ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetky príznaky i predpovedi chaldejských hadačov z hviezd prorokovaly, — že pre rímsku ríšu nastáva skvelá doba.

Nový vládca sa narodil v prvých chvíľach brieždenia, jeho čela sa dotkol najprv slnečný papršlek, i na trón nastúpil v príhodnom čase, na poludnie, keď sa zlí duchovia, milovníci tmy a hmly, pred ľuďmi neodvážia ukazovať.

Tento chlapček prinášal v ruke mier. Chodil bez pása, na vojenská prehliadku sa dostavil bosý. Potom cisár a senát robili si navzájom poklony. Cisár vrátil senátu starú pravomoc, senát ho zas pomenoval otcom vlasti. Nero sa tomu usmial. Titul odmietol zo skromnosti vhodnej pre jeho mladosť s odôvodnením, že najskôr si ho musí zaslúžiť.

Najprv túžil po tom, aby Rím videl veľký. Predstavoval si ho ako nové Atény, mohutné, honosné a grécke, s voľnými námestiami a širokými ulicami. S týmto plánom sa mnoho zaoberal. Vyšiel so staviteľmi medzi biedne chatrče, do úzkych ulíc, tam vymeriaval, rokoval, nakreslil si v predstave cestu, ktorú obklopí mramor a vavrín a ako budú sa mu aj Atéňania obdivovať. Čoskoro ho unavilo aj toto. Ako sa naklonil nad plány, náhle pocítil bezúčelnosť všetkých vecí.

Jeho bolesť trochu otupela. Ale miesto nej ho zachvátilo nové utrpenie, ešte nesnesiteľnejšie ako prvé a beztvárnejšie: nuda. Nemala ani začiatku, ani konca. Nedala sa temer ani uchopiť, nedalo sa ani vedeť, či je prítomná. Bolo to nič, ktoré nepretržite pálilo. Zívajúc sa prebúdzal v jasné ráno a nebol schopný vstať. Keď už zunoval ležať a obliekol sa, zachvátila ho ospalosť, opäť zatúžil po posteli. Nič ho nezaujímalo.

Zvlášť odpoludnia boly preň hrozné. Stál sám vo vysokej stĺpovej sieni. Počúval hluk ľudí, díval sa na zahradu a nerozumel tomu. Trápily ho nervové bolesti v pol hlave, po ktorých nasledoval pocit hnusu. Takto končil deň.

„Zle sa cítim,“ hovoril Senecovi, básnikovi a filozofovi, ktorý ho vychovával od ôsmeho roku.

„Ach,“ vzdychol Seneca, „och,“ a žartovne potriasal hlavou, ako keď malé deti nariekajú a my im neveríme.

Filozof, ktorého postava bola dlhá a vyziabla, stál pred ním v šedivej tóge. Na jeho chudej tvári, žltej ako syr, horely plamenné ruže suchotín. Odpoludnia dostával horúčky.

„Ale áno,“ povedal cisár vzdorovite, „veľmi trpím.“

„Prečo?“

„Neviem,“ odvetil spurne.

„Tak preto trpíš, pretože nevieš, čo ťa trápi. Keď poznáš príčinu, pochopíš ju a už tak nebolí. Sme stvorení, aby sme trpeli, niet takého smútku, ktorý by bol neprirodzený a neznesiteľný.

„Myslíš?“

„Áno,“ povedal Seneca. „Aspoň všetko má svoj liek. Jestli si lačný, jedz. A keď si smädný, pi.“

„Ale prečo človek umiera?“ díval sa Nero pred seba zadumane.

„Kto?“ opytoval sa Seneca ohromene, pretože Nero dosiaľ, podľa matkinho zákazu, sa nezaoberal filozofiou. „Claudius? Alebo kto?“

„Všetci. Starí a mladí. Ty a ja Toto mi vysvetli.“

Seneca prišiel do rozpakov:

„V niečom,“ začal a prestal.

„Vidíš,“ povedal Nero a trpko sa zasmial.

„Si unavený.“

„Nie.“

Seneca premýšľal.

„Mal by si trochu odcestovať,“ povedal.

„Kam?“

„Niekam. Ďaleko. Veľmi ďaleko,“ a Seneca urobil rukou veľký kruh.

„Ani to nemôžem,“ vyhrkol Nero, strácajúc trpezlivosť a udrel na kreslo.

Ostro odvrával svojmu majstrovi a učiteľovi, ktorý, vidiac, že je cisár podráždený, približoval sa k nemu v shrbenej tóge a číhal na jeho slová.

Seneca prijal všetky námietky bez odporu. Na ústach boly ihneď pripravené ľahké slová, ako keby ešte stále hovoril s malým deckom, ktorého všetky vrtochy je ochotný splniť. Nebral vážne tohoto trpiaceho chlapca, odbavil ho niekoľkými slovmi. Chcel len písať tragédie a básne, dlhé, skvelé vety, ktoré sú tvrdé a lesklé ako mramor, múdre výroky o živote a smrti, mladosti a starobe, ktoré obsahujú jeho životné skúsenosti, chcel večne písať a o to, čo stálo mimo týchto vecí, veľmi sa nestaral. Veril iba v básnickú tvorbu a jeho presvedčenie, ktoré sa ustavičným premýšľaním a hĺbaním celkom zviklalo, vždycky sa klonilo k tomu, s kým hovoril a v nasledujúcej chvíľke už skvelejšie a jasnejšie vyjadril myšlienky svojho protivníka v debate.

Aj teraz myslel len na svoju vilu, ktorú dostal od cisára a na to, koľko bude stáť výstavba vodometu. Ale ako sa pozrel ešte raz na cisára, spozoroval, že mu jeho slová neuľavily. Cisár stál s hlavou vztýčenou a díval sa do vzduchu. Seneca sa obával, že v jednej mrzutej chvíľke stratí ešte jeho priazeň. Preto rozochvenie prebehlo jeho telom, ktoré zožieraly suchoty i myšlienky rovnomerne, a jeho pohaslé oči sa leskly viac než obvykle. V rozpakoch začal kašľať.

„Keby som mohol odísť,“ pokračoval Nero po dlhej prestávke, „ale len barbari si myslia, že môžu odísť. My nemôžeme odísť. Ani ztadeto, z paláca. Ani zinakiaľ. So sebou nosíme, pred čím utekáme. Bolesť uteká za nami.“

„Múdre hovoríš,“ poznamenal Seneca. „Práve preto bolesť musíš v sebe premôcť.“

„Čím?“

„Bolesťou. Horké sa nemôže sladkým liečiť. Len horkým.“

„Tomu nerozumiem.“

„Utrpenie pominie len utrpením,“ vysvetľoval Seneca. „Pozri sa, že tejto zimy padal sneh, mrzol som v izbe. Na chrbte mi vyskakovala husia koža. Akokoľvek som sa balil do vlnených šiat, stále som viac cítil zimu, motala sa okolo mňa a obhryzovala moju ruku ako vlk. Nemohol som ani písať. Vtom som začal hľadať príčinu, prečo vlastne trpím. A prišiel som na to, že príčina je nie okolo mňa, v izbe a zime, ale vo mne. Len preto mi bola zima, lebo som si prial, aby bolo teplo. Rozhodol som sa, že nechcem teplo, ale zimu. Sotva prebleskla táto myšlienka mojím mozgom, ihneď sa mi zdalo, že izba nie je dosť studená. Odkopol som prikrývky, shodil som tunicu a zo dvora dal som priniesť trochu snehu, vyšúchal som si ním niekoľko ráz telo, vyklonil som sa a cez zuby som vdychoval ostrý, štipľavý zimný vzduch. Ver, alebo nie, odrazu mi začalo byť teplo a potom, keď som sa obliekol, necítil som viac zimy, mohol som aj pracovať a na jeden dúšok som napísal tri nové výstupy Thyesty.“

„Možno,“ povedal Nero s hanlivým úsmevom, „ale ako mám uplatňovať toto na sebe?“

„Prijmi utrpenie,“ odpovedal Seneca, „mysli si, že chceš trpeť.“

„Ja nechcem trpeť.“

„Sú takí, ktorí chcú trpeť, plakať, strádať a tvrdia o sebe, že sú šťastní. Nikdy si nežiadajú ničoho. Len čím viac bolesti a pokorenia. Toľko, koľko není ani na zemi, toľko, že sa nemôžu nikdy nasýtiť a takto sa v očakávaní vždy sklamú. Ale zato sídli v nich veľký pokoj.“

„Myslíš teraz na čiernonohých,“ povedal cisár podráždene, „na tých, ktorí sa nikdy nekúpu, na škamravých, ktorí sa neumývajú, na zavšivavených, ktorí sa nečešú, na smradľavých, ktorí bývajú pod zemou a šialene sa bijú do pŕs. Myslíš na revolucionárov, na nepriateľov rímskej ríše,“ a ani nepomenoval tých, ktorých myslel. „Pohŕdam nimi.“

„Ja,“ odpovedal Seneca, „som latinský básnik. Nenávidím ich, ktorí chcú zaviesť svet zpät do doby barbarskej, hnusia sa mi ich hlúpe povery. Nieto dosť krížov a sekier, aby s nimi skoncovaly. Verím v bohov. Zle si mi rozumel,“ pripojil, keď videl, že Nero neodpovedá, „povedal som len toľko, že bolesť musíme bolesťou premáhať.“

„Ale tým jej nezabrániš, keď nakúpiš na ňu novú bolesť,“ povedal Nero. „Nieto cesty, ktorá by z tohoto vyviedla.“

A ako by mu napadla záchranná myšlienka, ozval sa opäť:

„Nejakého kúzla by bolo treba.“

„Sú kúzelníci,“ riekol Seneca, „ktorí vraj človeka celkom prerobia.“

„Nemyslím na toto.“

„Čítaj azda grécke tragédie. V týchto je smútok. Na krvácajúcu ranu čierny liek. Vraj aj písanie lieči. Teraz aj sám sa chystám niečo napísať. O tvojom vznešenom otcovi. Nebohého predstavím vo spoločnosti Jupiterovej a Marsovej.“

Svojich slov nemohol dokončiť, lebo cisár pod vlivom spomienok pozdvihol sa zo svojho kresla a bez rozlúčenia netrpezlive odišiel do druhej izby.

Seneca chvíľu čakal, potom odišiel.

Nikdy nevidel Nerona takého. Jeho milé ružové líca sa skrivily, pretínaly ich krivé vrásky a zlovestné ťahy. Musí veľmi trpeť, myslel si Seneca. Cestou cítil, ako by bol chybil, a že lepšie by bolo bývalo mlčať. Rada vôbec nemala veľkej ceny.

Keď došiel domov, vo dverách svojej vily ešte krútil hlavou. Nerozumel cisárovi, u ktorého znal od detstva každé mihnutie oka, a bol presvedčený, že cisár zostane vždy tým chlapčekom, ktorý schúlený pred ním počúva jeho výklady.

Zdá sa, že v mocných nie je možné nikdy sa vyznať.