Krvavý básnik Nero

Bolo počuť len ospanlivý hlas.

„Čerešne,“ opakoval neúnavne, „čerešne.“

Pouličný predavač, ktorý stál v svojej búdke na ovocnom trhu, od rána darmo predával svoje čerešne.

Bola taká horúčosť, že aj tu, na Foru Cupidinu, na obľúbenom mieste paškrtníkov a labužníkov sa sotva našiel nejaký chodec. Ako by námestie celkom vymrelo.

Žoldnier, ktorý sa ta zatáral, pozrel sa na nahnité ovocie a mrzute kráčal ďalej. Po niekoľkých krokoch sa zastavil u blízkej búdy, kde predávali medovú vodu, tam vyklopil medený peniaz a zdĺhavo srkal osviežujúci nápoj.

Nebolo videť ani nosidlá.

Objavil sa chlapec a dievča, ktorí si zvolili túto sparnú hodinu, aby si dali dostaveníčko. Chytili sa za ruky a zamilovane sa objímajúc utekali v žiari. Utekali do opustenejších ulíc, v ktorých nikto nebdie.

Keď aedil preskúmal ceny, predavač, starý otrok, ľahol si na zem. Díval sa na žlté pečivo, koláče, ktoré mu zostaly na krku. Potom zodvihol svoj unavený pohľad na pahorok, ktorý sa pred ním vztyčoval. Videl chrámy, Augustov a Bacchov, kasáreň telesnej stráže, niekoľko pohybujúcich sa vojakov, niekdajší Tiberiov dom, v ktorom býval teraz starý Claudius, a myslel na to, že jemu teraz iste nie je tak teplo. Darmo je, dobre sa vodí len cisárovi a žobrákom. Cisár odpočíva v chladnej dvorane, a žobráci zas pod palmami chrápajú s otvorenými ústami.

Tohoto leta Tiber opadol. Medzi strmými brehami rýchla hlinistá voda v skalnatom koryte sa pohadzovala horúčnate sem i tam. Horúčosť sa vždy stupňovala. Na pahorkoch sa vznášala hmla, ani vánok neosviežil vzduch. Niektoré priestranstvá s odpadkami a špinou zapáchaly ako lvie jamy.

Čokoľvek spôsobilo hluk, buď vrzgot kolesa, alebo zachrípnutý brechot psa z diaľky, utopilo sa v tichu a časné odpoludnie sa stávalo ešte ospalejším.