Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

XVI. Poppaea Sabina

Octavia ešte kvitla. Bola ako odrezaný biely púčik v skleničke vody. Bola dávno mŕtva, ale preca krásna.

Poppaea prišla druhého dňa.

„Som tu tajne,“ hovorí Poppaea, „nevie o tom nikto, ani Otho.“

A bojazlive kráča vpred ako zbabelé dievčatko.

Nero si pomyslel:

„Je milá a zvláštna.“

Ale nie je taká ako včera.

Zďaleka sa zdá složitejšia. Takto je prostá. Človek by si myslel, že je úprimná.

Hore u koreňa nosu má niekoľko píh, ktorých v divadle nevidel.

Jej šaty — z jemného a drahého čínskeho žihľavníku — boly bez stúh a ozdôb. Šperkov nenosila. Ani šnúrovačky. Pôvab jej pŕs možno pod látkou tušiť. Barvičkami pohŕdala vždy. Matka ju naučila, že sa líčia len obyčajné ženy, a ona sa tomu vyhýba s tradičnou vznešenosťou dynastie milovníc. Len na mihalniciach sa zdá akási čierň a na víčku modrý stín.

Veľmi sa nepripravovala.

Doma užila niekoľko kvapiek dráždidla, ktoré mala od svojho lekára, aby bola svieža a nekľudná, a dole, keď nosidlá došly k mramorovým schodom paláca, vybrala z púzdra myrtovú guľôčku a rozhryzla ju. Takto si navoňala dych.

Dávno čakala na túto udalosť, vedela, že sa iste prihodí, preto chodila aj do divadla.

Teraz dostáva závrať od nádhery. Ale sa neprezradí. Ľahostajne sa díva na cisára.

Neronovi tlčie srdce. Chce niečo povedať, ale hrdlo mu vyschýňa. Len toľko môže povedať:

„Moja pani, sadni si,“ a ukáže jej na mäkkú pohovku.

Poppaea, ktorá je vo všetkom opatrná, nesadne si ta, ale vyhľadá si stoličku ďalej. Na tú sa skrčí.

Obidvaja cítia, že to je odvážlivosť a neuctivosť. Ale aj to cítia, že táto príhoda zmenila náladu a hoci sa nezdá, priblížila ich k sebe. Neuveriteľne priblížila.

Cisár sa tomu teší. Môže s ňou prirodzene hovoriť.

„Prečo nesložíš závoj? Chcem videť tvoju tvár.“

A keď Poppaea složila závoj, povedal jej:

„Inakšou som si ťa predstavoval.“

„Sklamal si sa?“

„Myslel som si, že si trochu smutnejšia. Včera si bola v divadle smutná.“

Poppaea sa zasmiala. Jej hlas bol tupý, ako by bol ochabol sladkosťou jej pŕs, kým nimi prechádzal.

„Raz,“ hovorí Poppaea zľahka, „videla som sa, keď som plakala. Zastala som si pred zrkadlom a dívala som sa na perly, ktoré sa mi kotúľaly po líci. Bolo to divné. Slza je slaná. Ako more,“ posledné slová povedala po grécky.

„Ty vieš grécky?“

„Pravdaže. Veď je gréčtina skoro moja materinská reč. Mala som pestúnku Grékyňu a moji vychovávatelia boli tiež Gréci. Aj moja matka dobre hovorila po grécky.“

Poppaea začína po grécky hovoriť, cisár je šťastlivý, že počúva túto literárnu reč, ktorá je ináče aj v Ríme v móde, a znamená vznešenosť vedľa plochej latinčiny. Hovoria, smejú sa, hovoria. Rútia sa spievajúcim jarkom lejáku, v kvetnatom člnku a pod nimi džavotajú peny, džavotajú vlny.

„Je zvláštne,“ hovorí cisár s lesknúcima sa očima, vrelo, „všetko, čo hovoríš, je zaujímavé. Druhé ženy pradú pri praslici, pridájajú a nudia sa. Aj mne sú nudné. Možno, že sa ma boja. Veľmi si ma ctia. Chýba im trochu smelosti. Ty, ako vidím, si smelá, tvoje slová plynú prirodzene a sú jemné. S tebou je mi dobre, s tebou si môžem pohovoriť.“

Poppaea si nevšíma tejto poklony. Prichádza k sebe. Vzdychne si, ako by chcela prehovoriť a významne umlkne. Ale ticho nie je nepríjemné.

„Si nekľudná,“ hovorí cisár.

„Bojím sa. Niet tu nikoho?“ a obzrie sa okolo seba.

Potom dôverne pokračuje:

„Prišla som v zastretom koči, cez malé uličky. Keby len tušil, aj to by bolo hrozné.“

„Ktože?“

Poppaea teraz neodpovedá.

„Pozri sa,“ ozvala sa potom, „ako mi tlčie srdce.“

Cisár nežne priloží ruku. Malé srdiečko sa búrlive zmieta v klietke hrudníka.

Ale cudzí jazyk dodáva cisárovi smelosti.

„Si krásna,“ hovorí cisár zmorene, „panenka, unavená, chorá panenka. Vlastne ani nie si krásna. Si zvláštna. Ale mne sa práve preto páčiš. Ako som sa vždy vysmieval Venuši, ako som ňou pohŕdal, ako som nenávidel bohyňu krásy z povolania. Nepáčila sa mi nikdy. Ani ona, ani ostatné. Ani Minerva, ani Diana. Ony patria davu. Čo je pravidelné a rovné, nemôže byť krásne. To je ošklivé. Krásne je len to, čo je hrozné a krivé, čo je nepravidelné. Aj ty si takáto. Ach, ty si tiež takáto, so svojím podivným, nepokojným obočím, ktoré sa vznáša ako drobné lodné plachtičky.“

Poppaea napoprvé chcela iba toľko. Poppaea, ktorá dosiaľ strážila každý svoj dych a pečlive pozorovala, čo urobila a čo povedala, teraz vstala, a vytiahla ruku z cisárovej dlane. Na dnes bolo dosť.

Ešte povedala niekoľko neurčitých slov o Othonovi, ktorý ju kdesi čaká a opäť vzdychla. Musela ísť.

Odpoludnia poslal cisár pre ňu. Ale nebola doma. Druhého dňa Poppaea odkázala, že je chorá. Stretli sa len tretieho dňa.

„Kde si zmizla?“ opytoval sa Nero. „Skrývaš sa predo mnou, a keď ťa zas vidím, dívaš sa na mňa, ako by si ma nepoznala, a ako by som bol našiel niekoho iného, nie tú, ktorú hľadám. Aké máš veľké oči. Teraz sú celkom čierne.“

Poppaea, skôr ako sem prišla, nakvapkala si do očí jedu. Zorničky celkom pohltily dúhovku.

Nero leží na poduškách, má privreté oči, stále hovorí:

„Si vták. Lastovička. Ľahká lastovička. Alebo krahulec. S ostrým zobákom a pazúrmi. Nie, si niečo iného. Si ovocie, si ruža, si ovocie,“ kričí.

Potom:

„Milujem ťa,“ a hodil po nej týmto slovom ako nejakým ťažkým predmetom, „milujem ťa.“

Poppaea sedela pred ním. Bola zaťatá, mlčanlivá, pokojná. Opiera sa o kolená, rukami sviera svoju neplodnú hlavu. Predstiera, že nedáva pozor, a že ani ju nezaujíma, čo počuje. Potom hladká Neronovo čelo ako čelo stenajúceho decka:

„Upokoj sa,“ hovorí, „upokoj.“

Po malej chvíľke pokračuje:

„Tak. Teraz môžeme rozumne hovoriť. Preto som prišla, aby som ti povedala, že sa musíme rozísť, pekne, bez hnevu, teraz, kým nie je pozde. Aký by to malo smysel? Trpíš ty, aj ja. Škoda nás. Si mocný,“ a pri tomto slove privrela oči s dôležitosťou mladého dievčatka, „ale nemožnosť ani ty nemôžeš premeniť v možnosť.“

„Prečo?“

„Preň.“

„Pre Othona?“ poľakal sa Nero.

„Preň,“ hovorí Poppaea, „a pre ňu,“ a ukáže k izbám cisárovniným.

„Pre ňu?“ opytuje sa cisár pohŕdavo. „Úbohá,“ pripojuje súcitne.

„Veď hovoria, že je krásna.“

„Možno. Ale pre mňa si krásna len ty, len pri tebe mi búši krv horúčkou a zaplavuje ma žhúce vytrženie. Ty máš teplé ruky. Ona má studené. A máš aj teplé nohy. Aj ústa. Tvoje neznáme ústa s chuťou žhavého medu sú horúce. Toto hľadám,“ a ústami sa k nej blíži. Ale Poppaea ustupuje.

„Nie. Cisárovna znamená viac. Ona je vnučka boha. Alebo jeho dcéra. Neviem.“

„Nehovor o nej.“

„Ona je tvojou ženou a je matka.“

„Ano,“ hovorí Nero so smiechom, „matka Gracchov. Bez detí.“

„Ale je vznešená. Pozri sa, vo mne niet vznešenosti.“

„Ach, jak nenávidím vznešenosť. Jej nudnú vznešenosť.“

„Hrešíš proti nej,“ vraví Poppaea ľahostajne, „ona by ťa mohla učiniť šťastným.“

„Ale ja nechcem byť šťastným, rozumieš? Keď som šťastný, som nešťastný. Počula si pohádku o gréckom básnikovi? Básnik bol chorý, so dňa na deň ho ubúdalo, nemohol ani jesť, ani spať. Zašiel k slávnemu lekárovi. Ten ho uzdravil. Básnik mohol aj jesť, aj spať, len písať nie. Nato nešťastný básnik zabehol k lekárovi a povedal mu: ,Vrátil si mi zdravie a vzal si mi básnenie, vrahu…‘“

„A čo urobil?“

„Zavraždil svojho lekára,“ dychčal Nero.

„Tak, čo je šťastie?“

„Toto,“ povedal cisár.

„To, že sa nemáme radi?“

„Čo ja viem, azda to. Keď nie si tu, aj vtedy si tu. Neopúšťaš ma nikdy. Si vždy so mnou. Večne. Nechávaš ma hladoveť a tým ma živíš, podávaš mi prázdny pohár a z neho ma napájaš, nebozkávaš ma, ale spaluješ mi ústa. Nemôžem sa tebou nikdy nasýtiť. Čoho nemáme, tým sa nemôžeme nasýtiť.“

Poppaea teraz číha. Zodvihne múdru hadiu hlavu. Potom rozhodne povie:

„Ty si umelec,“ hovorí s úctou, „ty si básnik.“

„Ano,“ vraví Nero ako námesačník, ktorý sa na chvíľu prebudí zo sna a nevie, prečo je tam, kde je, potom znovu zavre oči a ide ďalej po okraji priepasti. „Ale už som dávno nespieval.“

„Zaspievaj niečo.“

Nero vyhrabe kdesi lýru a hľadá po strunách. Zaznie z nich hluchý chaos.

Ale Poppaea, táto dokonalá hudobníčka, ďalej vyhráva na jeho tele, na tomto božskom nástroji.

„V poslednej dobe si nič nenapísal?“

„Nie.“

„Zanedbávaš písanie. Škoda. Niektoré tvoje piesne znám nazpamäť. Máš mnohých nepriateľov.“

„Mnohých,“ hovorí Nero zachripnutý a sadne si pohodiac lýru na stôl. „Každého.“

„Umelci sú žiarliví, chcú sa navzájom podkopať. Prečo im to dovoľuješ? Tvoje básne a piesne sotva znajú, veď dosiaľ si olupoval o ne svet, neukazoval si sa nikomu.“

„Áno.“

„Tvoje domáce obecenstvo bolo malé, a ako viem, ani nebolo najlepšie. Keby sme ťa raz mohli videť a počuť, všetci, niekoľko tisíc ľudí. Umelcovi nemôže stačiť úzke okolie. Ozaj, cisárovna má rada hudbu?“

„Ona? Nemá rada.“

„Je zvláštne,“ povedala Poppaea, „ani flautu?“

„Nie. Prečo sa opytuješ?“

„Pre nič. Len som tak počula. Vieš, všeličo povrávajú.“

„Čo?“

„Nechajme toho,“ hovorila Poppaea.

„Ale teraz chcem vedeť,“ žiadal Nero rozčulene.

„Akýsi flétnista,“ hovorí Poppaea, „ktorý jej vraj vyhráva. Tajne. Ale iste to sú len reči.“

„Ktože?“

„Jeho meno som zabudla. Počkaj. Zdá sa mi, že Eucaerus je jeho meno.“

„Eucaerus,“ povedal cisár. „Áno. Egypťan.“

„Ten,“ prikývla Poppaea.

„V noci stále hrá na flétnu. Pod cisárskymi zahradami. Nemohol som preň spať. Pod jej oknami.“

„Ešte je dieťa, hovoria,“ pripojila Poppaea a začala hovor o inom.

Poppaea sa chystá k odchodu. Nero jej podáva šnúru perál.

„Nie,“ riekla Poppaea, „ja nenosím perly,“ a vloží mu ich do ruky, ako bezcenné kamienky.

„Čo ti mám dať?“

„Seba,“ povedala Poppaea náhle.

„Aspasia, Phryne, Lais,“ kričí Nero zúrive.

„Básnik,“ odpovedá mu Poppaea a vykĺzne.

Závoj si stiahne a ide. Otho ju čaká. Obidvaja sú spokojní. Otho je aj naďalej žiarlivý, lebo peňazí mu ubúda, a kvestorský úrad je tiež chudobný. Zatiaľ sa nemôže nič prijať od cisára, ani perly, ani zlato. Je hlúposť zapredať budúcnosť. Otho sa blíži aspoň k miestodržiteľskému úradu. Poppaea k niečomu inému. K niečomu o veľa vyššiemu.

Octaviny izby obsadilo vojsko ešte toho večera. Telesná stráž pustila sa do práce. Výsluch sa konal veľmi krátko pri svetle pochodní. Eucaerus zapieral a plakal, tak ho vliekli aj do väzenia s okovami na rukách. Cisárovnine komorné nevypovedaly. Jazyčily s vojakmi, pľuvaly im do tvárí, keď pomlúvajúc ich paniu chceli z nich vylákať našeptanú lož. Octavia neodpovedala na otázky. Ani nemohla vysvetliť, prečo toľko plakávala v poslednej dobe, čo tak vysvetľovali, že sa trápila pre milého. Po tejto udalosti cisár sa rozhodol, že cisárovnu vypovie. Ráno ju odviedli vo vojenskom sprievode do Campanie.

Poppaea odcestovala. Medzitým dala poslať Alityra k cisárovi s krátkym dopisom, v ktorom ho upozorňovala na svojho starého známeho, výborného herca, ktorý svojou prostou osvedčenou metodou ho naučí tajnostiam umenia. Tento systém bol opravdu veľmi ľahký. Alityros bol všetkým nadšený, čo počul o Neronovi, neopravoval ho, ohováral pôsobenie svojho predchodcu, ktoré vraj neviedlo k cieľu, a nazýval ho starým opilcom. Nero si ho hneď veľmi obľúbil. Terpna prepustil.

Alityros oznámil Poppaei, čo sa stalo.

Na zprávu sa vrátila.

Predošlého večera sa krášlila. Ruky si mazala slinami krokodíla, aby boly bledé a plavé, tvár si pred spaním namazala masťou, ktorej predpis znala ešte od matky, namazala sa smesou jačmeňa a oleja. Tento náter smyla zavčas ráno mliekom. Potom sa chvíľu kúpala. Otrokyne jej vysušovaly telo labutím páperom, leštily jej nehty, jazyk hladily doštičkami zo slonovej kosti, aby zostal hladký a zamatový. Veselá sa dala doniesť do cisárskeho paláca.

„Dcéra dávnych kráľov,“ povedal Nero divadelne, s ohromným gestom, „cisár ťa miluje.“

„Ja nemilujem jeho, ale,“ povedala významne, „teba.“

„Trpel som pre teba,“ vzdychol cisár.

„Chcela som, aby si trpel. Pre mňa a pre iných, básniku. Tomu venujem svoje ústa, svoje malé krvavé ústa. Som tvoja.“

Dusili sa bozkami.

Poppaea odtrhla svoje pery od jeho úst. Potom vložila ruku do jeho a po mramorových schodoch dolu — už celkom ako doma — viedla básnika.

Dolu, do cisárskych zahrád.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.