Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov

XIII. Vražda

Jak dlho je možno trpeť? Len tak dlho, kým vydržíme. Potom, keď nás utrpenie prerastie, zničí samé seba. Kto sa zúfale mučí a nemá kvapky nádeje, vie, že ako sa bolesť stane neznesiteľnou, prestane, zmení sa v čosi iného. Nikto nemôže viac trpeť, ako koľko znesie jediný človek.

Nero sa mučil do rana. Potom mu bolo naraz lepšie. Nemyslel viac na mučivú hrôzu, ktorú nebol schopný zdolať, nevyvracal svoju hanbu, od ktorej očakával liečenie, ale svoju pozornosť uprel na niečo iného.

Sadol si na posteli. Prišla mu na um starenka, ktorú mu ukázali počas výletov v kúte krčmy, Locusta, ktorá z trávy a bobulí pripravovala tuhý jed s okamžitým účinkom, a tam ho tajne predávala. Od tých čias mnohí zahynuli od jej odvaru a ju za to uväznili.

Obliekol sa za tmavého úsvitu, keď ešte všetci spali. Dal si zavolať tribuna Júlia Pollia, nariadil mu, aby babu travičku poslal do jej chatrče, a aby tam naň čakala. Ešte vydal niekoľko pokynov. Dal objednať slávnostný obed, na ktorý pozval úradné osoby, senátorov, vojakov, aj básnikov a Britannica.

Nato zmizol. Rozjasnilo sa jasné pokojné ráno. Všetkého sa zmocnila zádumčivosť a únava, že ľudia odpočívali a usmievali sa. Vo viniciach strapce ponáhľaly sa dozreť, vsakovaly poslednú horúčosť, a v ružových bobuliach, ktoré prenikaly sparné papršleky, bolo možno videť vlažné víno, roniaci sa sladký mok. Kde len oko dohliadlo, neukazoval sa ani jediný obláčik. Celý kraj vyjadroval nemé víťazstvo jesene.

Nero sa pešo ponáhľal na predmestie a kráčal už krivými ulicami. Poznal tu každý kameň, každý dom, lebo kedysi v týchto končinách plynul jeho život. Tu chcel zabudnúť na to, čo nevedel vykričať, sem utekal pred všetkým tým, čo videl tam, v spálni a chcel lásku, mnoho mnoho lásky. Vtedy videl vo svojich snoch Rím Aténami a seba veľkým, slávnym básnikom. Od tých čias zostalo všetko pri starom. Ulice sú také ako dávno predtým a ani on sa nezmenil.

Marilo sa mu v očiach, ako sa obzeral v ostrom svetle okolo seba, zachvel sa, že znovu došiel sem, do týchto ulíc, ktoré videl kedysi v noci, a ktoré ho upomínaly na básne a tie zas na opojenie rozbehu a páľčivé nádeje počiatkov. Blúdil potkýnajúc sa ako opilec. Na brehu jarku kvitol bodliak, blen a polynka. Poľakane si ohmatal zarastenú bradu, ktorú tiež pokrývaly jedovaté ostny, ošklivé červené chlpy, lebo sa už neholil niekoľko dní.

Nesnášal ďalej myšlienky, hlasite výskal, aby jej nepočul.

„Iba to previesť,“ opakoval, „tak je to jednoduché,“ a zasmial sa, jak to bolo jednoduché.

Teraz začal utekať. Tak sa dostal k chatrči, ktorú obklopoval zablatený dvor s kŕmnikom pre prasatá.

Kopol do dverí. Malá scvrklá žena, ktorú dobre znal, stála pred ním.

„Daj mi jedu,“ povedal zadychčane ako chorý.

Locusta mu niečo predložila.

„Nie,“ povedal, „neverím ti. Skazil sa, je už starý. Uvar nový. Tu predo mnou.“

Žena vyšla, doniesla korene a z kasne vybrala kelímok a láhev, uvarila nejakú kašu.

„Tento bude dobrý?“ opytoval sa cisár.

„Dobrý.“

„A je smrteľný? Iba takého potrebujem, od ktorého skape. Lebo sú aj iné. Poznám ich. Od tých len dávia, dostanú hnačku a potom prídu k sebe. Zabíja hneď?“

„Ihneď.“

„Chcem videť.“

Žena vohnala do izby brava, na ktorom sa len húpalo sadlo. Zamiešala jed kúskom dreva do otrúb a predložila bravu.

Nero vstal so stoličky. Díval sa vzrušene.

Brav vŕtal rypákom. Hltal otruby, chutily mu. Ale ledva ich prehltol, natiahol sa na zemi.

„Je po ňom,“ povedala žena a víťazne sa zaškľabila.

„Nie,“ namietal Nero, „ešte krochká.“

Potom brav zatíchol.

Cisár sa teraz zohol podozrievavo. Odrazu brav kopol nohami.

„Ach,“ kričal Nero, „ach,“ ako by bol videl strašidlo, zapotácal sa k stene poľakane, „ach.“

Na čele mu vyrazil pot.

„Teraz vypustil dušu,“ utišovala ho žena.

Dlho ho spolu pozorovali. Brav sa natiahol a nepohol sa.

„Jak je hnusný,“ vravel cisár a naplul naň. Potom ho kopol do brucha.

„Hnusota,“ hovoril, „ty hnusota. Je po tebe,“ a šťastne sa zasmial, „je po tebe.“

Vzal jed, vzal ho toľko, že by bolo stačilo celej čriede svíň. Doma ho už čakal v pracovni Zodicus.

„Teda na začiatku obeda?“ opytoval sa.

„Nie,“ zatriasol Nero hlavou. „Na konci. Nech najprv jie.“

Vhupol Thalamus, dvorný holič. Prišiel s hrebeňami a kefami vo vlasoch, britvami a nožnicami, ukláňal sa a tanečným krokom sa blížil k cisárovi, ktorého namydlil a začal holiť. Zadržoval dych, keď ho holil okolo úst a nosu, potom žhavým želiezkom mu zakrucoval plavé vlnivé vlasy; pri tom tento výrečný Sicilan táral o tom, o čom počul na foru, o rečníkoch, o zápasníkoch, o ženách. Nero skúmal v ručnom zrkadle svoju tvár, na ktorej tmavely ešte vždy stopy prebdených nocí. Preto išiel do kúpeľa, kde sa najskôr umyl. Chcel byť svieži a mladý.

Keď Zodicus došiel do hlavnej jedálne v západnom krídle, bolo tam už viacej hostí. Po skupinách stáli senátori, ktorí obdivovali túto zázračnú pohyblivú sieň, ktorou vo dne v noci otáčal prístroj umiestnený v pivnici, a hore na povale vykladanej slonovou kosťou bolo znázornené nebo so všetkými hviezdami. Hádali, kde je ktorá hviezda. Potom postriekali odrazu voňavkami celú spoločnosť. Vojaci, ako Vespasianus, Rufus, Scribonius Proculor, sa umiestnili okolo jednoho stola. Počúvali Burra, veliteľa telesnej stráže, ktorý krivou rukou niečo vykladal. Zodicus pozdravil senátorov a stranu vojakov, cisárových verných ľudí, potom prešiel ohromnou jedálňou a ponáhľal sa do kuchyne, kde sa obzeral po víne.

Agrippina sa objavila vystrojená a ozdobená ako páv v slnci. Mala fialové šaty s mnohými striebornými ozdobami. „Najlepšia matka“ ako ju syn nazýval, už šedivela. Okolo slúch sa belelo niekoľko kučier, ktoré obratne začesávala a zakrývala závojmi, aby sa stále zdala mladou, aj zvädnuté ústa si maľovala, len na jej rozkydnutom tele a na jej silných prsiach, ktoré vystrihnuté šaty obnažovaly, sa zračil vek. Obklopovali ju vysokí svalnatí chlapci, všetci boli plaví s modrými očami, vojaci germánskej stotiny, ktorých si prikázala za telesnú stráž, lebo už len im dôverovala. Vedľa týchto obrov javili sa rímski vojaci ako zakrpatelí piadimužíci.

Pomaly kráčala dopredu, rozširujúc slávnostnú náladu. Senátori a vojaci, ktorých nenávidela, pudove sa jej ukláňali. Cítili, že prešla bývalá cisárovna, ktorá kedysi na víťaznom vozni pádila na Capitol, ako rovná bohom. Pallas ju nasledoval.

Posadila sa na čele. Pallas sa položil vedľa nej a šeptal jej do ucha, že je pozvaný aj Britannicus. Agrippina sa rozveselila a tešila sa, že nebude opustená medzi cisárovými pochlebníkmi. On bol jediný, ktorého mohla upotrebiť proti synovi, ktorého rastúcu ctižiadosť márne sa snažila tíšiť. Nero sa rútil vpred, vedený Senecom.

Octavia prišla v sprievode niekoľkých vojakov s Britannicom. Kniežaťa zaviedli k Agrippine.

Nero zľahka vkročil a ľahol si k Octavii. Z jeho jemne holených tvárí sálala vôňa. V bielej tóge s nakaderenými vlasmi vyzeral ako švihák. Brúsené sklo nasadil si na ľavé oko, lebo toto bolo zvlášť slabé, a obzeral sa po hosťoch.

Hľadal Britannica, ktorého v prvom rozčulení ani nenachádzal. Konečne, keď pohľadom obišiel niekoľkokráť stôl, spozoroval ho naproti vedľa Agrippiny. Srdce mu zabúšilo. Neveril, že je tak blízko. Mohol pozorovať každý jeho pohyb.

Zdal sa ľahostajný a medzi nastrojenými dvoranmi temer nepatrný s krátko ustrihnutými vlasmi a s malou, nápadne malou hlavou. Prehovoril s každým niekoľko zdvorilých slov. Potom sa tváril, ako by sa díval skrze spoločnosť, ktorá sa pohybovala okolo neho a jeho zrak spočinul s láskou na sestre.

Cisár sa pozrel na Zodica. Ten ležal vedia Fannia v čiernej spoločnosti pokútnych básnikov. Kývol, že je všetko v poriadku.

Jedálňou prebehli posluhovači v bielych tunikách, s bielym pláteným pásom, prinášajúc predkrmy.

Nero mnoho jedol, mal chuť ako vlk. Čo zameškal v minulých mesiacoch, odrazu vynahradzoval, sprostil sa odtučňovacej kúry a temer sa najedol predkrmmi. Hltal čerstvé ústrice, ochutnával redkovku, chrest a olivy. Pštrosí mozog, svoju najmilšiu lahôdku, žral.

„Ty neješ?“ opytoval sa Britannica. „Úfam, že nie si chorý? Máš lepšiu barvu. Pomaly prídeš k sebe.“

Octavia a Agrippina naslúchaly, jedna starostlive, druhá prísne.

„Jedz, bratu, básnik sa musí dobre živiť. Len bohom stačí ambrózia.“

Dolu sa veršotepci smiali. Agrippina zodvihla svoju malú tučnú ruku, žltú ako maslo. Nato nastalo ticho.

„Nemáš rád rybičky?“ opytoval sa Nero stále Britannica naťahujúc. „Alebo krvavú jaternicu, teplú, korenenú klinčekmi. Môžem ti ju doporučiť. Síli od nej hlas.“

„Jeho hlas je dosť silný,“ hovorila Agrippina.

„Viem,“ odpovedal Nero, „ale niet v ňom ohňa.“

„Vrelosť je hodnotnejšia ako oheň,“ namietala Agrippina.

„Preto musí jesť mäso,“ priložil Nero bezradne a rozpačite. „Úhor nie je dobrý.“

Nero požiadal o chlieb, aby si oň utrel mastné prsty. Na tácni mu doniesli krajíčky jeho chleba s pozlátenou kôrkou. Kuchárik purpurovou metličkou odpratal s pokrývečky omrvinky.

„Kde je Seneca?“ opytovala sa Agrippina, ktorá vždy žiarlive sledovala svojho najväčšieho protivníka.

„Omluvil sa,“ poznamenal cisár, obrátiac sa k matke. „Náš veľký mravokárca je chorý, trápi ho lámka. A je aj unavený. Teraz dokončil svoj kus. Včera mi ho poslal.“

„Ako sa ti zdá?“ ozýval sa Fannius, ktorý hltal plnými ústami.

„No,“ povedal cisár. „Je písaný jeho slohom. Je v ňom mnoho všeobecných miest a vzletu. Nie je to jeho najlepšia práca. Veď je už starý. Vypísal sa.“

„Jaký je názov toho kusu?“ zaujímala sa Octavia, aby niečo povedala.

„Thyestes.“

„Ach, ach,“ šeptali básnici.

„Vieš, cisárovna, kto bol ten pán?“ hovoril Nero Octavii.

„Nie.“

„Jestli dovolíš, vysvetlím ti. Jeho starý otec je Tantalus. Od neho pochádza.“

„Od neho,“ sekundoval Fannius, „ktorý upiekol vlastného syna.“

„Od neho,“ potvrdil Nero.

„Od slávneho kuchára?“ opytoval sa Zodicus.

„Skutočne,“ pokračoval Nero studeným hlasom. „Ale ani vnuk nebol nehodný starého otca. Nepoznáš tú rozprávku? Začína sa, že Thyestes zahrdúsil nevlastného brata,“ pozrel sa na Britannica.

Britannicus bol teraz krásny, veľmi krásny. Jeho žhavé čierne oči horely unaveným a duseným plameňom. Nevinne, pokojne počúval cisárovu poviedku, ktorej pointu vedel vopred. Zjavne ho nudila.

„To je len rozprávka,“ opravila ho Agrippina.

„Rozprávka,“ povedal Nero, „ale aká rozprávka,“ a sotrel si s úst ružovú omáčku, ktorá dodávala kozine korenenej chuti. „Kozu mám radšej ako v mlieku vareného kapúna. Dajte mi soli.“

Osolil stehno, vzal ho do ruky, a pokračoval:

„Thyestes bol vlastne dobrý chlapec, ale trochu zamilovaný. Sviedol bratovu, Atreovu ženu, s ktorou mal viac detí. Bratríček sa preto trochu nahneval,“ a tu sa tak rehotal, že víno sa mu rozlialo na ústa, „a ženu hodil do mora. Urobil správne, všakže?“

„Moralisti,“ hovoril Zodicus, „by to schvalovali.“

„Aj Seneca?“ opytoval sa Fannius za všeobecnej veselosti.

„Ale to nie je ešte, cisárovna, koniec. Ani Atreus nepadol však na hlavu. Potrestal záletného brata. Zdanlive sa s ním pomeril, pozval ho na hostinu. Na pariacich sa misách predložil jemné mäso. Thyestes sa najedol po krk. Potom mu prezradil, že zjedol vlastných synov.“

„Príšerné,“ povedala Octavia.

„Každé básnictvo je príšerné,“ hovoril cisár k básnikom. „To nie je cukrová voda. Nad týmto obedom zhrozilo sa aj slnce a druhého dňa omylom vyšlo na západe a zapadlo na východe. Čo ješ, Burrus?“

„Drozda,“ odpovedal starý vojak.

„Ach, drozda. Mám aj ja rád drozda s pieprom,“ a pozrel sa rozcitlivele na misu. „Hľa, takto končí životný beh spevavého vtáka.“

Básnici sa chórom smiali. Nero pripojil ešte, aby využil úspechu:

„Milý kolego, zvečnelý speváku, prehltnem ťa. S kolegiálnou láskou.“

Potom pokračoval v historii rodiny Atreov, ktorú Agrippina pohŕdavo a s hnevom počúvala:

„Vážim si tejto šľachetnej rodiny, ktorá sa tešila všeobecnej cti, bolo v nej toľko bezprostrednosti. Na príklad Thyestes, ten udržoval so svojou dcérou vrelé styky. Zo šťastlivého a príkladného spojenia narodila sa dcéra. A Atreus, Thyestov brat, z roztržitosti oženil sa s týmto dievčaťom, ktorá bola Thyestovou dcérou i vnučkou zároveň. Alebo ako to je vlastne? Prestanem, lebo sa celkom pomätiem. Korene ich rodu siahajú až k Hadu.“

Obed sa chýlil ku koncu. Podávali už ovocie a zaváraniny. Nero jedol podľa chuti jablká, hrušky, marhuľky, čo mu lekári prísne zakázali, ale teraz sa nestaral o svoj hlas a žral a hovoril, stále hovoril. Zodicovi, ktorý sa díval naň netrpezlive, kývol, že nie. Chcel mať zo situácie pôžitok.

„Títo bratkovia mali veľké oči,“ pokračoval, „veľké a pokojné oči a nebolo možno v nich nič zazreť. Od nich pochádza i Agamemnon, o ktorom som napísal svoju báseň. Tú, ktorá sa tak páči Britannicovi. Všakže?“

Britannicus hovoril s Agrippinou a nedával ani pozor.

„Praješ si?“ prebral sa pozdejšie.

„O mojej elegii je reč.“

„Áno,“ povedal Britannicus.

„O tom, aká je tvoja mienka o Agamemnonovi?“

„Bol to veľký kráľ,“ odpovedal Britannicus a viac sa neozval.

„Zdá sa, že nevieš hovoriť,“ kričal Nero v dobrej nálade. „Napi sa vína, aby sa ti vrátil hlas.“

Pythagoras prinášal v krčahu falernské. Ale od aloe a iných korenín zhustlo ako med a zo dňa džbánu nožom sa muselo soškrabať, v kusoch naložiť do čiaš a horúcou vodou rozrediť. Sluhovia podľa zvyku ochutnali víno a potom podali pánovi. Podali aj Britannicovi.

Nero sa udivene pozrel na Zodica.

Britannicus vypil dúšok, ale víno mu bolo príliš horúce a žiadal si studenej vody. Nato Zodicus priskočil a vlial mu do čiaše obsah svojho pohára. Britannicus teraz vyprázdnil sklenicu.

Agrippine sa zdala zábava nekľudnou a nebola by ľutovala, keby sa bol obed skončil. Parátkom si čistila zuby. A Nero zase začal svoje zvýšeným hlasom.

„Teda Agamemnon, kráľ, o ktorom som napísal svoju báseň…“

Ale tu Octavia vykríkla:

„Zle mu je,“ a ukázala na Britannica.

Britannicus ešte prehltol. Hlava mu poklesla do zlatého taniera.

„Ako brav,“ pomyslel si cisár, „ako brav.“

A uspokojene sa díval na jeho bledosť.

„Má len záchvat,“ povedal hlasno, „veď má zrádnika. Azda aby si sa ešte napil, braček. Nestojí ani za reč. Hneď mu to prejde,“ a upokojoval ženy, ktoré poľakane povyskakovaly a bežaly k nemu.

Cítil, že všetky oči sa k nemu obrátily. Ale ani sa nezachvel. Hovoril ďalej:

„Dosť na tom, že táto znamenitá rodina kvitla.“

Tu už mnohí vyskakovali smrteľne naľakaní.

„Zomrel,“ kričali a vybehli zo siene.

Octavia sa dívala skamenele. Bratova hlava pokojne ležala na stole a viac sa nepohla. Ale cez to sa neodvážila ani plakať, ani nariekať. Agrippina odbehla pobúrená a odviedla Octaviu.

Britannicovo telo vyniesli. Ale v hostine pokračovali. Teraz pili ťažké grécke vína, rhódske a cypruské s figovou šťavou. Priviedli piadimužíka Vanitia, odopäli mu reťazi a napájali ho. Na hlavu mu položili veniec.

Básnici sa pritiahli bližšie k cisárovi, ktorý v zúrivo dobrej nálade opile škrečal.

„Spevavý vták,“ povedal Fannius, narážajúc na Britannica.

„Ba, ba,“ povedal Zodicus, „drozd,“ a napodobňoval spev drozda.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.