Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

VIII. Literárna škola

Cisár mnoho pracoval. Aj v noci mal pri posteli pisátko a poznamenal si, čo mu napadlo. Napísal niekoľko básní. Medzi nimi aj idylu o Daphnovi a Chloi a ódu o Ďalekostrieľajúcom Apollonovi. Pustil sa do tragédie, ktorá mu plynula so zázračnou ľahkosťou.

Bol sám so sebou spokojný. Za rok napísal toľko, že by z toho mohla byť malá knihovňa, na ktorú sa sebavedome díval.

Svoj čas zadelil, aby nezostala ani minúta nevyužitá, aby ho všetko približovalo k veľkému, jedinému cieľu. Pustil sa do štúdia. Čítal, a niektorým básňam sa naučil aj nazpamäť, aby ich hudba sa mu vryla do duše a oplodnila ju. Seneca ho vzal po učení na prechádzku, ukázal mu všetko, upozornil ho na také veci, na ktoré dosiaľ nemyslel. Žiak sa zdal byť učenlivý.

Pozdejšie pokračoval sám podľa návodu svojho učiteľa.

S inženierami vyšiel do predmestia, kde sa pomaly a bez chuti pracovalo na usporiadaní mesta. Tu ich, pokiaľ sa radili, nechal, na nosítkach sa dal odniesť ďalej do špinavejších a krivších ulíc, v ktorých žili chudobní, natlačení a v neuveriteľnej biede.

V otvorenom kanáli tiekla špinavá tekutina a na ulici, kde honelníci bili svoje mulice medzi nízkymi ševcovskými dielňami a do zeme zapadnutými krčmami, na brehu jarku ležaly mrciny psov a mačiek. Do tvári ho udrel ukrutný zápach. Nádhera hynutia ho postrašila a omámila.

Nero, ktorý predtým sa stránil života a obracal sa k nemu s umelým záujmom, akoby z povinnosti, teraz zastavil svoje nosidlá.

Ľudia vystrkovali hlavy z chatrčí, a ako by sa boly otvorily nad nimi nebesá, bojácne ich vtiahly.

Pozoroval ich. Nanútená úloha stala sa jeho druhou prirodzenosťou. Vzrušovali ho neznámi, ktorí nosili v sebe cudzie poklady, ťažký život, trápila ho mučivá zvedavosť, čo sa môže v nich skrývať. Keď sa nejaký žobrák vtiahol do vrát, dlho sa za ním díval.

Pri jarku sedela starenka. Mačkala si napuchnú tú a ranami pokrytú nohu. Nero sa na ňu pozrel a oslovil ju:

„Bolí ťa?“ opytoval sa jej s nepatrným stínom dojatosti a so smelou zvedavosťou.

Stará žena pozrela sa naň hlúpo. Neodpovedala.

„Asi ťa noha veľmi bolí?“ povedal cisár hlasno, kolísajúc medzi sústrasťou a ukrutnosťou; „chcela by si, aby ťa nebolela? A aby si mohla utekať? Ako keď si mala dvacať rokov? Čo?“

Žena neodpovedala ani na toto, po tvári jej tiekly slzy.

„Neplač,“ hovoril Nero s blýskajúcima očima, potmešile. „Aj ja mám takú nohu. Preto sa dávam nosiť,“ a vzdialil sa.

Už spravil niekoľko takýchto žartov. Nasledoval chodcov, ktorí ani netušili, že za nimi ide cisár, ak vtedy už nervózne zmizli. Inokedy chválil špatné dievčatá, že sú krásne a pekným nahovoril, že sú ošklivé. Smial sa, že všetko pomýli.

Nero sa so záležitostmi štátu nezaoberal, ale zato ho mali za dobrého panovníka. V jeho ľahostajnosti videli miernosť a v nude dobrotu. Miesto neho vládla Agrippina, ktorá predtým vypočúvala zasadania senátu za záclonou, teraz však už verejne im predsedala; a všetko záviselo na nej a na jej milcovi Pallasovi. Oni dvaja rozhodovali.

Seneca na jednom zasadaní sa zmienil o tom, že by bolo dobré pritiahnuť trochu k práci aj cisára, ktorý sa celý zahlbáva do svojich štúdií a navrhoval, aby ho zvolili consulom. Ale Nero aj potom len zriedka sa účastnil zasadaní senátu.

Seneca šiel práve k nemu, aby mu robil pre toto výčitky. Nenašiel ho samotného. Jednal s dvoma podivnými osobami.

„Nepoznáš ich?“ hovoril Senecovi a ukázal na jednoho z nich, ktorý stál pred ním neučesaný, špinavý, s uvoľneným remienkom črievica. „Zodicus,“ oznamoval jeho meno.

Seneca sa naň zadíval.

„Aj on je básnik,“ poznamenal cisár.

Zodicus — zavalitý, nízky chalan s plochým nosom a žmurkavými očami — díval sa na Senecu, jako pes na človeka, so strachom a beznádejnou úctou. Predtým mohol byť asi remeselníkom.

Majster ho samozrejme nepoznal, lebo takíto básnici po stoch behali po fore. Toto sú obyvatelia krčiem, darmožrúti, ktorí nikdy nemôžu vydávať knihy a svoje básne čítajú chodcom na ulici, kým ich neodoženú.

„Fannius,“ predstavoval Nero druhého, ktorý bol o niečo chudší, ale práve tak nízky a nosil ošúchanú tógu. Ledva sa odvážil vyliezť z pološera. „Tiež…“

„Básnik?“ opytoval sa Seneca ironicky.

„Áno,“ vysvetľoval Nero, „píše básne. Mnoho básní.“

Seneca si prezrel oboch trocha a pochopil situáciu. Zdalo sa, že sa už dávnejšie poznajú.

Títo dvaja hrobárici rímskeho kanálu náhodou vliezli cisárovi do cesty. Pripchali sa k nemu ako k ostatným a Nero ich nepovažoval za odporných. Pôsobili dojmom skromných, nenáročných ľudí.

„Ani som nevedel,“ povedal Seneca rozpačite.

„Ach, sú to veľmi zvláštni chalani,“ riekol cisár. „Opravdu originálni.“

Seneca sa už teraz nedíval na nich tak prísne. Proti svojmu vkusu ich oslovil.

„Prečo mlčíte?“

Zodicus a Fannius sa dosiaľ v prítomnosti majstrovej ani neozvali. Aj teraz im hapkaly ústa.

„Nie takto,“ vravel im cisár, „tak ako inokedy, smele.“

Nato sa obidvaja papľuhovia rozohriali. Začali si navzájom nadávať a hrýzť sa, ozdobnou rečou krčiem, tou predmestskou literárnou rečou, ktorej každé slovo upomína na záprdok.

„Počuješ?“ povedal Nero so smiechom.

„Už ich poznám,“ kývol Seneca.

„Hneď poznáš aj viac. Uvidíš, čo stvárajú na ulici. Sú veľmi zábavní. Poď s nami.“

Nero utekal dolu vrškom, uvoľniac sa od všetkého. Tĺkla v ňom nesmrteľná mladosť. Vykrikoval, vydával zvuky, ako by pochádzaly od iného človeka a bavil sa nimi. Seneca unavene bežal za ním. Zodicus a Fannius boli vopred.

Vzali so sebou len jednoho otroka, ktorý niesol pred nimi mosadzou vybíjanú uličnú lampu, aby im ukazoval cestu.

Po ceste šli roztržití chodci, unavení ľudia, ktorí sa vracali domov. Zodicus a Fannius začali tým, že každého ponížene a úctivé pozdravili. Bohatí obchodníci, majitelia tovární na látky, alebo barvy, ochotne ďakovali na pozdrav. Potom, keď poodišli, zpomalili kroky, obrátili sa premýšľajúc, kto môžu byť títo dvaja neznámi. Márne pátrali vo svojej pamäti. Potom nedôverčivo šli ďalej.

„Nie je to zaujímavé?“ opytoval sa Nero, ktorému smiechom padaly slzy z očú. „Ani lútky: všetci ľudia sú takí. A teraz července,“ zavolal na Zodica.

Zodicus siahol do vrecka a vytiahol as. Prudko ním udrel o pätu patricia, okolo spechajúceho, ako by ho bol stratil. Patricij sa obzrel. Myslel, že sa mýlil, ale uvidel u nôh peniaz, zodvihol ho a uschoval. Pokojne pokračoval v ceste zrejme sa nazdávajúc, že peniaz stratil z roztržitosti.

„Je to ešte zábavnejšie,“ povedal Nero, „keď sa celá rodina vracia domov. Otec, matka, decko a pestúnka. Tí sa na cvengot peňazí plazia na zemi. Aj bohatí. A hodiny hľadajú. A všetci sa tešia.“

Nero sám sa toho účastnil. Rozohrial sa na toľko, že sa nevedel krotiť. Váženej šľachtične, ktorá sa prechádzala so svojím starým mužom, hodil k nohám peniaz. Žena ho napomenula, Nero začal ju škádliť, a keď sa žena ďalej spierala, uštipol ju do brady a do pŕs. Jej muž cisára vo tme zbil. Druhého dňa sa rozšírilo, že to bol senátor Július Montanus.

Nero po tejto príhode vychádzal len preoblečený.

Herec Paris ho namaľoval a obliekol. Niekedy za obyčajného vojaka s krátkym hrubým mečom, niekedy za aedila, tribúna ľudu, alebo za hladujúceho tuláka.

Prvý večer obliekol si špinavú obšúchanú kabanicu a na hlavu si dal mastný, zapáchajúci kožený klobúk, aký nosili rímski kočiši v daždi. Pľuval do prachu a klial.

Okolo Circa Maxima sa tlačil dav. Nero sa zamiešal do tohoto zástupu. Zodicus strčil dva prsty do úst, tiahle zapískal do tmy, načo z drevených búd okolo cirku vychádzaly dievčatá ulice, Egypťanky, Grékyne a žalostne sa im ponúkaly. Zodicus si vybral staré dievča.

„Mačička moja,“ povedal, „zastaň na slovíčko.“

„Bohyňa,“ kričal za ňou Fannius, keď išla ďalej.

Nero a Seneca zostali v pozadí. Dievča sa vrátilo k Zodicovi.

„Čo chceš?“ opytovala sa ho, lebo nebola zvyknutá na takýchto lepších nápadníkov. Oslovovali ju len biedni otroci.

O čomsi sa dohovárali. Nero pociťoval nepremožiteľné pokušenie a priskočil v obleku kočiša od majstra k dievčaťu.

„Drahá,“ spieval, ako to robieval Zodicus, „nikdy som nevidel tak krásnu ženu,“ a urobil pohyb, ktorému sa naučil od Fannia.

„Skvelo hovorí,“ šeptal Zodicus.

„A ako sa pohybuje,“ chválil ho Fannius.

Dievča pokrčilo ramenom:

„Neondej.“

„Neondiem,“ odpovedal Nero chvastavým a drzým tónom kočiša. „Páčiš sa mi.“

„Ideš?“

„Idem s tebou,“ povedal, „trebárs na koniec sveta.“

„A ktože si ty?“ rieklo dievča zachrípnute.

„Či nevidíš, že máš čo robiť so správnym kočišom, či čo? Môj pán dnes zgebol. Teraz sa ponevieram.“

„Ty si nie kočiš.“

„Tak čo?“

„Niečo iného,“ povedalo dievča, odhadujúc ho očima.

„Vidíš, uhádla si,“ povedal Nero, „som čosi iného. Teraz ti poviem pravdu. Som cisár. Rímsky cisár.“

Seneca sa zdesil. Prekvapilo ho, že má takéto nápady. Čo vidí a povie, je ozaj bystré a pôvodné.

„Blázon si, kmotre,“ povedalo dievča, „nie rímsky cisár. Blázon si. A to veľký.“

„Správne,“ potvrdil Nero, „ale ty nie si tým, čím sa ukazuješ. Videl som ťa ráno. Ani nezapieraj. Bola si vo Vestinom chráme. Och, Vestina panna, kde si sa to dostala.“

Dievča sa rehotalo. Okolo nich sa shromaždili aj ostatní, ktorí obklopili žartovného a duchaplného kočiša. Priatelia Nerona odvliekli teraz ďalej, lebo situácia sa stala nebezpečnou, a z diaľky ostro pískali.

Tieto hýrenia končily v krčme. Básnici pili ťahavé kyslé víno, ktoré im vstúpilo do hlavy, potom na zemi zaspali. Seneca sa rozprával s Neronom. Potom sa k nim pripojil Paris.

Raz po predstavení priniesol so sebou zlatú bradu a trojzubec. Toho dňa hral Neptuna.

Nero, ktorý bol opitý na mol, požiadal o tieto veci. Na ulici si priložil zlatú bradu, vzal do ruky trojzubec a kráčal v ranných hmlách so Senecom ako boh mora.

Pod Palatinom sa stretol s hrbatým človekom.

Cisár sa postavil pred neho.

„Prečo si hrbatý?“ opytoval sa ho nemilosrdne.

Hrbatý zodvihol k nemu oči z pustej tmy svojho smútku, keď počul túto hrubú otázku, ktorú mu ešte nikto nepoložil. Pohŕdavo chcel ísť ďalej.

„Stoj!“ zareval naň tázateľ, „nikdy nebuď tak pyšný, priateľu, pýcha je ctnosťou hlupákov. Hfa, ja nie som hrbatý, a preca sa nenafukujem. Jestli chrbát človeku trochu vystupuje, tak je hrbatý. Veď to nie je tak veľká vec. Zajtrá si zlomím páternicu a môžem byť hrbatý ako ty. Choď teda, ty úctyhodná ťava na púšti a už nenos tak vysoko svoj nos. Hrb je nesporne sličná vec. Ale preca nie tak pekná, ako si ty myslíš. Konečne je to vec chuti.

Sotva sa držal na nohách. Seneca ho uchopil za rameno a podopieral ho. Nero stále hovoril, klesajúc na majstra.

„Ty,“ povedal Senecovi celkom napitý, „teraz mi prišlo niečo na um. Hlava ľudí sa podobá orechu. Nemyslíš? Alebo vajcu. Bolo by ju treba rozbiť a pozreť sa, čo je v nej,“ a smial sa.

Aj Seneca sa smial.

„Potom mi napadlo aj niečo iného. Prečo je všetko tak, ako je. Prečo nie je nebo červené a hviezdy zelené? Prečo nie je more žlté? Prečo nevedia lvi lietať? A predovšetkým, prečo nerodia aj chlapi? Chlapi chlapov a ženy zas ženy?“

Chichotal sa, a ako otváral ústa, Seneca sa ho zľakol.

„Čo?“ opytoval sa cisár ešte raz sa zaškľabiac.

„Veľmi zaujímavé,“ odpovedal Seneca, „ale už si ľahni.“

Doma matne spomínal Nero pod dojmom strašných zážitkov na mnohé popletené veci a nemohol sa dobre rozpamätať, kto hral pred chvíľou a kto teraz o tom rozjíma. Cítil príchuť nezdarov, všetko sa mu v hlave pomútilo, nenávidel sa. Všetko videl v hmlách.

Len to je isté, že od pretrpených rán mal stále ešte napuchnuté víčka a bolely ho: život zanechal na ňom svoju stopu.

Ale keď so sebou zúčtoval, zdalo sa mu, že je mu to všetko potrebné a s usilovnosťou literárneho začiatočníka si zopakoval, čo videl a prežil.

A druhého dňa začal znovu.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.