Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

XXVII. Závodný vozataj

„Teraz sa môžem s tebou oženiť,“ povedal chabo Poppaee.

Poppaea bola v trónnom sále. Aj ona hľadela tupo.

„Budeš cisárovnou,“ povedal Nero mrzute.

Myslel na to, že keď ju videl po prvý raz, ako neodolateľne ju chcel mať, a jak sa mu to zdalo ľahké. Poppaea zas myslela na ustavičné zápasy, ktoré sa teraz končia. Nikto z nich sa netešil neako neobyčajne, že sa ich túha vyplnila. Predstavovali si to inakšie.

Poppaea vystúpila na trón. Bola z nej jemná, hybká cisárovna, podobajúca sa herečke, ktorá sa temer stratila na veľkom tróne, usmievala sa úsmevom podobným kvetu tam, kde predtým strašily zasmušilé ženské hlavy, ktoré pripomínaly svojich ploditeľov so širokými čelami, na prísnych a zmužilých panovníkov. Ona bola celá žena. Ale jej ľahkosť sa nepriečila výsostnosti a jej vznešenosť bola prirodzenejšia ako ich. Jediným pokývnutím hlavy vedela mnoho vyjadriť. Vždy dala pocítiť, že je človek, a preto kúzlo, ktoré šírila zvysoka, učinila vnímateľnejším.

O svoju krásu sa už nestarala toľko ako predtým. Ani toho nepotrebovala, aby bola vždy svieža: nuda a ochablosť príjemne pôsobia tam hore, na vrchole moci. Ináče úspech, najlepší okrášľujúci prostriedok, ochránil jej tvary. Spala mnoho a žila spokojne, ku každému bola milá a blahosklonná, obľúbili si ju aj, lebo videli v nej len ženu, ktorá je vždy a všade tá istá a vytvorila v obecnom zmätku jednotu. Pomaly sa zápasom aj unavila. Nepovažovala za príliš veľký úspech, čoho dosiahla, výsledok nebol úmerný túhe a bojom, ktoré ho predchádzaly. Zdalo sa jej, ako by bola odvždy cisárovnou.

Nero ju považoval za pôvabnú, cítil, že zmierňuje a pozlacuje zachmurenosť rímskej ríše. Bol s ňou veľmi často. O minulosti nestrácali slov, budúcnosť ich už nezaujímala. Najviac hovoril cisár. Poppaea unudene sa oprela o stoličku.

„Moja báseň,“ povedal cisár.

„Ach, tvoja báseň.“

„Môj úspech.“

„Ach, tvoj úspech.“

„Moje plány.“

„Ach, tvoje plány.“

Nero raz vypravoval jej svoj sen a tíško, hľadajúc útechu, opýtal sa jej, čo môže znamenať. Poppaea odpovedala len toľko, že takými vecmi nie je dobre sa zaoberať.

Dávni cisárovi druhovia v zábavách, veselí kamaráti z mladosti, vypadli zo spoločnosti, rozptýlili sa po svete, jeden naľavo, druhý napravo. Otho vládol v Luzitanii, Zodicus a Fannius vyučovali, so Senecom sa súdili jeho nepriatelia a obžalovali ho z úžerníctva. Nero sa nečinne díval, jak sa topí jeho vychovávateľ v špinavých vlnách. Seneca ich nemohol vôbec navštevovať, lebo tak ostarel, zoslabol, že celé hodiny musel ležať v záhrade utiahnutý pred svetom.

Svet bol veľmi nudný, zvonku aj zvnútra. Nero sa snažil premeniť v ňom niektoré veci a uskutočnil niektoré sny z mladosti. Dal fialku zaštepiť ružou, spáriť orla s holubom, a pretože sa mu sprotivil červený a biely mramor, dal pomiešať modrý so žltým, a tým si dal vyložiť dvorany.

Ani divadlo nebolo také, ako kedysi. Ešte hrali, bez všetkej chuti, ale dav sotva navštevoval predstavenia. Túžil do voľnej prírody, do cirku, chcel sa dívať na krvácajúcich gladiátorov, na vzrušujúce závody vozové, ktoré by vybičovaly jeho vášne a rozdrobily divákov na strany, ktoré by sa nikdy nesmierily. Herci vyšli z módy. Ich miesta zaujali závodní kočiši, hrubí chalani, rozmaznané modly ľudu, ktorí poháňali za potlesku davu, boli populárni aj oni, aj ich kone, o mnoho populárnejší, ako ktorýkoľvek z básnikov.

Nero začal poháňať. Hoci jeho telo bolo zmäkčilé, a neschopné zaobchádzať so zbraňou a účastniť sa aj vojenských cvičení, naučil sa novému remeslu a dosiahol akéhosi úspechu. Najprv sa pokúšal s dvojzáprahom, ale na pythijských hrách vystúpil so štvorzáprahom a na isthmických už so šiestimi koňmi. Obklopovali ho závodní kočiši, ktorí kričali a pohadzovali peniaze, ktoré usporiadatelia im sypali z vriec. Cisár v poháňaní zmohutnel. Tvár mu ohorela, na koži sa objavily veľké pehy, podobal sa svojim spoločníkom. Bol hrubý, zavalitý kočiš, aj on hovoril o koňoch a cenách, len vtedy sa cítil dobre, keď stál na vozíku a opájal ho vzduch, ktorý ho bil do čela, a vzrušenie letu.

Potreboval tohoto opojenia, tohoto barbarského vzrušenia, ktoré ho zachvacovalo pod šírym nebom, ticho ho rozčuľovalo, a v izbe nemohol zostať sám. Mal radosť, keď jeho ľahký vozík letel po dráhe, a kone sotva sa dotýkajúc zeme, letely ďalej. Dívalo sa naň štyristo tisíc ľudí, na priestore medzi Palatinom a Aventinom, dole v radách kresiel, vonku pred cirkom, hore na stromoch a strechách. V takýchto chvíľach oddychoval. Videl modro, nebo, a zeleň, trávu, a čierň, zem. Potom obrovskú škvrnu barvy tela, ľudské tváre, ktoré sa pomiešaly v jedinú tvár sfingy, bol to dav. Ten mal otvory, ústa, z ktorých vytryskaly povzbudzujúce a vyhrážajúce výkriky, že musí zvíťaziť.

Tam stál vo vozíku, ktorý mu siahal po pás, obtočený liacami, v pase s krátkym ostrým nožom, aby, v prípade nebezpečia, mohol uvoľniť sviazané telo. Striehol, aby už otvorily povrazmi zavrenú bránu a vhodili na dráhu bielu šatku, ktorá znamenala počiatok. Jeho ústa temne dychčaly. Vedľa neho stála biga a ďalej dve quadrigy. S tými musel závodiť. Nepriateľsky skúmal kočišov. Kone sa nemohly dočkať začiatku. Naslúchaly s ušami sklonenými dozadu a s očima vzrušene sa pohybujúcima.

Toto napnutie vybuchlo v jedinej chvíľke, keď na znamenie vypustily vozy. Aj on bol medzi nimi. Letel nevedome ako prach, ktorý rozvíril. Zdvíhaly sa oblaky piesku, hluk doliehal mu na bubienky, dav kričal, skákal na lavice, vytržením bol bez seba. Ten ho už videl. Tam letel na samom predku v krátkej zelenej tunike, s vyhrnutými rukávmi, člen zelenej skupiny, cisár, bolo videť jeho tučné paže, jak napínaly liace, nahnevané čelo, na ktorom sa odrážalo odhodlanie. Neďaleko neho cválali kočiši ostatných troch skupín v bielej, červenej a bledomodrej tunike. Majitelia závodných vozov boli vzrušení. Ale ľud, ktorý opustí porazených, postavil sa na jeho stranu, a všetky hrdlá revaly len jeho meno.

Vozy letely a on mal pôžitok z neohraničeného úspechu. Cválal pri nízkej stene, ktorá obklopovala závodnú dráhu, potom v úpätí zákopu, potom sa obrátil a pri stĺpe, kde si už mnohí zlomili väzy, príjemné stŕpnutie mu vystupovalo k mozgu. Zatočil dopredu na otvorenú dráhu. V tomto hone cítil život a spomenul si na otca, ako na ovenčeného vozataja, ktorý za mlada často závodil.

Sedem ráz musel obísť závodište. Počet behov ukazovalo hore sedem delfínov, z ktorých zmizol jeden vždy, keď došli pred hlavnú bránu. Vozy letely už v jednej čiare. Nahol sa dopredu, natiahol sa ako jeho kone, ktoré hrýzly uzdu, oči im prechádzaly od únavy a prachu, ľadvie sa im lesklo potom. Honci zabudli, že závodia s cisárom, a nadávali. Všetky štyri biče horúčnate pracovaly. Dav sa ruval, mnohí sa bili.

Už videli cieľ. Vozy hrčaly medzi sochami a stromami a prichádzala smrteľná najnebezpečnejšia zatáčka. Hnať sa dopredu bolo tak nebezpečné, ako zostať pozadu, lebo ľud ľahko by bol ubil toho, ktorý ho sklamal v očakávaní. Rozžhavené osi hučaly. Diváci temer tiskali závodníkov svojimi túhami. Nero slepo vypúlil oči. Kone sa mu plašily, ale jediným trhnutím priviedol ich do rovnej čiary a posledným behom došiel prvý.

„Eheu,“ kričal bez seba, „eheu," a len vtedy prišiel k sebe, keď ho vymanili z pút liac.

Desať afrických plnokrvných koní, ktoré poháňal, triaslo sa od behu. Aj on sotva stál na nohách.

„Čo je to?“ opytoval sa tajomníka a ukazoval na hraničnú čiaru. „Táto biela kriedová čiara je cieľom,“ jachtal. „Utekal som za niečim,“ povedal a rozpačite sa díval okolo seba, ako ten, kto nevie, kde je a kam sa dostal. „Letel som,“ povedal, „ako Ikaros. Bolo to božské.“

Tunika sa mu na tučnom bruchu spotila a rozširovala nepríjemný zápach.

Pri obliekaní bolo videť jeho telo, ktoré sa beztvárne rozpadávalo. Pokrývaly ho hnedé, mastné bodky.

S Epaphroditom vstúpil do nosidiel. Jeho tvár vyjadrovala zaťatosť, oči mal krvavé.

Keď prišiel domov, vyšiel do záhrady. Zastal pred Jupiterovou sochou. Rozprával sa s ňou.

„Zvíťazil som,“ povedal jej ticho. „Veniec je môj. Keby si ma bol videl. Ale ty ma nevidíš, si pyšný a nechceš ma videť. Alebo sa azda hneváš, že som väčší ako ty?“

Narovnal sa, hľadel na najvyššieho boha s vedomím všemohúcnosti. Chcel búrku, blesky, aby mu ukázal, že aj on je tak mocný, ako Jupiter.

Vypovedal akési slovo a v ušiach mu zarachotil hrom. Potom privrel oči a opäť ich otvoril a zdalo sa mu, že sa na celom nebi blýska.

„Vidíš?“ povedal soche.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.