Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

XV. Žena v hľadišti

Často chodil aj do divadla.

Raz večer šiel s Epaphroditom a Paridom do Marcella. Sadol si do vystupujúcej lóže na ľavej strane, tesne v blízkosti javišťa, vedľa orchestru, šikmo od proscenia.

Divadlo bolo nabité. Tri ohromné poschodia boly plné ľudí. Tvrdé hlavy so štetinami, ktoré sa nedaly učesať, s čiernymi vlasmi ako drót, Rímani, ktorí sali mlieko vlčice. Títo pri cisárovom príchode povyskakovali, naťahovali k nemu ruky na pozdrav, volali jeho meno. Nero stál šťastlive v tomto reve vlkov, potom roztvoril ruky smerom k balkonu. Teraz sa znovu ozvalo volanie. Takáto pocta sa dostala len Vergiliovi.

Spustil mreže svojej lóže, aby sa položil na pohovku. Paris a Epaphroditus si sadli k nemu.

Tu hrali rôzne malé kusé výstupy, pretože doba veľkých tragédií už bola pominula. Boly to roztrieštené frašky, ktoré donucovaly obecenstvo, aby sa smialo, alebo spevy, so sprievodom flétny, alebo klzké nemé hry. Obecenstvo milovalo už len takéto veci.

Predstavenie sa začalo.

Na proscénium vystúpili dvaja herci. Jeden predstavoval tučného, druhý chudého. Posmievali sa jeden druhému, nie veľmi vtipne, vypľazovali na seba jazyky. Na koniec sa pobili.

Galerie zúrily, divadlo sa ozývalo smiechom.

„To je nudné,“ povedal Nero, „stále rovnaké. Čo je ešte?“

Paris, ktorý tohoto večera nevystupoval, vysvetľoval program.

„Zdá sa, že už nebude nič zaujímavého. Antiochus a Terpnus prednesú pieseň so sprievodom lýry. Ich privrženci vystúpia v rovnakom počte. Ale nie sú organizovaní. Počúvaš?“

Antiochus vystúpil na javisko, pri čom sa ozvalo tľapkanie i pískot. Obidve strany spolu zápasily. Ale naraz umlkol aj tlesk, aj pískot. Nastalo ticho.

„Čo ďalej?“

„Ďalej bude nemohra. Na koniec vystúpi aj Pammanes. Ten už nič neplatí. Úbožiak, každý deň sedí u zubného lekára, ale stále má menej zubov.“

Výprava nemohry predstavovala vrch s potokom a vyvolala potlesk obecenstva. Dej sa udržiaval v obvyklých medziach. Objavila sa Venuša, po nej Vulcanus od hlavy po päty v brnení, a aby pobavil luzu, začal poštipovať nahú bohyňu. Nero sa odvrátil od javiska, opäť vytiahol mriežky lóže a radšej pozoroval obecenstvo.

Videl pred sebou Rím, druhé mesto, ktoré sa chce len smiať. Potiaci sa ľudia sa tlačili v polokruhovitom hľadišti, ženy a mužovia spolu, dievčatá zavesené do vojakov v dôvernej pospolitosti.

Pod lóžou na prízemí, v rade rytierov zazrel akúsi ženu. Ako by sa bola dívala na cisársku lóžu.

„Kto je to?“ opytoval sa Nero Parida.

Paris mu pošeptal:

„Nepoznáš ju? Tu je každého večera. To je Poppaea Sabina.“

„Othova žena?“ opytoval sa Nero.

Ako sa zdalo, žena zbadala, že o nej hovoria. Ihneď otočila hlavu a hľadela na javisko.

Nosila priezračný závoj, ktorý jej zakrýval tvár až po nos, ukazoval len jej trhajúce sa ústa, ktoré sa krivily trpkým rysom.

„Poppaea,“ opakoval Nero, „toto meno znamená pannu. Malú hraciu panenku. Jak je to divné!“

Uprel na ňu oči. Ženino telo ticho dýchalo. Bolo malé, s okrúhlymi malými prsmi, s krehkou a nežnou bradou, s umdlenými rukami. Jej krása pôsobila silou trpkej vône, ktorej nemohol porozumeť. Vlasy nemala bohaté. Boly to vlasy akoby trpiace a plné smútku a jantarovej barvy. Celkom neprirodzené.

„Vyzerá ako by spala,“ poznamenal cisár, „alebo bola chorá.“

„Jej matka milovala herca,“ vypravoval Paris, „a preň sa zabila. Aj ona bola známa krásavica. Celý Rím sa za ňou bláznil.“

Nato sa žena obrátila. Závoj si neočakávane odhrnula. Pohybom dvojsmyselným a plným rozkoše. Bolo možno videť jej tvár.

„Je vždy takto bledá?“ opytoval sa Nero.

Pravé kúzlo tejto tvári dodáva jemný, milý noštek a nepravidelnosti, ktoré sú samy o sebe vadou, ale spolu sa slievajú v prekvapujúcu a nepreniknuteľnú tajuplnosť. Sochu by nebolo možno podľa nej vytesať, ale nenamaľoval by ju ani portretista. Jak je premenlivá a nedá sa zachytiť! Jej ústa po dlhšom pozorovaní ani sa nezdajú byť trpké, ale skôr prosebné, ba azda vyhrožujúce. Priestor medzi perou a nosom je veľmi úzky. Nízke čelo vzbudzuje tupú túhu. Oči sú šedé a driemu v nich smutné sny. Tenké kostičky dodávajú pôvabu jej súmernosti.

Kto sa na ňu díval, myslel na krásu jej matky, románovej milenky a pocítil nové prekvapenie, lebo cenil v nej viac, zdala sa mu zvláštnejšou, viac vzrušujúcou: vyžiarovaly z nej papršleky dávneho leta. Bola ako mladá jeseň, ktorá omdlie pod vlivom žhavých spomienok.

Závoj opäť stiahla, až po ústa. Len jej pery zostaly obnažené.

„Niekto sedí vedľa nej,“ povedal cisár.

„Alityros.“

„Kto je to?“

„Herec. Táto žena mre za umením.“

„Iste nie je Rímanka,“ odpovedal Nero. „Je Grékyňa?“

„Tak viem, že Židovka.“

Cisár sa zamyslel.

„Aj Židia sú modloslúžobníci, sú práve tak nebezpeční a výtržníci ako kresťania. Tiberius vypovedal z Ríma štyri tisíc Židov.“

„Prečo sa nedíva sem?“ opytoval sa Nero netrpezlivo.

Nemohra sa skončila. Na javisko vystúpil starý spevák, kedysi miláčik obecenstva, dnes už len zrúcanina hodná úcty.

Cisár hľadel na ženu. Paris, ktorý ju znal, klebetil o nej ďalej:

„Jej prvým mužom bol Rufrius Crispinus. Toho jednoho krásneho dňa nechala. Potom sa vydala druhý raz.“

„Zajtra ju chcem videť,“ povedal cisár.

Paris sostúpil do hľadišťa. Sadol si k Poppaei a tlmočil jej pozvanie.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.