ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doryphorus nemal už mnoho práce.

Od cisára nedostával nič opisovať. Miesto hexametrov škrabal teraz účty, hospodárske výkazy slávností, ktoré štátna pokladňa často vracala, lebo ich nemohla vyplatiť.

Hry a závody všetko spotrebovaly, a to, čo dodávaly kolonie, hladné mesto zožralo za niekoľko týždňov. Bolo treba peňazí, veľmi mnoho peňazí, ale nevedeli, zkade ich brať. Všetky kostoly Malej Azie a Grécka boly už prázdne, vojaci ich vylúpili, dane vyštvali tak vysoko, že nariekal každý, bohatý aj chudobný. Ľud, ktorý tlieskal cisárovi, k jaru zväčša nedostával jesť, a lode privážajúce obilie, nedochádzaly presne. Žobráci prosili o milodary po uliciach, pred kostolmi, pri mostoch, ukazujúc svoje rany, a ponevierajúcich bolo už toľko, že sa shlukovali v zástupy.

Jedného dňa vytiahli na Capitoliu červený prápor, čo znamenalo vojnu. Z kolonií prvá sa vzbúrila Britannia, Icenovia a Trinabonti, ktorých viedla Bondicca, plavovlasá, mohutná ženština s kopijou v ruke. Burrus už nežil, ktoréhosi dňa náhle zomrel, Paula Suetonia porazili vzbúrenci, deviatu legiu celkom zničili.

Pisár sedel v kancelárii, vedel o všetkom, ale nestaral sa o nič. Unavené oči zodvihol z listín k palácu, kde bývala Poppaea.

To, čo sa kedy zrodilo v jeho duši, vyvíjalo sa ďalej. Každý deň mal svoju príhodu. Smelé predstavy, ktoré sa neuskutočnily nikdy, blažené a smutné dobrodružstvá, drobné hnevy, drobné smierenia, ktoré sám vymýšľal, aby oživil svoj život. Tieto ďalej spriadal, bez toho, že by si bol niečo vo svojej pýche od skutočnosti vypožičal. S Poppaeou hovoril len vtedy, v záhrade. Viac ani nechcel. Chránil svoju túhu pred novým otrasom. Len práve, že sa každého večera prešiel pri jazere, na pamätnej ceste, a považoval toto za zakázané smilstvo, že sa divil, prečo ľudia neukazujú naň prstom, prečo si nevšímajú hriechov, ktorých sa dopustil.

Práve preto bol pred ľuďmi neobyčajne bojazlivý a mlčanlivý. Myslel si, že je všetko, čo sa v ňom deje, videť, a že každý o všetkom vie. Kdežto nikto nevedel o ničom. Poppaea sa sotva naň pamätala. Inokedy, ako by sa bola preca naň pozrela, ako by sa opytovala, kto je tento neznámy. V takej chvíli sa Doryphorus začerveňal s tajným vedomím hriechu. Ponáhľal sa ďalej a predstieral, že ju ani nevidel.

Poppaea sa nudila. Majstriňa v objímaní, ktorá všetko vychutnala, netúžila viac po láske. Ale tento mladík by ju bol azda ešte zaujímal. Keby bola uvidela, čo v sebe skrýva, snáď by sa bola ešte raz vykúpala v ostrej, trpkej jari, bola by mu podala ruku a so zatvorenýma očima by bola dovolila, aby ju pobozkal po pleciach a hrdle. Ale mladosť mlčí.

Doryphorus dlho hral túto úlohu.

Ale keď sa míňaly týždne a mesiace, bez toho, že by sa bol stretol s Poppaeou, nemohol sa viac ovládať, a on, ktorý sa v svojej cudnej láske bál, že sa triasol pri každej myšlienke na stretnutie, vošiel do cisárskeho paláca.

Stráž ho vpustila, lebo ho znala.

Tu nenašiel nikoho. Nedbalo a smutne kráčal vpred. Zabudol si zapnúť aj sponu na črievičkách. Nevedel, čo chce urobiť.

V jednej sieni, kde sa kedysi rozprával s Neronom a s Poppaeou, zastal a vdychoval z nábytku náladu zašlých čias. Potom, ako by niečo hľadal, prechádzal z izby do izby, až konečne došiel do spálne, kde spávala Poppaea.

Tu sklesol k posteli, a ako ten, kto vidí hrob, do ktorého zahrabali toho najmilšieho, žalostivo plakal. Vybuchlo z neho všetko, čo sa sbieralo oddávna a tu sa rozplynulo. Doryphorus čakal bez nádeje, bez cieľa, hoci sa vkrádal súmrak, a pomaly nastala tma.

Nero ho prekvapil večer pred posteľou.

Jeho hnev bol ako blesk.

V nasledujúcej chvíli chytili ho už dvaja otroci.

„Tu,“ povedal Nero otrokom.

Tí mu niečo podali. Doryphorus vedel, čo to je. Vzal to do úst a zubami chtivo hryzal smrť.

Potom sa ticho natiahol vedľa postele.

Poppaeu priviedol sám Nero.

„Kto je to?“ opýtal sa jej s úsmevom.

„Neviem,“ odpovedala Poppaea. „Nejaký chlapec.“

„Neznáš ho?“

„Ach,“ povedala Poppaea, a čosi sa v nej rozbresklo, „pisár. Ten, ktorý opisoval tvoje básne. Ako by som bola s ním raz hovorila. V záhrade,“ pripojila.

Poppaea sa naň dívala. Vlasy sa mu rozpustily okolo mladého čela. Odrazu sa otvorily pred ňou diaľavy a pochopila všetko, čo pisár nevyrozprával.

„A prečo?“ opytovala sa Nera.

„Pretože vošiel.“

„Chudák,“ povedala Poppaea s úprimnou ľútosťou.

„Potrestal som ho.“

„To si nemal urobiť,“ poznamenala Poppaea, a odvrátila sa s odporom.

Prvý raz ju zachvátil k nemu tento pocit. Predtým len ním opovrhovala.

„Milovala si ho?“ opytoval sa Nero.

„Nie,“ odpovedala Poppaea rozhodne.

Cisár ju chcel objať, ale Poppaea sa mu vyvinula. Sklonila hlavu.

Nero tušil, že sa prenáhlil a vzal na seba novu ťarchu. Nebol by ľutoval, keby sa nebolo nič stalo.

„Bol opovážlivý,“ povedal, aby sa upokojil.

Potom závodil ďalej. Ale úspech ho opúšťal, stihlo ho mnoho nešťastí. Zde sa pohol, spadol s voza na závodišti, poranil si čelo a vypískali ho. V takomto prípade jediným pohybom dal zastaviť vozy a seba vyhlásil za víťaza.

Raz prišiel domov v šerej nálade. Došiel posledný, nemohli mu pomôcť ani sudcovia. V zúfalstve dal rozbiť sochy víťazov, ktoré zdobily cirkus. Poppaea mu vyčítala, že nie je nikdy doma. Nero neodpovedal, jazdeckým bičíkom búchal do stola.

„Nechaj toho,“ povedala Poppaea.

„Čoho?“

„Všetkého. Vidíš, že to je nie pre teba.“

A s unudenou tvárou pokračovala:

„Premôžu ťa vždy.“

Nero neveril svojim ušiam.

„Koho?“

„Teba,“ povedala, skrivila ústa a ukázala na cisára, ktorý sedel v obleku vozataja, v čižmách vybitých klincami, dlhých až po stehná a s bičom v ruke.

Inokedy útočil zas cisár:

„Plakala si?“

„Nie.“

„Si smutná,“ povedal Poppaee a skúmal jej tvár. „Doryphorus?“

„Ale,“ odpovedala Poppaea, „už nežije.“

Poppaea mohla s ním teraz robiť, čo chcela. Za ňou stál jej druhý spojenec, Doryphorus, mrtvý milenec, ako kedysi Britannicus, mŕtvy básnik.

Nero sa zmietal medzi dvoma mŕtvymi. Všade šípil udavačov, ktorí ho pozorujú na nejaký tajný rozkaz. Už by sa bol poddal, len keby ho nechali na pokoji. Nasledovali ho podozriví mužovia. Zastal a chvejúc sa rozkošou, očakával, aby ho schytili odzadu a potom odvliekli železnou rukou niekam za osudom. Ale chodci pokojne kráčali ďalej.

Ale najviac trpel tým, že sa hnevala naň aj Poppaea. Vydal rozkaz, aby zavraždili Octaviu.

Octaviu vydali šesťročnú za Claudia Silana a potom, keď mala jedenásť rokov, oženil sa s ňou Nero. Otca a brata stratila, potom žila štyri roky vo vyhnanstve, bojac sa a plačúc medzi cudzími. V osemnástom roku skončilo jej utrpenie na nevľúdnom ostrove.

Jej hlavu priniesli do mesta. Poppaea ju chcela videť.

Bola bledá a smutná. Jej čierne vlasy ticho sa túlily k čelu, ako za živa. Oči sa jej otvorily.

Poppaea sa jej dívala do očú, dlho, nenávistne.

Mŕtva vydržala chvíľu Popaein pohľad. Potom zatvorila oči, akoby unavená bojom.

Zomrela ešte raz.