Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

XXI. Disk sa odrazil

Za dáždivého a špinavého svitania krčila sa Poppaea pred zrkadlom zničená.

Pod očami mala modré kruhy. Tvár nevyspatú.

Keby ju bol teraz niekto videl, kto sa jej obdivoval, keď sedela vo svojej lóži v divadle, obdivuhodne pripravenú a nervózne sviežu, ten by sa zarazil a pomyslel by si, jakých obetí, jakej uvedomelej práce vyžaduje krása, ktorá potešuje vždy len iných, nie nás samotných.

Plášť, ktorý chvatne na seba prehodila, keď vyskočila z postele, skĺzol jej s ramien a odhalil jej unavenú nahotu. Zachvela sa v chladnej miestnosti. Po páternici jej prebehol nejaký zlý, čarodejný prúd, celkom hore na vrch hlavy a telo sa jej znetvorene zmietalo.

Česala sa, lebo nevedela čo iného robiť, zamestnávala sa s biednymi vlásky, vybíjajúc v drobných pohyboch svoju netrpezlivosť. Trhala, kvákala si zlostne vlasy a hrebeň mala plný žltých chuchvalcov. Jej hlava zápasila s novými a novými plány. Bola nekľudnou, strapatou guľou, krásnou bobuľou prírody, jedovatou diablovou čerešňou krásy.

„Komediant,“ hovorila drkotajúc, „komediant. Preca je len blázon. Trochu som sa prepočítala.“

Nero nepochopil jej tajný smer. Nepočúvol ju, nesplnilo sa, po čom túžila. Prvý raz v živote utrpela porážku v boji proti mužovi. Ináče bola by už musela byť cisárovnou. Ako je to vôbec možné?

Chcela ho prilákať k sebe a odpudila ho. Asi príliš dychtive jednala, a jej skutky prezradily zámer. To nie je správny spôsob. Musí začať všetko znova.

Keď sa rozodnilo, prišiel k nej do izby Otho.

„Jak ste ďaleko?“ opytoval sa, ako to mal vo zvyku.

Poppaea zasmušile čupela na stoličke.

„Nijako,“ odpovedala.

Otho pokrčil plecom.

„Všetko si skazil,“ hovorila Poppaea.

Pri obliekaní nahnevala sa za každú maličkosť. Ženu, ktorá jej podávala šaty, poškriabala ihlou, že zo snedej kože kvapkala krv.

Keď sa obliekla, nepohla sa Poppaea od zrkadla. Jej skutočná práca pozostávala z toho, že stála tu celé hodiny a študovala sa. Dívala sa na svoje pohyby, ktorých ešte stále dobre nepoznala, pozorovala hnutie mihalníc, a neuvedomelé zachvenia, ktoré premieňala v uvedomelé, aby ich mohla použiť vo vhodnej chvíli ako zbrane.

Všímla si, že časom mohla si vložiť do tvári, čo chcela. Zrkadlo nielen že odráža, ale aj mení. Preto nikdy nezameškala toto dívanie sa na seba, denne pracovala na sebe, ako usilovná umelkyňa, a odchádzala len vtedy, keď sa celkom zmocnila svojho tela a ukončila čary, ktoré sústredily ako by na hrote ihly všetok jej pôvab.

Už vedela aj teraz, čo urobí. Nevedela to rozumom, ale telom, každým nervom, cítila to každým končekom prstu, z ktorého sršaly neviditeľné magnety. Jestli v ňom dosiaľ vzbudzovala príliš mnoho viery, vezme z nej trochu, toľko, koľko je práve treba. Musí ho odvrhnúť ďaleko. Obratne, ako v cirku kúzelníci disk, tvrdo, ale na ostatok sotva pozorovateľným pohybom, ktorý ním trhne zpäť, takže keď odpadne, vráti sa sám tam, zkade ho vrhli. Disk sa odrazí vždy.

Dala sa niesť po Campu Martiu, pod stĺporadím Octaviovým, kde sa prechádzali vznešené ženy a muži. Pred Marcellovým divadlom stretla sa s Menecratom, ktorý ju pozval do svojej izby.

Poppaea vyhľadala hercov a spisovateľov, ktorých v poslednom čase zanedbala, hoci medzi nimi sa cítila najlepšie.

Tu sa dozvedela o najnovších literárnych klebetách.

Seneca, od tých čias, čo sa pomeril s cisárom, zanechal vedy, a písal len básne — jako jeho patron.

Lucanus vykradol sa po predstavení bez každej nehody do vyhnanstva.

Ale Antisius sa chytil. Raz na večeri prečítal svoju posmešnú báseň o cisárovi, za čo ho zatkli a žalovali pre urážku veličenstva. Každý bol presvedčený, že bude odsúdený na smrť. V senáte bolo búrlivé zasedanie. Thrasea, starý smelý senátor, s malou hrstkou privržencov hájil posmešného básnika, pochlebníci sa zasadzovali za smrť. Preto rozhodnutie vložili do rúk cisárových. Nero ho vrátil senátu. Spokojil sa s tým, aby skladateľa básne, ktorý ho nazval opitým bláznom, poslali do vyhnanstva. Konečne cisár sa ani necítil urazeným. Veď každý básnik je trochu opitý a blázon.

Nero bol skvelý, štedrý, dobrý a odpúšťajúci. Úspechy v Ríme a v okolí ho celkom omámily. Na pohostinské vystúpenia odcestoval s tisíci vozmi a vojaci mu vliekli lýru a masky. Jeho sláva dosahovala vrcholu. V školách učili jeho básňam vedľa Vergiliových a Horatiových a malí školáci usilovne dreli Agamemnonovu smrť.

Bol bez soka ako klasik. A to, čo dostal, vrátil každému v peniazoch, ktorých ceny už ani neznal. Doryphorovi, ktorý mu opísal niekoľko básní, dal dva a pol miliona denárov, a keď ho upozorňovali, že je to snáď mnoho, so zvláštnym smiechom vyplatil raz toľko.

Poppaea bola k nemu láskavá, občas ho aj pobozkala na čelo, ale pri rozhovore naladila na ostrý tón prostoty a prirodzenosti. Najčastejšie referovala o zprávach, ktoré počula na schôdzkach.

„Lucanus napísal dlhú báseň,“ hovorila. „Vravia, že je veľmi pekná. Počul si z nej niečo?“

„Aká je?“

„Mne ukázali výňatok. Zaznieva v nej široký hrdinský hlas. Umelecké výrazy. Všeobecne sa páči. Potom je niekoľko nových básnikov, ku ktorým sa upínajú veľké nádeje. Zrodil sa nový Vergilius. A rímsky Pindaros.“

Nero sa nechytil.

„Aj Seneca píše mnoho básní,“ pripojila Poppaea.

„Dobrý starček, milý starček,“ maznal sa otecky Nero.

Poppaea mala ťažkú prácu. Cisár nebol už na nikoho žiarlivý, nafúkol sa vo svojej pýche.

Poppaea poznamenala raz len tak s pol pleca:

„Včera som počula malú básničku. O fialkovom mori. Celá pozostáva len z niekoľkých riadkov.“

„Áno,“ povedal Nero neobyčajne rozrušene, a už vedel, o čo ide.

„Kto ju napísal?“

„Britannicus. Tak som počula, že po ňom zostala.“

„Je pekná?“

„Či je pekná?“ a trhla plecom. „Skôr divná.“

Nero jako by videl mátohu prichádzajúcu z hrobu, pozrel sa na Poppaeu. Počúval ju:

„Áno, divná. Lebo, keď ju človek raz počuje, už ju nezabudne. Ani nespozoruje a stále ju opakuje.“

„Lenže je slabá,“ povedal cisár.

„Je ako bol on, chudá a bledá. Je to chorá a ušľachtilá pieseň.“

„Nemyslíš, že niečo takého nemá trvania? Má chvíľkový úspech. Potom ju odfúkne vánok.“

„Možno.“

„Zdravie znamená viac,“ vravel Nero vzrušene, „znamená budúcnosť a nesmrteľnosť. Prečo neodpovedáš?“

„Úprimne hovoriac nerozumiem tomu,“ a náhle umlkla.

Nero sa ozval.

„Viem na čo myslíš. Na to, že ja som nenapísal nič takého. Áno, na to myslíš.“

„Kdeže.“

„Prečo to hovoríš tak neisto?“

Poppaea sa zahľadela nad Nerovou hlavou.

„Aj ja som písal o mori,“ hovoril cisár. „Tam hučia vlny, pení sa a vlní verš. Znáš to?“

„Áno.“

Nero cítil, že Poppaea ním pohŕda, nenávidel ju aj preto, ale už nemohol sám ísť ďalej. Posielal pre ňu každého dňa. A Poppaea prišla. Viedla ho, trhala jeho dôveru v seba tichou potmešilou rukou, občas mu upustila do lona trochu uznania. Už nebola sama. Podporoval ju mŕtvy básnik, jej tajný pomocník so vzdialenou spomienkou.

Boje končily znetvorenými bozkami, ktoré neprinášaly ani uspokojenia, ani radosti.

Zavolali Doryphora, aby vyžiadali od neho niektoré rukopisy, lebo Nero a Poppaea často čítali aj básne.

Ešte stále opisoval Neronove básne, znovu a znovu, mnohé nezmenené, na pergamen a papier, červenými a čiernymi, nádhernými perlovými písmenami, čo vzbudzovalo v cisárovi príjemné klamanie, že pracuje. Nemal mnoho prác. Módny básnik nepísal viac. Recitoval staré básne a žil z toho duševného fondu, ktorý nashromaždil kedysi.

Pisár bol Grék, o dve hlavy vyšší ako cisár, sotva dvacaťročný. Prišiel skromne, so zasmušilosťou mladosti a vracal sa rozpačite.

„Kto je to?“ opytovala sa Poppaea.

„Nikto. Môj pisár.“

„Pekný chlapec,“ povedala roztržite a začala obracať rukopis. „Má pekné písmo. Vždy je taký bojazlivý?“

„Prečo sa opytuješ?“

„Zaujíma ma. Podobá sa soche, ktorú som videla v Aténách.“

Viac nehovorili. Ale o chvíľu musel zase vnísť. Teraz Nero chcel, trval na tom.

Doryphorus zarazene podal rukopis. Jeho ruka sa kdesi potkla a Poppaeina žhavá ruka klesla do ruky mladého Gréka, kde chvíľu spočinula. Potom ruky po krátkom sne sa poľakane a bolestne prebudily.

„Je neobratný,“ povedala Poppaea, keď Doryphorus vyšiel.

Poppaea raz ráno sa objavila sama v cisárskej kancelárii. Sbierala Neronove básne, aby našla novú látku, lebo ustavičným pohostinským vystupovaním tie staré ovšednely a cisár už nemal nič.

Doryphorus, ktorý viedol kanceláriu, sa začervenal. Biely mramor sa premenil v ružový, v krásnu sochu, s blúznivými modrými očami.

Celé hodiny spolu hľadali. Doryphorus sotva hovoril. Srdce mu bilo v hrdle. To všetko sa mu zdalo blúznením.

Poppaea našla si zámienku, aby ho nepopustila a vzala ho so sebou do záhrady. Rozprávala. Šli po pekných cestičkách, pri veľkom jazere, v chladnej blízkosti sôch a stromov, tak prirodzene, ako by boli vždy spolu chodili. Poppaea, bez toho, že by sa ho bola dotkla, túlila sa k nemu a jej telo pálilo Doryphorovo telo, ktorý omámene kráčal zachycujúc sa olív.

Nero ich uvidel z okna na poschodí. Už to očakával niekoľko dní. V tisícich podobách si predstavoval tento tesný obraz, ktorý sa pred ním teraz uskutočnil a ktorý ho mučil v nepokojných chvíľach.

„Miluješ ho?“ opytoval sa Poppaey.

„Koho?“

Pošeptal jej do ucha. Poppaea sa zasmiala.

„Toho chlapčeka,“ a z chuťou sa zasmiala.

„O čom ste hovorili? Prečo chodíte vždy spolu? Nie teraz prvýkráť. Aj inokedy. V noci stojí pred tvojím domom, a plače a voňavkou zalieva tvoj prah. Na hlave má veniec z ruží. Zbláznili ste sa? Stretla si sa s ním v svojom byte, tajne, viem o tom. Dám ho sem priviesť, dám ti ho, milujte sa tu, predo mnou. Len povedz pravdu. Pozri sa mi do očú.“

Poppaea sa mu pozrela do očú. Otvorene, poctive, úprimne. Tento pohľad ho uviedol do rozpakov. Len toľko videl, že nevidí nič. Mala oči prázdne ako sklo.

Žena sa s chlapcom viac nestretla. Už bol zbytočný. Ale cisár sa neupokojil ani teraz. Pozoroval oboch, a vo všetkom nachádzal dvojsmysel, z ich ľahostajných slov a skutkov odvodzoval ďalekosiahle závery, ktoré sa pomotaly v klbku podozrievania. Keby im mohol rozbiť hlavy, mohol by sa pozreť, čo je v nich, vedel by snáď viac. Postavil strážnika pred kanceláriu, dôvernými luďmi dal ich stopovať, ale tí neoznámili nič podozrivého, ale bol presvedčený, že práve to je podozrivé. Preto ich striehol sám. V prestrojení šiel za Poppaeou, a raz celú noc postával pred jej domom v prudkom lejáku. Pozoroval lampu, ktorá sa rozsvietila, zhasla, zvuky, ktoré k nemu prenikaly. Nikde ani stopy, nikde. Stopy nikde, nikde.

Raz, keď ho Poppaea očakávala, skryl sa za záclonu, u nej, v jej sieni.

Nero konečne sa objavil zpoza záclony.

„Tu som,“ povedal.

Poppaea vykríkla:

„Čo chceš?“

„Priznaj sa ku všetkému.“

„Nemuč ma,“ hovorila Poppaea. „Som v tvojich rukách. Daj ma zavraždiť.“

Nero premýšľal.

„Ani vtedy by som sa o ničom nedozvedel,“ povedal. „Nie. Ty musíš žiť.“

„Musím žiť,“ plakala Poppaea, „a veru nechýbalo veľa, aby si ma nevidel. Včera som chodila po Fabriciovom moste. Mala som divý nápad. Rieka je hlboká, prúd je prudký. Len chvíľočka a bolo by po všetkom. Ďalej už nevydržím,“ a lomila rukami.

„Ty trpíš?“

Poppaea privrela oči:

„Ani nemôžem vyjadriť ako.“

Nero sa teraz bál, že sa zavraždí a potom bude po všetkom. Ak ju nevidel, bol nervózny. Pozde v noci dal ju priviesť do paláca.

„Hovor niečo,“ povedal unavene.

„Rozíďme sa.“

„Nie, neodchádzaj. Zostaň tu. Chcem. Tak aspoň znesiem utrpenie. Musíme sa o všetkom dohovoriť. Odcestujme, my dvaja. Tu sa človek dusí horúčosťou. Nie je možno premýšľať.“

V Ríme bolo tak horúce, že mesto žilo v noci a vo dne spalo. Mnoho otrokov dostalo na ulici slnečný úpal a zomrelo. Slnečný papršlek ich prebodol ako rozžhavená kopija.

Nero a Poppaea odcestovali do Baií, k misenskému mysu, do útulných kúpeľov, kde barevne a hlučne vrieskala rímska vznešenosť, zástup milionárov-leňochov a darebákov.

Nervove chorí a reumatikovia, ktorí hľadali kedysi uzdravenie v horúcej sirnatej vode a v mori, už sem sotva chodili, takí ticho žili v blízkom meste, utiahnutí v lacnejšej izbe, a liečivého miesta sa zmocnili tí, ktorí hľadali zábavu; dávali si vyhrávať celé noci a nenechali spať úbohých neduživcov.

Letovali tu nudiaci sa patricijovia, ktorí v slnečnom úpale viac očerneli, ako ich čierni otroci, továrnici, kupci, medzi nimi aj nesmierne bohatá rodina, ktorá za parthskej vojny dodávala vojsku popruhy, konský postroj, a teraz si najala slávny Lucullov letohrádok. Zdraví synkovia, jemné dcérušky, tučné paničky polehávali na slnci, dívali sa na vodu, ktorá sa im nemohla sprotiviť, a na ktorej vlály plachty temne rudej a pomarančovej barvy, a vypchaté drobné koráby zariadené s celým komfortom. Veselí veslári, muži, ženy člnkovali na šíre more a tam sa stratili zrakom.

Na vlnách plávaly ružové vence. Grécke a egyptské hetéry, ktoré v celom roji zaplavily vily na zprávu o bohatých ľuďoch, lialy toľko voňaviek do vody, že sa moru od nich čkalo a dvíhalo sa a pri prílive vypľávalo všetko na breh. Pri západe slnca kývaly sa na brehu vavríny a myrty. Zamilovaní sa ruvali pod nimi a divoko vzdychali.

Neronova vila siahala do mora. Po jej mramorových schodoch prechádzalo sa avernské more.

Tu sa usadili s Poppaeou po dvojdennej ceste.

„Cítiš sa lepšie?“ opytovala sa Poppaea.

„Lepšie.“

„Oddýchni si trochu,“ vravela a dlho mlčala.

Sedeli na otvorenej stĺpovej terase, zkade bolo videť nebo a more, veľmi ďaleko, vzdialené biele vily, v ktorých večerievali po kúpeli hostia pri svetle lámp.

Ešte stále bola veľká horúčosť. Poppaea vytiahla z kabelky malého hada, otočila si ho okolo hrdla, aby ju občerstvovala jeho chladná krv.

Boli obidvaja ustatí.

Prišli až sem v spoločnom voze zmučení dlhou cestou i hádkami, ktoré nepriniesly rozlúštenia, ich ústa sa často vklínily do seba bozkom, ktorý ich však opäť nesblížil.

Teraz bolo príjemné mlčať, dívať sa na nebo zelené ako jablko, ktoré sa slialo s blednúcou vodou.

„Sme sami,“ prerušil ticho Nero.

„Áno,“ odpovedala Poppaea, „v paláci nikdy nemôžeme byť sami. Tam nás pozorujú.“

„Ktože?“ opytoval sa cisár.

„Všetci. Nemyslíš, že preto si trpel aj minule? Takto nie je možné milovať. Ale ty si rozhodol,“ a pohladila ho po ruke.

Nero sa zadumal.

„Ozaj, a pustili ťa? Agrippina. Nemôžeš vraj bez nej urobiť ani kroku.“

„Ja?“

„Ty. Teraz si dostal voľno. Ten chlapček, dobrý a poslušný chlapček.“

Poppaea hovorila materinským hlasom. Bola staršia ako Nero.

„Nekrč si obočie. Takto vyzeráš ako nahnevaný Jupiter. Nesluší ti to. Ach, keby to videla matka, bolelo by ju to, ublížil by si jej veľmi. Azda sa nehneváš, že ťa chválim? Každý sa ti obdivuje pre túto chlapeckú lásku a básnici budúcnosti budú ťa iste predstavovať ako vzor synovskej vernosti, ktorý matke obetoval všetko. Svoj kľud a život. Aj trón.“

„To nie je tak.“

„A či si ta nesadla? Keď prišli vyslanci, pred tebou si sadla na trón a prijímala ich hold.“

„Od tých čias nebýva v paláci. Nemá ani telesnej stráže.“

„Áno,“ odpovedala Poppaea tiahle, ako by ju to nudilo, „ale Antoniov palác, do ktorého sa presťahovala, dnes je dôležitejší ako tvoj. Ty snáď to ani netušíš. K cisárovi je málokto úprimný. Len tí môžu takto hovoriť, ktorí nemilujú cisára, ale Nera. Vojakov skutočne nemá. Lebo každý je jej vojakom. Tajne, neviditeľnými nitkami popretkala celý svet a teraz vládne pomocou tých ľudí, ktorí ju obklopujú. A čo sa skutočne stane, je spojené s jej menom. Tribunovia, aedilovia, praetorovia sa neponáhľajú k tebe, ale k nej. Znáš ju, ako je skúpa a húževnatá. Vypráva sa, že nasbierala ohromný majetok, a jej zlaté sa rozkotúľaly všade, aj na koniec sveta. Pallasa si vyhodil. Miesto neho prišlo ich desať. Jej bojovníkmi sú ženy, ľstivé amazonky, ktoré sú všade, a žvanivé furie donášajú zprávy. Rob, čo chceš, ale o tomto musíš vedeť, ináče budeš smiešnym. Ja sa dopočujem o všetkom. Teba, Nerona, dnes už nazývajú cisárovnou a ona, Agrippina, je rímskym cisárom.“

„Ach nie.“

„Ale áno. Alebo pozri si peniaze,“ a hodila mu zlatý peniaz. „Tu je ona. A tu na druhej strane ty. S tváričkou nemluvniatka. Zostaneš večne nemluvniatkom.“

Nero sa díval na zlatý peniaz.

„Viď jasne,“ hovorila Poppaea. „Teraz, že si sa stal s Pisonom po druhý raz konzulom, omdlela. Ani toho nemohla sniesť.“

„Ale čo chce?“ opytoval sa Nero udivene.

„Nemám ani poňatia. Ani to nie je dôležité. Konečne to všetko záleží na úsudku. Jestli je ti takto lepšie, nech zostane pri tom. Moc sa nehodí pre každého. Niektorí sa vtedy cítia dobre, keď sa nimi pohadzuje ako míčom. Teba ešte zaujíma niečo iného.“

„Som umelec,“ povedal Nero.

Poppaea sa usmievala.

„Čomu sa usmievaš?“

„Tomu, že Agrippina ušetrí umelca útrap vládnutia. Ale zase nie je nadšená ani básnikom, ktorému tlieska svet. Spomeň si na predstavenie v divadle. Agrippina tam nebola, demonštratívne zostala vzdialená, keď sa ti každý vrhal k nohám. Dcéra Germanicova, božská krv, trochu sa hanbí, že jej syn je priateľom Múz. Bola by rada, keby si zanechal básnenia, lebo škodí tvojej vážnosti, ohrozuje trón. Jej trón.“

„Zkade to vieš?“

„Každý to vie.“

„Až sa vrátim domov,“ povedal Nero odhodlane a vzbudzoval teraz strach, „prehovorím s ňou.“

„Nenahnevaj ju. Hovor s ňou šetrne. Nesniesla by drsného tónu. Úbohá, mnoho trpí.“

„Prečo?“

„Pre Britannica. Mala ho veľmi rada. V noci o feraliách bola v mauzoleu, zaniesla mu veniec. Vavrínový veniec.“

Pripozdievalo sa. Na mori blúdil zelený svit mesiaca, zaplavil stromy a zasiahol aj Poppaeinu tvár, ktorá hovorila studeným, smaragdovým výrazom.

Niekde v diaľke vykrikovali opilci, vrhali na seba drsné žarty a podlé narážky. Potom nastalo ticho. V južnej noci zaznieval iba cvrkot svrčkov.

Priniesli lampy, prestreli na stĺpovej terase k večeri. Poppaea vnišla do izby, aby sa preobliekla. Nero zostal vonku sám. Všetko, čo počul, točilo sa pred ním v beztvarnom kúdeli, a nevedel, čo má robiť. Umučene sa díval pred seba, bol by rád zas hovoril ďalej, kde prestali, a ústa sa mu pohybovaly. Na jazyku sa mu striedalo ano s nie. Konečne sa Poppaea vrátila.

Obliekla si ľahké a voľné šaty, ktorými svietilo telo. Šaty maly len ten účel, aby jej zahalená nahota bola žiaducnejšia. Bola vyzývavá a divná v neobvyklej tunike s drobnými kvietkami, aké nosily len prostitútky.

Začali jesť. Ale nemohli. Sústo sa im menilo v ústach v olovo. Odstrčili misy, radšej pili. Sklenicu za sklenicou. Poppaea mnoho pila, ale sa neopila, bola triezva a vzrušená.

Pretože ich svetlo rušilo, Nero rozkázal odniesť lampy a tak sa rozprávali. Mesiac svietil ako vápno bielym svetlom, ako bludička. Jeho mrazivý svit ochladzoval cisárovo čelo.

„Tak čo mám robiť?“ opytoval sa od vína ťažkým jazykom.

„Ach, ešte stále sa preto trápiš. Nestojí za to. Nevzdoruj jej. Ty ju máš rád. Zbožňuješ ju. Mnoho sa o tom vypráva. Sú to staré spomienky. Nesmieš sa mučiť, trápiť sa márnymi starosťmi, rozhodni sa. Poddaj sa. Odpros ju, kľakni pred ňou. Azda ti odpustí.“

„Keby nebola moja matka,“ povedal Nero s ťažkým vzdychom, „tak by som vedel, čo mám robiť.“

„Ale je tvoja matka. A ty si jej syn. Aj ním zostaneš. Načo tie hlúposti? Mňa nemá rada. Kým žije, bude ma nenávideť, a aj teba len pre mňa nenávidí. Stojím v ceste. Jestli odídem, bude všetko v poriadku.“

„Nemôžem nič robiť,“ povedal cisár malátne.

„Veru nič. Pomer sa a zavolaj nazpäť Octaviu.“

Nero sa zachvel.

„Áno, ju,“ pokračovala Poppaea. „Buď ona, alebo ja,“ a vstala a narovnala sa. „Prečo sa bojíš? Musíš priznať barvu, na obidve strany nemôžeš byť. Mňa nemá rád ani ľud. Ľutuje Octaviu, úbohú, nevinnú, ktorá vo vyhnanstve — ako vravia — dostala detskú chorobu, bolelo ju hrdielko, ale doma milkovala sa s egyptským flétnistom. Búria sa proti tebe, že s ňou kruto zaobchádzaš. Nedostáva dosť jedla, schudla, mravčí ako mačiatko. Je to vskutku neľudské. Vezmi ju nazpät, zavolaj ju sem. Potom zase sa začne, čo pominulo. Zase uslyšíš flétnistu. Každej noci.“

„Mlč,“ kričal Nero, „nehovorme viac,“ a uchopil ju celou silou.

Malé, ľahké tielko posadil si do lona. Šialene ho stískal, zachytil sa do neho ako do jedinej bezpečnosti v tomto chaose.

Znovu pili. Ako sa červené víno rozlievalo na bielom mramorovom stole, Poppaea si pohrávala v drobných mláčkach a podľa zvyku zabávajúcich sa rímskych žien nakreslila na stôl písmeno. Veľké D.

Nero ho uvidel.

„Doryphorus,“ reval, „tvoj milenec.“

Poppaea rozmazala škvrnu.

„Dionysius,“ odpovedala, „náš boh, boh lásky.“

Nero ju divo odstrčil. Poppaea udrela cisára po tvári od vína mokrou rukou.

„Divá mačka,“ povedal Nero a skočil za ňou.

Poppaea zastala u stĺpu na druhom konci terasy. Bránila sa nehtami. Neronove oči žeravely.

„Blázon,“ kričala Poppaea a fučali na seba, dvaja dravci, nepokojné beštie.

Nero sa zasmial. Poppaea mu nerozumela.

„Tomu sa smejem,“ hovoril cisár zadychčane, „že ti môžem dať zoťať hlavu.“

Dlho sa vzájomne mučili. Konečne sa pomerili. Mravčajúc rozkošou zmietali sa v dlhočizných, horkých bozkoch, v ktorých ich smrteľne vyčerpané nervy našly chvíľkovú úľavu. Potom sedeli zmučene.

Poppaea len toľko povedala:

„Ráno sa vrátim,“ a odchádzala.

„Aj ja s tebou,“ a bežal za ňou.

Naháňali sa, zatratení, raz Nero Poppaeu, raz Poppaea Nerona.

„Svitá,“ povedala Poppaea tupo.

Noc minula neplodne a už prichádzalo ráno. Strhol sa vietor. Voda dostávala olovený lesk. Potom nebo začalo napodobňovať vodu, navliekalo na seba priezračné závoje, podobné sklu, a prevaľovalo oblaky. Obidvom zamilovaným bola zima v ľahkých šatoch, ale nepohli sa ztade, dívali sa z balkónu poschodia na more.

Oceán bezmocne reval u nôh paláca, hrýzol mramorové schody, vyskočil i na najvyšší a dobýval múry. Lišajovité vlny cválaly s bielymi šupinami. Vlna, ktorá sa dostala ku vchodu do vily, roztrieštila sa o stĺp a dala zaucho satyrovi, ktorý s vínnym mechom, ako podnapitý figliar, stál na stráži, a teraz, ako by pocítil odpor, prskal z úst i z nosa slanú vodu. Všetko sa pohybovalo. Ľudia, ktorí sedeli hore s prebdenými tvárami, vzbudzovali dojem, že sa zmietajú na lodi a trpia morskou chorobou.

Nero obdivoval túto panorámu. More na úsvite sa podobalo pomätenej hetére, ktorá ráno pred česaním, strapatá a roztrpčená šiali, ozdobená pravými perlami, s titansky modrými vlasmi. Zmietala sa v bezesnej posteli a neupokojila sa, plakala a bedákala, a ako neplodná žena, ktorá sa svíja v jalovom pôrode a nemôže dať nový život, omdlela a vrhla sebou v kŕčoch sa zmietajúc.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.