, sme naplnení parou a dymom vlastnej krvi, ktorá nám zaťaží mozog, oslepuje nám oči. Veľmi sa obával, že sa báseň nezapáči ani iným, ani jemu samému. Preto slabšie časti prednášal s neobyčajným nadšením a jemnosťou, ako by nedokonalosť bola schválnosťou, celým telom sa účastnil recitácie a do omrzenia známy text, do ktorého vdusil utrpenia predlhých týždňov, verše, ktoré sa mu už musely zhnusiť, ako košeľa presiaknutá výparmi tela a zápachom známeho potu, tieto verše pokúšal sa novým spôsobom obmieňať, aby vzbudil v iných to prekvapenie, ktoré pociťoval sám v trpkých bolestiach nešťastného počatia. Dychčala z neho hrozná túha. Nikdy, nikdy nepocítil takejto horúčky takej triašky, on, ktorý sedel na tróne, pán sveta, nepocítil ani predtým, ani potom, nikdy. Vyletel vysoko na krídlach svojich básní a tam hore mal závraty. Srdce mu tak silne bilo, že sotva počul svoj hlas. Ale ešte mal toľko sily, aby občas zaškúlil jedným okom na Senecu, ktorý sedel na nízkej stoličke s predstieranou pozornosťou a jeho tenké líškavé ústa opakovaly po ňom odznelé verše.

Ani teraz nepredniesol jedinej námietky. Stále kýval hlavou a súhlasil, aj pochválil to, lebo ono, azda viac, než mal. Ale jeho slová ako by boly protirečily očiam. Ako to Nero spozoroval, jachtal. Radšej sa díval na neho, než na rukopis. Už vedel, vedel zo všetkých najlepšie, že jeho učiteľ nepovažuje báseň za dobrú. Proti tomu sa úlisne bránil. Len jedným uchom počúval jeho uznanlivé slová, aby nevyvolal opravdový posudok. Chcel udržať, pokiaľ sa dalo, neistotu pocitu, lebo ako sa mu zdalo, potom môže prísť len veľké nič. Bol nadutý, ostrý, nešetrný. Za jediné znamenie uznania bol by však dal všetko, bol by pobozkal aj črievice starého básnika.

Ktoré je toto znamenie, to sám nevedel. Predstavoval si nejakú veličiznú vrelosť, ktorá by naň vyžiarila z dojatých vlhkých očí, s rozpáleného čela a pochopila by jeho bolesť, ktorú ukryl do svojej básne.

Ale toto znamenie, ktoré očakával, znamenie rozhodné a rozhodujúce, sa opozďovalo.

Keď potom zarecitoval svoju báseň aj druhý raz, zachvátilo ho u posledného verša vzrušenie a pyšne hodil rukopis na stôl. Bol spokojný.

Začal hovoriť o inom.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.