Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

XX. Víťazstvo

Cisár spal dlho. Nasycoval ho tučný sen, ktorý nalieval jeho údy príjemnou lenivosťou.

Keď otvoril oči, slnce stálo už vysoko a jeho tvár pošteklil papršlek, ktorý mu prinášal veľké, veliké šťastie zďaleka, šťastie detských úsvitov. Okolo neho ležaly vence, koristi včerajšieho večera.

Svieže sa na ne pozrel. Bol celkom vyspatý. Zachvátila ho ona príjemná chabosť, ako po dlhom spánku, keď telo sa prirodzene odlúči od postele ako zrelé ovocie a netúži po ničom, len vychutnáva hojnosť ticha. Vlnité vlasy mu neporiadne padaly do čela. Teraz sa zdal temer pekným. Jak mu z košele vystupovalo ružové hrdlo a nezarastené prsia, pôsobil dojmom spokojného mladíka, umelca, ktorý, keď došiel svojho cieľa, spomína na zápasy, ktoré mu strpčovaly život kedysi v utrpeniach bojov.

„Chachacha,“ smial sa, „chacha,“ a v hrdle ho šteklila sladkosť, ktorú si vyvolával, kým ho neznudila.

Trepal nohami na nesmiernej posteli, aby nejak zamestnal prebytočnú energiu v tele nashromaždenú. Potom usúdil, že svet nie je tak zlý, ako si ho predstavoval, ľudia sú vôbec milí, len treba vedeť, ako s nimi zaobchádzať. Vonku modré a horúce jaro prevaľovalo v slnečnom jase páperie kvetov. Úspech a opojenie sa naň usmievaly. Prečo tápal tak dlho vo tme?

Zo snenia ho vyrušil Epaphroditus, oznamujúci tých, ktorí sa mu prišli ráno pokloniť. Prišli veľmi mnohí, aby tlmočili svoje blahoželanie k úspechu včerajšieho večera. Prišli šľachtici, súkromníci, poselstvá. Ich mená naplnily šesť voskových doštičiek.

„Nemôžem nikoho prijať,“ povedal Nero zívajúc, „som veľmi unavený. Prečo ma vyrušujú? Nezaujímajú ma.“

Ale pretože šťastím zmäkol, preca si prezrel menoslov. Zastavil sa u každého mena.

„Otho?“ opýtal sa. „Čože asi chce? Jeho zaveďte preca.“

Otho začínal s obvyklým lichotením, ale cisár si ihneď povšímol akéhosi tieňa na jeho tvári.

„Azda sa niečo nestalo?“

Priateľ bol v rozpakoch. Stále sa vracal nerozhodne k určitému bodu. Hovoril, že zmenil životnú múdrosť, nie že by mohol prisahať na zásady stoikov, ale epikurejci zabudli, že nemá každý možnosť sa riadiť ich drahou filozofiou. Dosť na tom, veritelia ho prenasledujú, pretože prostriedky sa mu míňajú, jeho majetok dnes-zajtra odpláva. Potom hovoril o malom letohrádku, o vile pri mori, ktorú mu ponúkli ku kúpe. Ale on zatiaľ nemôže pomýšľať na niečo takého.

Nero ľahko pochopil. Pokiaľ Otho hovoril, napísal niečo a odovzdal mu to, aby si zamenil u štátneho pokladníka. Otho sa zdráhal, ale povolil. Bola to veľká čiastka. O mnoho viac, ako očakával.

„Ináče?“ opytoval sa cisár, hovoriac o novom predmete so shovievavým záujmom šťastných ľudí.

„Nič nového.“

„Stará spoločnosť, Anicetus, Senecio, Annaeus, Serenus. Schádzate sa ešte?“

„Málo.“

„Nejaké dobrodružstvo?“

„Žiadne.“

„Nejaké divoké hýrenie,“ zamrkal Nero a smial sa tomu, že hovorí s oklamaným manželom, ktorý, ako sa zdá, nevie o ničom.

Otho sklonil hlavu a ticho povedal:

„Nie, nič. Vlastne,“ a premýšľal, „som zamilovaný.“

„Ach.“

„Áno.“

„Do koho?“

„Že do koho?“ Otho sa usmial. „Divne to znie. Do svojej ženy. Áno, do vlastnej ženy. Pretože som sa pokúsil o všetko, ochutnal som všetky ženy, plavé, rusé, čierne a vrátil som sa k nej. Nie kajúcne, ale s novou túhou. Ty tomu nemôžeš rozumeť. Aj manželstvo má obdobia, keď stará láska ožije a stáva sa temer blahoslavenou. Čo bolo predtým zvykom, odrazu sa stane neobvyklým ako hriech. Znovu objavíme, čo sme kedysi milovali, vôňu minulosti, a prijmeme ju za svoj osud. Aj ja som tak pochodil. Po jednotvárnej nude modrých a hnedých očí obdivujem šedivé, v ktorých sa slučuje bohatstvo všetkých bariev. Pozri sa, snívam o nej, ako školák. Úprimne rečeno letohrádok, o ktorom som sa zmienil, patrí tiež k tomuto sneniu. Zhnusilo sa nám mesto a chceme ho opustiť. Je tu samý prach, krik, poschodia. Túžime žiť niekde ďaleko, v tichu jasnom ako krištáľ, spať pri hudbe vĺn, videť kŕdle, pastiera, kúpať sa a bozkávať.“

Vonku na ulici viezli na voze železné žrde a vyrušili improvizovanú pastiersku idylu.

Nero počúval len jedným uchom. Neveril mu. A potom bol presvedčený, že Poppaea len jeho miluje. S úsmevom povedal:

„Ja si viac cením Mesta. Ríma a Atén. Hluku a jasu, purpuru a handár,“ a prepustil svojho priateľa.

Otho sa ponáhľal k pokladníkovi, aby si vymenil peniaze.

Keď prechádzal predsieňou, bola už preplnená, najviac posolstvami umelcov, ktoré prichádzaly pozdraviť nového, vznešeného, nedostihnuteľného kolegu. Speváci tragédií, speváci a komikovia hovorili hlasno a s istotou. Každý ich pohyb prezrádzal, že tu sú oni obľúbencami. Boli tam aj úbohí občania, biedni prosebníci bez nádeje, ktorých pred chvíľou prezerali na dvore, či niečo neskrývajú, a ktorí len potom sa dostali až sem, kde čakali od časného rána a nevedeli ani teraz, kedy dojde na nich rad. Zbožne sa dívali na umelcov, ktorých každé slovo a skutok je záhadou. Opravdu, je ťažko rozhodnúť, či hrajú alebo žijú. Predstieranie stalo sa už natoľko ich prirodzenosťou, že stratili pôvodný hlas a stále sa vypínali, ako by hrali v nejakej scéne.

Herec Pompeiovho divadla, ktorý predstavuje Hercula a Jupitera, prezeral si obecenstvo úhľadnými očami, krivým lomeným obočím. Tí, ktorí stŕpnutými údami a rozochvenými nervami striehli otvorenie dverí, bojazlivo sa pustili do reči s umelcami. Vypytovali sa na cisára a snažili sa okľukami získať si ich priazne a prímluvy. Vdova po senátorovi vyprávala so slzami v očiach, že jej synovia chodia otrhaní. Pri nej nariekal starec. Dvacať rokov bol zamestnancom cisárskych tovární na purpur, ale ochromel, nemôže pracovať, a teraz ho vypovedali. Prosí o podporu, aby mohol uživiť seba a neschopnú manželku. Podvihoval chromú ruku, ako by ju verejne vystavoval, a plačlivým hlasom bedákal ďalej. Herci ho obklopili. Prezerali si ho zpredu, zozadu, s boku, so znaleckým okom ako nejakú vzácnosť. Tvorca Hercula a Jupitera rozhodol, že týchto neobratných a neobyčajne podarených pohybov upotrebí pri najbližšej príležitosti, až bude hrať starého Priama.

Tajomník vpúšťal posolstvá jedno za druhým. Najprv členov Pompeiovho divadla, potom Marcellovho, a Bulbovho; potom sdruženie flétnistov a Jednotu rímskych citaristov.

Po nich by boli nasledovali tanečníci a závodníci vozatajovia, ale cisár odrazu zakončil audiencie, lebo zaklopali na tajných dverách siene.

Vstúpila Poppaea, ktorá ho nevidela od divadelného predstavenia.

Včerajšie víťazstvo považovala právom aj za svoje. Kráčala k nemu, ako by stúpala na prvý schod trónu.

„Miluješ ma?“ opytovala sa útočne.

„Milujem ťa,“ odpovedal Nero.

Cisárova tvár bola pokojnejšia, jasnejšia. Zmizla s nej trpkosť a neurčitosť. Poppaee sa zdalo, že im už nič nestojí v ceste.

„Môj citarista,“ stenala a skočila mu na ústa celým svojím sladkým telom.

Po bozku sa ho opýtala:

„Si unavený?“

„Nie,“ povedal cisár. „Áno. Trochu,“ a sadol si.

Poppaea mu nerozumela.

„Je to div?“ opytovala sa cisára. „Ach, vieš, ako by ma to svetlo ešte oslepovalo. A ten potlesk, ako by som ho ešte počula. Klesám blaženosťou. Skvelé dúšky, božské sústa. Som opitá a sytá.“

Cisár sa spokojil s tým, čo dostal. Ani o inom nehovoril.

„Pamätáš sa?“ hovoril. „Videla si všetko? Počula si ľud, sudcov poroty a básnikov, ktorí lichotili cisárovi, ale závideli sokovi, že celkom zbledli, mizeráci. Biedna háveď. Jak by ma radi pošliapali, ale ja sa držím. Nero zvíťazil nad všetkým a nad každým. Porážka Parthov nebola takýmto víťazstvom.“

Zaviedol ju k vencom a ukazoval jeden po druhom. Potom dlho vyprával o novom vystúpení. Ale o ničom inom.

Poppaey si ani nevšimol. Nežobral a nekoril sa, ale bozkal ju ako muž, zaviazal si ju svojou láskou.

„Že by som bola pochybila?“ premýšľala Poppaea. „Ja som mu pomohla k úspechu, postarala som sa mu o potlesk. A teraz…“

Najprv sa zdalo, že stratila hru. Ona, ktorá usporiadala večerné predstavenie, vyjednávala a namáhala sa, platila tleskáčov, udivene pozorovala, že cisár netúži tak ako predtým.

„Nebol tu nikto?“ opytovala sa.

„Ale áno. Otho.“

Poppaea ho poslala vopred ako posla, aby všetko pripravil. S chvejúcim hlasom sa vypytovala:

„O čom hovoril?“

„Ako obyčajne. Žvanil. Dve na tri.“

„Aj o mne?“

„Aj o tebe.“

Nero sa zas vrátil k vencom. Poppaea však teraz vybuchla.

„Hľa, preto som prišla. Nemôžem ďalej takto žiť. Prenasleduje ma a striehne. Dáva ma tajne striehnuť každému.“

„Ozaj?“

„A bojím sa ho. Často sa na mňa divne díva. Nepovie ani slova. Len sa díva. Ešte ma zabije.“

„Otho?“ povedal Nero pohŕdavo. „Veď ho znám. Je zbabelý.“

„Ale odvedie ma, chce ma odviesť ztadeto, od teba, kamsi k moru. Zachráň ma,“ kričala Poppaea.

Potom iným hlasom pokračovala:

„Nepusť ma s ním. Ponechaj si ma u seba. Ja ho nemám rada. Len teba, teba.“

Kŕčovite plakala. Na tvár jej padaly hladké, krásne slzy, ktoré sa jej rozmrvily na ústach, neprirodzené slzy, ktoré mala vždy pripravené, ako smiech alebo hnev. Cisár povýšene vypíjal tieto slzy.

„Nemiluješ ma,“ dychčala Poppaea. „Toto je pravda. Teraz, keď ťa najviac milujem, a si slávny, prvý na zemi. Už ma nemiluješ. Viem to. Cítim. Nechaj ma,“ hovorila, „neopusť ma,“ vravela popletene, „odídem na večnosť, neuvidíš ma nikdy viac, ostanem tu pri tvojich nohách, márne ma budeš odháňať.“

Nero ju nechal, aby sa zariekala a plakala na jeho prsiach, kým sa neunaví, ospalé dievčatko.

Táto plačúca žena nebola nepríjemná. Patrila k jeho víťazstvu, a vedel, že svojím umením dobyl si aj jej a teraz môže s ňou robiť, čo len chce. Niekoľkými slovami ju upokojil. Nariekajúce ústa umlčal, pery jej drtil perami. Potom ju víťazne poslal preč.

Bol by sa s ňou rád zaoberal aj viac, ale tohoto dňa sotva mal voľnej chvíle. Zašiel do Jednoty rímskych citaristov, aby sa po verejnom vystúpení prihlásil a svoje meno Lucius Domitius Nero dal zapísať do soznamu členov. Týmto bol povinný predpísaným pravidlám, ako aj láske kolegov, ktorí už nevideli v ňom amatéra, ale umelca ako sú sami. Pri Jednote zriadil veľký fond.

Tu ho obťažovaly nové posolstvá. Zástupci ďalekých východných provincií, gréckych ostrovov žiadali ho, aby vystúpil, chcú videť a počuť božského herca.

Akýsi praetor sľúbil milion sesterciov za jediné vystúpenie.

„Nie je to možné,“ omlúval sa Nero a vďačne stískal praetorovu ruku, „už mám všetky dni zadané. Veď sa nemôžem roztrhnúť na tisíc kusov.“




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.