Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

XIV. Zabudnúť

„Konečne,“ kričal Nero, keď zostal sám, „konečne, konečne,“ a hlasite sa zasmial, a nariekal a chodil sem i tam a stál a sedel a usmieval sa a plakal a cítil, že je voľný, že mu viac nemôže nikto škodiť, že premohol každého.

Ach, čo všetko mu odpadlo s pŕs, kamene a skaly, ktoré v noci na ňom spaly a nedovolily mu dýchať. Teraz odrazu sa mu uľahčilo.

Toto bola prvá vražda. Neveril nikdy, že je len tak krátka a ľahká. Šla tak dobre a rýchle, až to zarážalo.

Zomrel hneď. A on sám sa tak prirodzene choval tam pri stole, že sa tomu nedivili len hostia, ale teraz aj on sám. Ako by bol vždy len vraždil, nestratil kľud ani na chvíľu. Ani potom, keď počul, že na tvári mrtvoly sa objavily po smrti drobné modré škvrny, stopy jedu. Tieto dal sádrou natreť, aby ich nikto nezbadal, a mrtvého dal ešte tej noci pochovať. Rýchly pohreb odôvodňoval senátu, že ľutoval brata a chcel skrátiť dobu utrpenia.

Britannica niet viacej ani na nebi, ani na zemi, ani pod vodou, nikde.

Spokojil sa s tým, že sa kochal v tejto prázdnote s vyškerenou nádherou, so škúľavou radosťou, lebo chcel oddychovať, a bolo mu príjemné upínať svoju pozornosť na bezprostredné veci.

A to bolo ohromné.

Odrazu mal všetko: vavrín, potlesk, kľud a slávu, navrátenie života, celého života, ktorý mu tak úplný padol do ruky, že zpočiatku nevedel, čo si má s ním počať. Chcel opäť žiť, hltať všetko, čo sa mu vplietlo do cesty, a hlavne písať, písať bez strachu ako predtým.

„Britannica niet viacej,“ povedal ešte raz.

Bola v ňom prostomyseľnosť ako v dieťati, ktorú mu naštepili falošní mudrci, a ktorú Seneca len pestoval. Keď sa vyrovnával sám so sebou, videl, že ľudia sú zlí, podlí a závistiví. Len v nich sa sklamal, v sebe nie. On chcel dobro, ale nedovolili mu ho konať. Je zrejmé, že chyba nebola v ňom, nie tam, kde ju hľadal, ale v iných, mimo neho, vo svete, ktorý sa uzavrel pred láskou. Len to bola chyba, že toho nespozoroval. Tu vonku treba urobiť poriadok a nie tam vo vnútri zápasiť, v duši. Tým sa nedostal nikam.

Pokora ho sotila len dolu, sem, kde došiel. Musí pevne obhájiť seba. Veď sila je len k tomu, aby chránila hodnotu, ako telo svoj dych, a moc je tiež skvelá, jestli jej užijú na dobré veci. Je vôbec svätejšieho cieľa než je jeho? Svoju osobu obklopí kovovou stenou, aby mohol nerušene tvoriť. Bez neho zahynie i básnik, márne píše najkrajšie básne.

Naučil sa hovoriť kovove a rezavo, s takým prízvukom, ktorému sa nebolo možno vzoprieť, naučil sa dláviť každú myšlienku vznikajúcu v poslucháčovej hlave, naučil sa naozaj vládnuť dušiam. Však štát zabezpečí to, čo nebolo v jeho moci. Začal si všímať tejto lebo onej strany, o ktorú sa dosiaľ nestaral, ľudí, ktorí sú koniec koncov obecenstvom básnikovým. Teraz pocítil prvý raz, že je mocný, že je cisárom a bol šťastný, že ním je.

Matke neodpustil, čo povedala pri stole. Krátkym rozkazom dal jej vedeť, že ju zbavuje germánskej telesnej stráže, i palác musela opustiť a presťahovala sa do kaštieľa Antonie. Agrippina skúsila prosiť. Cisár, ktorý ju prijal pred ozbrojenými vojakmi, zostal neoblomný. Zodvíhol hlavu a pozrel sa na ňu cudzím pohľadom.

Zmenil sa ako herec, ktorý sa preoblieka. Stučnel neuveriteľne. Čo zanechal telesného mučenia a jedol všetko, po čom len zatúžil, ukladaly sa na jeho tele tukové vankúšiky, na chrbte i na krku nahromadilo sa mu mäso v ružových jaterniciach, i druhá brada sa mu okrúhlila. A na tvári ako by mal škrabošku, neznámy, temer božský odlesk, blyskot moci, sebavedomia, istoty, čo pozorovateľa uvádza do rozpakov.

Agrippina odišla zničená.

Ináče prichádzaly dobré zprávy so všetkých strán. Na východe, na arménskom bojišti, v Sýrii nastalo konečne rozhodnutie. Rímski orli leteli vpred. Corbulo, ktorý s niekoľkými posbieranými legiami vytiahol proti Arménom a s nimi spojeným Parthom, súc už unavený prešibanými ústupkami orientálcov, odhodlal sa k činu. Vyslúžilcov poslal domov, v Cappoditii a Galecii nariadil nové odvody, potom rozbúral Tigranocertu, dobyl Artaxelu a sústrediac vojsko v otvorenom boji, porazil arménskeho kráľa Tirada. Rím slávnostne osvetlili. Nero obdržal názov imperátora.

Teraz sa mu zdal palác, v ktorom dosiaľ býval, malý. Dal odniesť sochy starých cisárov, ktoré ho tiažily, pred stĺpovou dvoranou postavil vlastnú sochu, bronzového kolosa, vysokého na sto stôp, ktorý bol tak vysoký, že sám bol dojatý, keď sa pozrel na vlastnú podobu. Staré šaty dal všetky spáliť. Každého dňa si obliekol novú tógu, ktorú večer zahodil. Do kúpeľne dal zaviesť morskú vodu zo vzdialenosti dvanástich míľ, takže oceán mu tiekol priamo do kúpacej a z druhého kohútika tiekla zas horúca sirnatá voda, ktorá prichádzala z Bají. Sám sa ujal aj udržovania dvora. Kuchár, zlatník, voňavkár, strážca vonných mastí, krajčír, obuvník, všetci mu podávali zprávy. Palác tvoril teraz celé mesto so sieňami a dvoranami, vinnými pivnicami a rodinnými hrobkami. V záhrade sa prechádzali skrotení pardáli a ľvi, za každým stromom díval sa naň nejaký boh.

Najviac starostí mu narobila pracovňa. Stále ju okrašľoval. Steny dal vyložiť perleťou, drahými kameňmi a nad písací stôl mu postavili sochy. Tu sedel od rána do večera. Lenže práca mu nešla. Do ruky dostával kŕč, písatko mu vypadávalo.

Sužoval sa, čo je toho príčinou. Jedného dňa sa mu zjavila bledá a chudá ženská tvár. Videl Octaviu.

„Ona je príčinou,“ povedal hlasno, „ona je príčinou všetkého,“ a divil sa, že na to neprišiel skôr.

Octaviu nemiloval nikdy, ani na chvíľku. Ani vtedy, keď sa s ňou ženil. Od tých čias zmenila sa ľahostajnosť v odpor a pociťoval bolesť v jej prítomnosti. Čierne prosté vlasy česala si hladko. Potom mala v tvári čosi cudzieho, čo schladilo každú vášeň. Hovorila ťahavo a vopred si rozmýšľala, čo povie a strnule sa dívala večne modrými očami, z ktorých sálala nevľúdnosť. Dostalo sa jej školského literárneho vzdelania, ako to nebývalo zvykom u žien jej doby, a nikdy ju nezaujímalo, čo hovoril cisár.

Po bratovej smrti neúčastnila sa ani obeda. Jedávala sama. A keď veľmi zriedka prišla medzi ľudí, obzerala sa občas za seba, jestli nestojí niekto za ňou. Obyčajne si hrávala vo svojej izbe s panenkami, ktoré v červených, modrých šatôčkach sedely na pohovke, a tak sa dívaly bez duše nehybnými očami ako ona. Tieto obliekala a vyzliekala, spievala im drobné kolembavky.

Detí nemala. Za lupercalií, keď bijú neplodné ženy remeňom, cisár ju dal vyniesť a sám veľkňaz sa dotkol jej lona. Ani to nepomohlo.

„Je neplodná,“ povedal cisár, „a ja sa stávam pri nej tiež neplodným.“

Nero ešte neznal ženy, len jej kyslé bozky a vyprahlé objatia. Bol presvedčený, že ona zničila jeho sľubné nadanie, ona, ktorá s ľadovým telom chodila po paláci, a v jej blízkosti mrzol vzduch i jeho plamene, ktoré pre ňu nemohly ani vybuchnúť. Cisár s neukojenou dušou oslovoval radosti. Myslel na lásky, ktoré v nás uvoľňujú všetko to, čo je ináče nerozpustné, na zmalátnenie vlažných tiel, na horúčky, ktoré šeptajú básne. Čo mohol od nej očakávať? Mávol len pohŕdavo rukou.

Zodicus a Fannius mnoho hovorili o týchto veciach, ale cisárovi sa už sprotivili. Básnici sa opakovali a zrejme ho využívali.

Túžil po inej spoločnosti. Po duchaplných, pekných chlapcoch, ktorí by sa vedeli obliekať, aby ho bavili, rozveselili. Tajomník Epaphroditus, Grék, vyberal s umeleckou znalosťou túto spoločnosť, ako pikantný jedálny lístok, aby rôzni ľudia sa úspešne doplňovali. Paris, miláčik rímskych žien, predstavoval úspech. Doryphorus, jeho pisár, krásu, Anicetus, divý námorník, niekdajší cisárov vychovávateľ, drsnú mužnosť, Senecio vedel písať, Cossinus znal vypravovať vtipy, Anneus Serenus, Senecov príbuzný, zastupoval obecenstvo, bol oným tichým spoločníkom, ktorý je v každom priateľstve nepostrádateľný, a obetavosťou, vernosťou, útrpnou nečinnosťou si vykupuje právo na prítomnosť. Otho bol symbolom vtipu, tento lenivý a milý svodca žien, ktorý s iskrivou duchaplnosťou vypravoval o dobrodružstvách, prežitých v dvoch dieloch sveta.

Tu sa cisár dobre cítil. Bolo mu ľahšie žiť medzi nimi, ktorí hladkými spôsobmi spríjemňovali chvíle, nerobili úklady ako básnici. Život sa mu zdal takto znesiteľným. Mal rád obzvlášť kvestora Othu, ktorý pochádzal zo vznešenej consulskej rodiny, rozhadzoval peniaze obidvoma rukama, neznal filozofov, ale bol tak dokonalým epikurejcom, že prevýšil aj zakladateľa tejto školy. Na červených ústach mu sedel sýty úsmev. Rozprával dvojsmyseľné žarty, ktoré počul v divadlách od mimov. Mierne jedol a pil, ale v láske prejavoval nenasytnú chuť. Cisára skutočne oslnil, keď vetral tajnosti ložníc, menoval svoje milenky, zelené panny a zrelé ženy, ctnostné ženy senátorov, ženy pekárov, obuvníkov a manželov s parohami, ktorí s usínajúcou nevinnosťou nevedia nič o tom, čo sa stalo.

Epaphroditus priviedol raz aj ženy. Po hostine, keď cisárovi hostia sa natiahli na poduškách, vystúpily slávne krásky. Známe dievčatá, o ktorých každý vedel, ale i patricijky z dobrých rodín, ktoré dostaly tajné pozvánky. Nero ľahostajne ich prezeral, a potom mu padla do oka otrokyňa, ktorá sedela v kútiku a nebola ani smutná, ani veselá, nechcela sa ani páčiť ako ostatné, ktoré závodily o jeho priazeň a dívala sa len pred seba. Prebýval v nej pokoj plodnej prírody.

Na túto zakýval. V jej objatiach poznal požehnanú túhu, ktorá je výživná ako chlieb a hasí smäd ako voda. Na ceste domov bolo mu príjemné videť Octaviu a blažilo ho vedomie, že ju ponížil do prachu. Inej radosti však nemal. Ženu miloval len do tých čias, kým ju videl, pozdejšie na ňu zabudol. Keď sa pokúsil o nej premýšľať, cítil, že jestvuje a že je dobre, že jestvuje, ale nič viac. Táto túha mala len šťastnú prítomnosť. Minulosti a budúcnosti nemala.

„Toto má byť láska?“ opytoval sa Epaphrodita. „Kde zostávajú okrídlené slová? Prečo nebedujú a nespievajú ako básnici?“

Žil opäť medzi priateľmi, ktorých už unavil. Bál sa zostať o samote. Ako miloval predtým samotu, tak sa jej desil teraz, chcel stále počúvať svoj hlas i hlas iných, ktorí ho obklopovali, aby nenastalo ticho.

A Epaphroditus musel ho odprevadiť k posteli a tam vyprávať, kým nezaspal.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.