ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spiaci ešte dlho chrápal. Neodvážil sa vykuknúť zpopod pokrývky. Keď už potom nič nepočul a cítil sa v bezpečnosti, vyskočil.

Bol to Zodicus.

Rýchle sa obliekol, šaty iba na seba nahádzal.

Ihneď bežal do cisárskeho paláca.

Nero mu hltal slová z úst.

„Seneca, Lucanus, Britannicus,“ mlel Zodicus.

Pri tomto mene sa Nero zarazil.

„Britannicus?“ opytoval sa a vrhol sa na toto meno.

Dal si zopakovať, čo hovoril.

„Len toľko? Nič viac. On sa teda neposmieval.“

„Nie,“ dosvedčoval Zodicus.

„Tak len toľko,“ dychčal Nero. „A takto. Ani sa neusmieval. Ďakujem.“

„Takto od slova do slova,“ horlive dosvedčoval Zodicus a napodobňoval Britannicov hlas, ako keby vlk sa pokúšal bľačať, — „nechajte ho, je slabý básnik.“

„Už som počul,“ prerušil ho Nero a zrudol hnevom.

Na to, čo Britannicus povedal, zabudol hneď, hoci mu poriadne rozbúrilo krv a zobudilo všetky jeho vášne. Zostaly z neho len podozrenie a bolesť, neistý pocit, od ktorého mal závrat. Teraz ani nepochopil, čo to znamená, že je slabým básnikom. Nemal poňatia, prečo povedal jeho nevlastný brat tento výrok, čo ho k tomu primälo. Vyhľadával nejakú príčinu, aby si ho vysvetlil: azda ho bolelo, že ho pomíjal, alebo ho bolí minulosť, alebo tajne túži po jeho tróne. Všetko je možné.

Čo má robiť?

Lucanus pôjde do vyhnanstva. Ten je odbavený.

O Senecu sa nestaral, poznal ho dôkladne, vedel, že je taký, nesklamal sa v ňom. Na kývnutie rukou začne inakšie hovoriť a všetko zapre.

Britannicus bol dôležitý. Chcel ho videť.

S bratom sa zriedka stretával. Britannicus žil ako odsúdenec za dozoru prísnych vychovávateľov, ktorých volil a prísne kontroloval dvor. So samým kniežatkom dosiaľ nemal nič, okrem toho, že pred rokmi v horúčke detskej hádky pomenoval ho „rudobradým“. Nero mu to odpustil, a Britannicus ho odprosil. V circu sa objavil v detskej tóge s červeným okrajom na znamenie, že uznáva vládu brata, ktorý pri tejto príležitosti sa obliekol do víťazného rúcha, do bielej mužskej tógy a s úsmevom stál pri červenajúcom sa chlapčekovi. Ináče cisárovi dvorskí udavači podávali presné zprávy o každom jeho kroku. Neoznámili nič podozrelého.

Vedel, že jeho brat sa duševne zrútil a že jeho sklony ho pudily k umeniu a všetok jeho čas zabralo, že písal a učil sa spievať a hrať na lýre. To počul častejšie.

Seneca ho upozornil na Britannicove nové básne, ktoré si vtedy vyžiadal a dal zarecitovať. Nevidel v nich nič zvláštneho. Básne boly veľmi krátke, pre recitáciu sa nehodily, boly temer nepochopiteľné.

Teraz však, že ich znovu prezrel, zbledol. Ich hudobnosť, ktorá vymršťovala slová ako ľahký vánok, považoval za nedostižiteľnú. Zdalo sa, že sa deje niečo veľmi prirodzeného a samozrejmého, čo je však preca zázrakom. Pisateľ básní, ako by bol zajal priezračný vzduch, alebo ako by jeho vrtošivou hrou boly ztrnuly ustavične sa meniace vlny. Chcel tomu prísť na kĺb, ale nemohol. Chcel vniknúť do neho. Cestu mu zatarasila akási stena.

Britannica zaviedli k nemu na poludnie.

Nero sedel na tróne. Tak ho prijal. Na hlave so zlatým vencom. Chcel sa javiť mocným. Mal na sebe zlatom pretkávaný háv.

„Cisáru,“ pozdravil ho Britannicus a poklonil sa po zem.

Nero sa zarazil. Od tej doby, čo ho nevidel, schudol o polovicu. Zdá sa, že ho choroba zožiera. Kožu má ako pergamen. Temer je hodný poľutovania.

Rýchle si pomyslel:

„Chudák, tento nebude tu dlho,“ a blažene si ohmatával zdravé, tlstnúce telo.

Potom ukázal na kreslo. Britannicus si sadol.

„Čo chceš?“ opytoval sa Britannicus, už prirodzene, po bratsky.

Nero nemohol odpovedať… Len naň hľadel. A na jeho ústach visela tá istá otázka:

„Čo chceš ty odo mňa?“

A dívali sa dlho na seba. Cisár a básnik.

Nero chvíľočku váhal. Prehltol hnev a rozhodol sa, že sa ani nedotkne toho, o čom chcel hovoriť. Z látky svojho vzruchu vyrezal ozdobné, barevné vety. Vedel aj on predstierať. Veď patril k umelcom.

„Chcem,“ koktal ešte stále na končiari moci, „aby nás spojovalo staré priateľstvo. A miluj cisára, ktorý s láskou hľadí na teba. Nech prestane nedorozumenie, ktoré nás oddeľuje, zabudnime na minulosť a na detský hnev. Rád ťa vidím Britannicus pri svojom dvore.“

„Ach.“

„Nie takto. Hovor inakšie. Vidíš, ja hovorím úprimne. Chcem byť spravodlivý.“

„Áno.“

„My dvaja musíme spoločne postupovať,“ riekol Nero. „Mám s tebou veľké plány do budúcnosti. Questorská alebo consulská hodnosť je pre teba pripravená, aby si mohol svoje skvelé nadanie uplatňovať v prospech ríše. Chceš azda provinciu? Stačí jediné slovo. Bythiniu. Alebo na príklad Syriu.“

„Nie.“

Nero cítil, že falošne začal. Príliš vysoko. Preto sostúpil nižšie. Začal novou nôtou, aby vzťah urobil bezprostrednejším. Úlohu vedel zamieňať každú chvíľu bez poruchy, hovoril plynne v každej tónine.

„Brat môj,“ povedal s teplejším odtieňom, ale zdržanlivo, „milý brat, nevidím rád, že sa odťahuješ. Claudius bol naším spoločným otcom. Aj tvoj, aj môj. Tvoj podľa krvi, môj podľa srdca. Mal nás obidvoch rád. Mal by si byť pamätlivý toho, čím si povinný jemu i mne. Neschvaľujem teda, že žiješ samotársky a nežiadaš si podielu zo slávy práce. V niektorých prípadoch je skromnosť neskromnosťou.“

„Som chorý.“

„Viem,“ a zastal.

Nero v detstve videl raz, keď na ľudovej slávnosti dostal Britannicus záchvat, na čo shromaždenie ihneď rozpustili, pretože záchvat považovali za zlé znamenie. Tvár mu vtedy zmodrala, kŕče mu nafúkly krk, jazyk sa mu topil v pene.

Zrádnik ho prenasledoval, „božská choroba“, „svätý neduh“, ktorý Rímania nazývali Herkulovou nemocou, a chorého, ktorý ňou trpel, volali prekliatym a jasnovidcom, nešťastným a šťastlivým. Ani cisár ho teraz neľutoval. Ba skôr mu trocha závidel. Pokladal ho za zaujímavého.

Potom pokračoval:

„Ale preto by si ma preca nemusel opustiť. Nikdy ťa nevidím na závodoch, slávnostiach a gladiátorských hrách.“

„Nemám času.“

„Rozumiem ti, ty píšeš. Zaoberáš sa literatúrou. Ach, umenie je dlhé, a život krátky, hovorí Hippokrates, grécky lekár, ktorý z tohoto dôvodu prehlasuje aj nesmrteľných básnikov za smrteľných. Aj sám to cítim. Veru, musíme sa ponáhľať. Čítal som tvoje básne. Niektoré verše ma uchvátily, očarovaly. Máš, Britannicus, zázračné nadanie, originálne a svieže. Myšlienka je jasná, forma, spád stôp dokonalý. Je zaujímavé, že aj ty máš radšej daktyl a anapest, než trochej a jamb. Práve ako ja. Vždy hovorím, že jamb je hračkou pre dieťa. Ale máme niečo spoločného aj v smýšľaní, v názore na umenie. Aj ty si napísal báseň o Apollonovi ako ja. Potom, tá druhá, v asklepiadickej strofe trochu upomína na Agamemnonov začiatok. Prirodzene je celkom iná. Ale preca. Ako keby sme boli aj v básnení príbuznými. Nemyslíš?“

„Pravdaže.“

„Tak som ti rozumel,“ hovoril Nero, „že pohŕdaš verejným životom, politikou. Azda máš pravdu. Čo vytvoria ľudia, vojvodcovia a cisári, rýchle pominie, víťazné oblúky sa zrútia a zabudnú ich. Homér umrel pred tisícimi rokmi, Sappho pred šesť sto, Aischylos nežije štyri sto rokov, ale viac vedia o nich aj dnes, ako o Caesarovi alebo Augustovi.“

„Áno.“

„To musíme uchopiť, čo myslíme a cítime a nie, čo máme. Aj ja tak robím. Píšem drama o Niobe. Lucanus ma chcel predbehnúť. Predstav si, niekde počul o mojom pláne a ukradol mi ho. Nato som ho dal zavolať. Nie ako cisár, ale ako jeho druh-literát. Vysvetlil som mu, že rímske právo chráni súkromný majetok a prísne trestá aj toho, kto ukradne as alebo deravý kotál, aj v ríši ducha musíme chrániť hodnotu, ktorá je vzácnejšia, ako všetko zlato a pravé perly. Trochu mrmľal, fučal, ale na koniec uznal, že mám pravdu. Úprimne rečeno, inokedy sa oň veľmi nestarám, ale vieš, predmet sa príliš hodí pre mňa. Tantalova dcéra, s vírnatou túhou zdedenou po otcovi, je najšťastlivejšou matkou s rozosmiatymi deťmi, na ktorú sú závistiví bohovia žiarliví a potrestajú ju. Drama má dobrý rozbeh. Pracujem na ňom denne. Píšem ho po latinsky, aby mu porozumel aj obecný ľud. To je márne, niekedy musia aj veľkí umelci urobiť ústupok. Všetko som do neho vložil, čo som len mohol. Niobe skamenie neskoršie, na otvorenom javisku. Strnie bolesťou. Celé dejstvo je jediné bedovanie. O deti okradená matka vykríkne ako príroda. Narieka ako bralá vo víchrici. Unavujem ťa? Teba viac zaujíma lyrické básnictvo.“

„Nie, kdeže.“

„Konečne, v tom si majstrom. Drama je aj pre mňa nová, cudzia pôda. Dráždi a priťahuje, ale preca pieseň zostane mojou večnou láskou, óda a epigram. Počul som, že krásne spievaš a hráš na lýru. Mňa učí hre na lýre Terpnus, prvotriedny grécky majster, denne ma unavuje. Kŕče dostávam do prstov a z nehtov mi krváca. To je jedno, nič nie je zadarmo. Predvčerom som složil peknú pesničku, so sprievodom lýry. Predniesol by som ti ju, keby ťa veľmi zaujímala. Ale nechajme toho. Inokedy. Teraz sa len poznávajme, Britannicus. My by sme sa mali sdružiť. Obidvaja píšeme, mohli by sme si byť veľmi na prospech. Spolu by sme brúsili svoje básne. Ty si posledne nenapísal nič?“

„Nič.“

„Ľutujem, lebo ma veľmi zaujíma všetko, čo je tvoje. Ale na záhradnú slávnosť musíš iste prísť. Bude to akýsi literárny večierok. Len pre znalcov. V uzavrenej spoločnosti. Básnici a spisovatelia prednášajú ako obyčajne. Nesmieš chybeť.“

Nero vstal s trónu. Zlatý veniec mu bol nepohodlný. Položil ho na stôl. Plášť hodil na zem. Hovoril celkom jednoducho, iba v tunike:

„Nerozumej mi zle. Zaistím ti v programe dobré miesto. Prvé alebo posledné. Jak si praješ. Jestli chceš, nebudem ani spievať. Nechcem ťa odtisnúť do pozadia, vrhnúť na teba tieň. Ako mi nerozumiete vy všetci, ktorí ste okolo mňa. Veď som sa nemohol pred tebou ani prejaviť podľa svojho srdca. Nemáš ani poňatia, čím som a hlavne, čím budem. Únavné cvičenie, denná práca robia ma pokorným a viem, aká nekonečná je cesta k dokonalosti, túžim vo svojej krehkosti po venci ako ty. Mám chyby. V každom sú chyby. Musím sa ešte vyvíjať, to je možné. Každý umelec je zpočiatku nedokonalý. Ach, keby si videl, čo je vo mne, zamiloval by sis mňa i moje básne, ktorým nemôžeš porozumeť bez znalosti môjho života. Sú to titanské rozmery a chrčiace hrôzy. A moje pochybnosti, Britannicus. Sú ako hnijúce rany ľva na africkom slnci. Sú hľuzami poliatymi žltou omáčkou hnisu, živým vencom červov. A preca hovorím ticho ako druhí. Cisár vysoko stojí nad tými, ktorým vládne. Ale v umení niet hraníc. Tu sme všetci rovnakí, všetci sme básnici. Ja i ty.“

Britannicus sa nerozhodne pohol. Ale nepovedal nič. Nemo sa naň díval.

Nero začal byť nervózny. Krv sa mu nahrnula do hlavy. Hnusne sa zasmial.

Cítil, že mu letí pôda zpod nôh. Priblížil sa k bratovi. Dva dychy temer splynuly.

Potom cisár s duseným vzrušením len toľko povedal:

„Prečo ma nenávidíš?“

Britannicus užasol:

„To nie je pravda.“

„Tak ma nemáš rád.“

„Mýliš sa.“

„Ale áno: ty sa iným cítiš. Cítiš, že som celkom iný, odchýlny! Aj moje básne sú iné. Také, že im ani porozumeť nemôžeš. Ani si ich azda nevážiš.“

„Sotva ich znám.“

„Veď každý ich recituje,“ povedal Nero urazene.

„Nechodím medzi ľudí.“

„Nečítal si ani Agamemnona?“

„Rozpovedali mi ho raz.“

„Si pyšný. To je tvoja chyba. Si veľmi pyšný a nadutý. Myslíš si, že sa vo mne skrývajú zlomyseľné plány proti tebe. Možno, že si myslíš, že nehovorím úprimne. Alebo, že ťa nepovažujem za básnika. To nie je tak. Moje srdce je čisté. Neskrývam žiadnu podlosť. Ja ťa mám rád. Ty ma nemáš rád. Nie som zlý! Ty si zlý.“

„To je možné.“

„Prečo nehovoríš? Jestli ma nenávidíš, povedz, povedz mi do očú. Teraz môžeš. Prisahám, nič sa ti nestane. Saturnalie, saturnalie,“ kričal Nero, ako kňaz na fore, keď natiahnuc ruky oznamuje začiatok sviatku, pri ktorom otroci sa oblečú do šiat svojich pánov a voľne ich môžu urážať. „Tak si zahrajme saturnalie,“ a začal spievať nejakú výstrednú sviatočnú pieseň.

Britannicus sa divil.

„Nazvi ma rudobradým,“ povedal Nero, „alebo ohňohlavým ako kedysi, alebo mi trhaj ušný lalôčok, vypľaz na mňa jazyk. Dnes som dobrej vôle. Len nebuď potuteľný. Toto ticho nesnesiem ďalej,“ a zapchal si uši.

Behal nervózne po miestnosti. Jeho tučné čelo sa potilo. Zastal.

„Ty skrývaš nejaké tajomstvo,“ povedal náhle.

„Žiadne.“

„Tak prečo si tak tajný?“

„Mlčím.“

„Mlčíš?“ hovoril cisár posmešne. „Zamlčuješ niečo. Vy traja. Poznám vás. Seneca, Lucanus a ty. Vždy ste spolu, pečení-varení a tajne, v noci šeptáte, pečiete niečo, za mojím chrbtom dávate si znamenia, ktorým len sami rozumiete. Viem, dúchate jednu kašu. Vyhýbate sa pravému slovu a hovoríte povykrúcane, prehnane, škúľaví mudrci. Hľa, podobáte sa aj sebe. Teraz vidím. Všetci traja. V pohľade máte niečo neobyčajne spoločného.“

„Nerozumiem.“

„Verím. Ty si na príklad zdanlive veľmi kľudný, ale preca stále trpíš. Mal si mnohé bolesti. Čo ja viem, nedosiahol si toho, čoho si chcel, si aj chorý, ako hovoríš, trochu som ťa prísne strážil, zo štátneho záujmu, ale preto sa tváriš, ľstive, ako by si sa tomu tešil. Alebo možné, že sa opravdu tešíš. Si hrdinom utrpenia ako tí dobrí vtáci, ktorí kľačia pred modlami pod zemou. Vieš, na koho narážam. Čo to je?“

„Toto?“

„Ano, toto. Jestli ťa bolí niečo, tak krič, revaj, vrieskaj, alebo aspoň hovor. Hovor dlho, stále, stále. Nie je lepšie hovoriť? Človeku sa uľahčí. Ale ty len nemý čakáš. Za každým tvojím slovom stojí toľko mlčania, že keď ho vypovieš a napíšeš, zväčší sa jeho váha, stojí toľko ticha, že uvedieš ním každého do rozpakov. Aj v tvojich básňach som to pozoroval. Každé tvoje slovo vystupuje akoby z veže mlčania, blede a významne, že každého pomýli. Ako to robíš?“

„Nijako,“ jachtal Britannicus, „totiž nejako.“

„Povedal som, že máš nejaké tajomstvo. Čarodejnú lesť alebo poveru, ktorú znáš len ty. A azda tvoji druhovia. Achaiovia vyrábali grécky oheň, ktorý nezhasiteľne horel aj vo vode, pod vlnami. Iným nezradili spôsob miešania, a teraz ho márne hľadáme. Tyrské nachové látky nevie už teraz nikto napodobňovať. Dnes je nach tak vysinelý a šedý ako nezrelé čerešne. Prezraď spôsob, ktorý znáš, prezraď kúzlo slov.“

„Neznám ho,“ povedal Britannicus a udivene pohodil plecom.

„Ty zaiste mnoho trpíš. Seneca vravel, že veľkí básnici mnoho trpia, bolesť vnikne do nich, vsiakne sa do ich krvi, a potom nejakou záhadnou, nám neznámou, cestou vychádza z ich básní. Tomuto som nerozumel. Potom aj o tom hovoril, že títo básnici vlastne milujú utrpenie. Temer si ho prajú. Lebo svet uvidíme len skrze utrpenie. Kto netrpí, je slepý. Ten nevie písať. Povedz, je dobré trpeť?“

„Dobré,“ odpovedal Britannicus a spešne pripojil, „zlé.“

„Dobré i zlé? Zase hovoríš hádanky. Zdá sa, že chceš so mnou žartovať. Aj ja som trpel. Aj teraz trpím. Ako nikto iný. Ale nechcem trpeť a nevidím, načo je všetko. Veď by som prijal toho aj viac, len keby som vedel, čo mám s tým robiť. Nauč ma tomu. Pozri sa, kľaknem si pred tebou, skučiac prileziem ti k nohám, ako zviera. Smiluj sa nado mnou, brat môj, pomôž mi.“

Brat bol teraz dojatý. Zodvihol ho jemne.

„Všetko je moje,“ kričal Nero zlostne bez seba a dupal. „Aj to, čo nejestvuje.“

Britannicus ako by bol potriasal hlavou. Myslel si:

„Nie, to je moje. Čo nejestvuje, to je všetko moje. Nič, to nie je tvoje. Tvoje je len všetko.“

Bolo ticho. Teraz opäť hľadela na cisára stena, ktorú cítil v Britannicových básniach.

„Čo mám robiť?“ trhal sa v novom záchvate zlosti. „Si podvodník, darebák a vydierač. Chceš trón?“ a ukázal naň. „Dám ti, nepotrebujem ho. Len to mi daj, čoho žiadam. Lebo si v mojich rukách, biednik. Viem, čo si povedal o mne. Všetko viem,“ a tu reval. „Povedal si, že…“ čosi zamlel, že ani sám, ani Britannicus tomu nerozumel.

Ani teraz nechcel vypovedať.

Potom náhle zmäkol:

„Odpustím ti. Všetko odpustím. Bola to nerozvážnosť. Hlúposť. Všakže? Prečo nehovoríš?“

Britannicus sa ho zľakol. Cítil nejasné bolenie hlavy, ako pred záchvatmi, keď mu srdce začína blázniť a opúšťa ho vedomie. Biely sa zahľadel na Nerona s roztržitosťou mlčania, s pohľadom, ktorý čaruje. Neodpovedal. Jeho hypnotická nemota odzbrojila cisára, ktorý v rudom záchvate zlosti zbledol, zmiernil sa.

Tak hľadeli na seba dlho.

Nero sa díval na prepadnutého následníka trónu, ktorému vzal všetko, čo sa dalo, korunu, šťastie, díval sa na chlapca, ktorý nechcel nič a postavil sa mu na odpor, ktorý chce všetko, trpiaceho, ktorý sa zmieta v horšej biede než vyhnanstve, básnika, božského poslucháča, hovorného nemého, ktorý unaveným pohybom oprel sa o kreslo a je stále väčší, nesrozumiteľnejší, tajomnejší, čím viac ho okrádajú, tým je bohatší. Keby chcel niečo, tak by bolo možné dopchať sa do jeho blízkosti. Ale takto je neuchopiteľný ako vietor.

V cisárskej záhrade slnce zapadlo. Niekoľko papršlekov preniklo korunami stromov a čarovným svetlom obklopovaly Britannicovu hlavu, ktorý so vznešenosťou záhrobia sa vynoroval z pošmurnej siene. Na jeho čele blýskal sa zlatý veniec, ktorý sa nedal strhnúť.

Nero sa chvíľu naň díval a trpel ho. Potom prísne pred neho predstúpil. Celkom zakryl prúdiace svetlo.

Tu Britannicova tvár celkom sčernela. Ako by zhasla a zanikla.

Zakryl ho tieň, ktorý vrhol naň cisár.