Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

V. Mučivé zápasy

Cisár sa navečeral a ľahol si spať, aby sa ponoril do šťastlivého bezvedomia sna. Ihneď zaspal. Ale o niekoľko minút sa vytrhol zo spania.

„Nieto pre mňa lieku,“ pomyslil si, „ničoho.“

Okolo neho vládla noc. Mäkká a zamatová, čierna ako sadza. Nebola to taká noc ako ostatné, ale noc bez brehov a hraníc, do ktorej padne a rúti sa, rúti dolu. V poslednej dobe často mal tento pocit. Keď sa prebudil, nevedel, kde je a jak dlho spal, či len chvíľu, či celý rok. Predmety stratily svoje obrysy, blúdily v prázdnom priestore, okno pristúpilo k posteli, dvere sa vzdialily.

Vytieral si oči, ale stále sa mu krútila hlava.

Vonku bzučala jednoduchá hudba. Priliehala k tomuto tichu, že ju ani nebolo možné zbadať, len keď dlhšie dával pozor.

Ktosi hral na flautu.

Hudec bol asi neďaleko cisárskeho paláca. Asi nemohol spať ani teraz, a znovu a znovu začínal, tvrdošijne, vytrvale, fanaticky, malú pieseň, ktorá obsahovala len niekoľko tónov.

Nero premýšľal, kto môže byť hráčom na flautu. Vyhliadol zo stĺpovej siene. Nevidel nikoho. Hudec bol neviditeľný ako svrček.

Ráno dal vyhľadať hráča na flautu. Priviedli devätnásťročného Egypťana. Rodičov neznal. Ale pritom sa zdal blažený a spokojný. Vyslúchal ho pomocou tlmočníka.

„Ako sa voláš?“

„Eucaerus.“

„Si u vojenskej hudby?“

„Nie.“

„Prečo hráš na flautu?“

„Pretože je to dobré.“

„Kto ťa naučil?“

„Nikto.“

Druhého dňa, keď nemohol spať, opäť ho počul v noci.

„Aký je asi šťastný,“ pomyslel si.

Prevaľoval sa na perinách. Z jednoho snu, ktorý ho tlačil ako mura, padal do druhého. Potom, keď otvoril oči, oživly v púšti tmy šedivé, veľmi dávno zažité veci.

Tackal sa v detstve po zabudnutých uliciach a izbách. Jeho milá a bláznivá teta Lepida bývala v starom dome, v ktorom boly úzke drevené schody a tmavé siene, na dvore vysoká tráva a podivné kvety, ktoré vyrástaly medzi zapadnutými kameňami a polámanými mramorovými doskami. Po smrti otcovej ho sem priviedli, u nej vyrastal.

Tu v dosť tmavej izbičke býval s tanečníkom, ktorý vystupoval v Circu Maximu.

Tento tanečník, vytiahly, chudý mladík, s dlhým hrdlom, vystávajúcimi lícnymi kosťami, veľmi sa mu vtedy páčil, bol prvým človekom, ktorého považoval za ozaj zaujímavého a závidenia hodného muža, hoci ho jeho okolie veľmi necenilo. Jedol málo, aby nestučnel. A večer cvičil doma, v malej izbičke. Postavil sa na stoličky, liezol po povraze, a keď si myslel, že chlapček spí, začal tancovať. Nero, ktorý len predstieral, že spí, díval sa naň z postieľky s tlčúcim srdcom, pretože nevedel, aký to má smysel, a tajomstvo pečlive uschoval u seba. Čakal ho každý večer. Tanečník vznášal sa svojím ľahkým telom sem i tam, akoby vetrík vial a pri svetle kahančeka rysoval sa na stene v ohromnom zväčšení jeho pohyblivý, vrtošivé sa kolembajúci tieň, obraz rúk a nôh.

Potom s ním žila aj iná zábavná postava, tanečníkov priateľ, holič. Hovoril o sebe, že je holič, ale nikdo nikdy ho nevidel vlasy strihať, holiť. Od rána do večera papuľoval. Dobromyseľný blázon, napodobňoval kikiríkame kohúta, bľakot kozy, sipot zmije. Vedel hovoriť aj z brucha, takže každého pomýlil. Bavil celý dom a Nerona mal veľmi rád. Brával ho na kolená, na ramená a utekal s ním do vnútra záhrady. Nero sa divil, ako jasne videl teraz jeho a tanečníka, obidvoch priateľov svojho detstva, na ktorých — ako si myslel — už dávno zabudol.

Už zase zaspal tvrdo. Chrápal od hojnej večere, hovoril zo sna. Prebudil sa na to, že kričí, zobudil ho vlastný hlas, hovoriaci zo spania, tlkot srdca, ktorý hučal v ušiach. Aká je to noc!

Posadil sa na posteli a vyhliadol, či sa už brieždi.

Ešte sa všade šírila tma, len hudec hral na flautu sladko, nevypovedateľne sladko. Nero klesol na vankúš. Stenal. Zuby mu škripely zvieracimi zvukmi, výkrikmi pračloveka, ktoré sa stišovaly v bedovanie. Keby vedel spievať, alebo aspoň kričať. Tak zakričať, aby ho každý počul, i duchovia v podzemí a bohovia v nebi, a aby každý, kto spí, sa vyľakal a prišiel sem a počúval len jeho, nie cisára, ale toho, kto spieva, kričí, reve, počúval len silný hlas. Zmietal sa s umučeným čelom, čo má vlastne robiť, ako keby mal niečo nesmierne veľkého vykonať.

Vtom odrazu vyskočil.

Dvaja otroci, ktorí strážili pod jeho spálňou, zapálili pochodne a odprevadili cisára do triclinia.

Zívol, a hoci sa večer najedol do sýtosti, pýtal si jesť. V ústach cítil horkosť. Žiadal si sladkosti, aby si po dráždil chuť.

Kuchár prinášal na dlhých sklenených misách sladené ryby, ktorých ostny a kostičky boly z orechových štiepok, na striebornej mise pomarančové rezy topiace sa v mede, na zlatej mise rezy tekvice korenené škoricou a zázvorom, ktoré plávaly v slizkej sladkej pene. Nero tenkou trstinou poprehŕňal penu, potom tyčinku omrzle olízal suchým jazykom.

Nebol ani hladný, ani smädný, len jeho smysly sa vzrušovaly a blúznily, nemohol sa ničím nasýtiť. Musel aj mnoho piť. Vyprázdňoval jeden pohár za druhým. Všetko sa naň rútilo, čo stálo okolo neho. Cítil divú a surovú vôňu podušky z jašterčej kože a privoňal si chtivým nosom i k ružiam, ktoré stály na stole. Vzrušene, až mu tĺklo srdce, a zabúdajúc na seba, sedel pri stole, sám a nenudil sa. Ukolísaval sa z jednej nálady do druhej, díval sa na hru plameňa pochodní a ani nebadal, ako sa hodiny míňaly.

Pomaly sa brieždilo. Potom letný úsvit rozlieval všade fialovú záplavu, odrazu zalial cisársku záhradu a siene, kopce a Mesto.

„Chcem byť sám!“ zakričal a vošiel do pracovne.

„A jestli prídu?“

„Nevpustíte nikoho.“

„A ranní návštevníci? Ohlásila sa cisárovná Agrippina.“

„Nie som tu.“

„Burrus?“

„Odišiel som.“

Dal zavreť dvere. Vbehol doprostred izby. Tak túžil po samote, že jej bežal v ústrety. Zvonku ešte počul niekoľko latinských slov. Zapchal si uši. Nemal rád túto tvrdú vojenskú reč. Po grécky chcel počuť, stále po grécky.

Chmurne počúval. Zdalo sa mu, že po čom túžil, ihneď sa vyplní, cesta sa otvorí, rozuzlenie že už nemôže byť ďaleko. V mäkkej mlhovine, v žhavom kotúči pohybovaly sa okolo neho slová ešte bez tvaru, ktoré bude museť zajať a on pohybom zápasníka pustí sa s nimi do boja.

Nero sa bál ako dievča, dych sa mu zastavoval.

Všetko, čím doteraz trpel, v blízkej minulosti a kedysi dávno, prevalilo sa nad ním a divná, zachvátila ho dosial neznáma predráždenosť. Triasol sa, oči sa mu naplnily slzami. Plakal z citlivosti i od vína a tieto dve opojenia sa slialy. Bolelo ho, bolelo tisícnásobne, čím trpel a potom ho už nič viac nebolelo. Odrazu, ani sám nevedel ako, začal písať. Jedno za druhým skladal grécke riadky, hexametry, ktoré sa presne valily. Potom nedôverčivo prijímal, čo počul. Uvažoval, hodnotil, opravoval. Temný bôľ, neopísateľne temný, jako vrah, ktorý sa pripravuje k osudnému činu, za ktorý — keď sa nepodarí — zaplatí životom.

Písal o Agamemnonovi, o kráľovi, ktorého zavraždí jeho žena Klytaimnestra. A o jeho synovi, Orestovi, ktorý oplakáva vodcu vracajúceho sa z boja, hrdinu, ktorý sa podobá bohom, mrtvého otca, ktorý sa zadíval na syna s krvavou, bledou tvárou, so smutným úsmevom okolo úst. Čo sa pred chvíľou ukazovalo v hmlách, už jasnelo, obal, ktorý dovoľoval len tušiť a našeptával, ktorý všetko zahaloval tajomstvom, začal sa rozplývať. Jeden za druhým poslušne skotúľaly sa prstence pary a bolo možno videť postavy v jasnom svetle a počuť zreteľne ich hlasy. Povolila aj Neronova tma. Hrôza ho šteklila, strach vzbudzoval v ňom príjemnú mdlobu a rozkoš. Istota rástla každým okamžikom. Svieral v ruke to, čo chcel povedať. Len písať mu bolo treba, mnoho, mnoho a rýchle.

Odrazu zodvihol hlavu. Cítil, ako by bol hotový. Báseň sa rozvinula v celej svojej podstate. Odhodil rydlo, nové vzal do ruky, urobil opäť niekoľko ťahov. Skákal, ako dieťa, ktoré si hrá, postavil sa na kreslo, rozkladal rukami. Nevedel, čo má radosťou robiť.

V sieni sa rozblesklo ostré svetlo. Už mu zostávalo len brúsenie. Ukončil aj toto nepochopiteľne rýchle. Kričal z plného hrdla.

„Je hotová, tu je, hotová,“ a ukázal na voskové tabuľky.

Pred palác priletel koč, vstúpil do neho. Naplnila ho nevysloviteľná radosť, pýcha a spokojnosť. Cválal mestom, pod ním utekala zem, nad ním nebo, pri ňom rady domov, ktoré ako by sa pohybovaly a žily, a kočiš musel biť kone, aby ešte rýchlejšie uháňaly dopredu, do toho neznámeho a neuchopiteľného života, ktorému sa dostalo smyslu. Jak sa dotkol prievan letu jeho sviežich tvárí a plavé vlasy mu poletovaly vo vetre, búrlive sa mu dmuly prsia, v ktorých tepala mladosť, neobmedzená budúcnosť, skrývajúca všetky možnosti.

Keď sa vrátil domov, ešte pracoval. Prijal Burra a niekoľko patriciov. Nariadil, aby nasledujúceho dňa dostali vojaci k obedu aj víno.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.