Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

XXIII. „Jednota rímskych citaristov“

„Jednota rímskych citaristov“ na Via Appia mala len dve izby na poschodí, a pred rokami slúžily len k tomu, aby sa umelci mohli schádzať, mohli sa dohovoriť o rôznych veciach, týkajúcich sa ich remesla. Predávali tu struny, nedorobené hudobné nástroje výhodnejšie ako inde. Po večeroch citaristi spolu jedávali v chudobnej izbe, napĺňali svoje bezodné žalúdky kutľami a fizolňami s octom, popíjali víno a spievali.

Teraz je Jednota najskvelejším, najviac vyhľadávaným miestom Ríma. Zaberá celé prízemie a poschodie, ale ani takto sa nemôže umiestniť, lebo počet členov vzrástol, toľkí ju vyhľadávajú, že sa stala priamo strediskom spoločnosti a vo dne v noci sa v nej odohráva rušný život. Toto je možné pozorovať aj na vonkajšku. Na lehátkach vzdúvajú sa podušky, na miesto neúplného nábytku prišly pozlátené kreslá a sochy, podávajú sa tu teplé jedlá a dráždivé pochúťky, ktoré môže človeku poskytnúť zem aj nebo. Citaristi sa už vyberanejšie obliekajú, nosia aj klobúky a tógy, lebo sa musia prispôsobiť novému prostrediu, vojakom, patricijom a kupcom, ktorí stále častejšie vyhľadávajú ich miestnosti.

Zpočiatku nakukli sem len niekoľkí, pod rôznymi zámienkami, príležitostne, niekoho vyhľadávajúc. Dnes je ich druhým domovom. Zase aj oni prijali spôsoby citaristov, literátov, gramatikov. Hovoria ľahko, nedbalým spôsobom, ktorý odkukali od básnikov, nedbajú veľmi o vonkajšie formy. Najde sa továrnik, ktorý každého rána pije rascovú vodu, aby mal tvár zaujímavo bledú. Časom sa básnici a občania viac a viac sebe podobali a teraz sa spolu dobre cítia.

Hneď pri dverách sedí trpaslík Vanitius, na tej istej stoličke, na obvyklom mieste. On je stálym hosťom Jednoty. Prichádza už dopoludnie, a odchádza s poslednými len pozde v noci. Nerobí viac žarty u cisárovho stolu, ale jeho teraz nimi zabávajú. Má nesmierne peňazí a autority a vznešene so sebavedomím nosí svoj hrb, ktorý mu dopomohol k vážnosti a mimoriadnemu postaveniu. Ktorí vchádzajú, najprv sa tu ukláňajú. Stojí pred ním stolík, na ktorom sú jedlá, nápoje. Sotva sa ich dotýka. Nie je viac lačný, ani smädný. Obklopujú ho pochlebníci, obťažujú ho pre nejaké miesto, ktoré by ho stálo len jediné slovo, ale on sa ich ľahko zbaví. Hlas má tenký. Najviac mlčí, nerád hovorí.

Odpoludnie začína hra v kocky. Sberba sa pustí do hry. Vyhadzujú zo skleníc kocky zo slonovej kosti, hoci sádzka, ktorá bola predtým jeden as, dosiahne aj štyri sto sesterciov, ale prirodzene sú i vyššie, ako kto môže. Najprv sa bije len niekoľko strapatých spisovatelíkov. Ale neskoršie sa rozohní nálada, začína opravdová hra. Prichádza niekoľko básnikov, ktorí teraz veľmi rozhadzujú, niekoľkí lepší herci, medzi nimi Antiochus, ktorý je vášnivým hráčom a sype pred seba zlaté peniaze. Jeho si tu veľmi vážia. V Marcellovom divadle má ročitého platu šesťsto tisíc sesterciov.

Počuť výkriky hráčov, ako oznamujú sádzky s poznámkami:

„Psia,“ hovoria, „psia sádzka. Ty si prehral.“

„Venušin vrh,“ ozval sa osamotený hlas. „Vyhral som.“

Výherca je básnik Sophokles, slabý človiečik, ktorý hrabe mnoho peňazí, lebo Šťastena ho má rada; otáča kocky zvláštnym spôsobom, ktorý nechce prezradiť.

Tento Grék, ktorého oči bez mihalníc sú červené od bdenia, vychvaľuje sa tým, že je pokrvným, blízkym príbuzným niekdajšieho tragéda, čo sa nedá kontrolovať. Druhí mu teda niekedy veria, niekedy nie, podľa toho, či vyhráva, alebo prehráva. Ináče vlastne žije len z tejto viery, lebo nevie ani spievať, ani písať, aspoň nikto nečítal od neho nič, a ani jeho reč nesvedčí o básnikovi. Luhá dve na tri, svoj rodokmeň odvodzuje od bohov. Je skúpy a sobecký.

Pri ňom sedí Tranio, člen Bulbovho divadla, bezvýznamný herec, ktorý v divadle napodobňuje za kulisňami psí brechot, je známy svojím nešťastím, a preto uzavrel tichú dohodu so šťastným priateľom. Sophokles mu od rokov už nepomáhal, ale preto ich priateľstvo neoslablo.

Pozdejšie prichádza Bubulcus, mnohonásobný milionár, obchodník vlnou, ktorý tu našiel prístup k cisárovi, dvorný dodávateľ, a od tých čias nakradol toľko majetku, že závodí s najbohatšími občanmi.

V Ríme má päť domov a v Sabinu vilu olivami ohradenú, vilu s rybníkom a ovocným sadom, okolo nej do nekonečna sa tiahnuce pozemky, na ktorých chovajú ovce, strihajú vlnu, polia, na ktorých nájomci sejú a žnú. Jeho stáda, čriedy, žrebčínce sa nedajú spočítať. Ale už sa nestará o majetok. Ako ho cisár oslobodil, obrátil sa k práci chrbtom a jeho otrocká ruka, ktorá kedysi hnietla hnoj, zjemnela, a jeho pôvod je videť len na krivých nehtoch a krátkych prstoch, medzi ktorými teraz nepočítane prechádzajú milióny. Má divé a násilné čelo. Ale v očiach už sedí zmiernený úsmev, snaží sa byť milý k tým, s ktorými hovorí. Má obrovskú tvár, ako egyptský nosorožec.

Na beztvaré telo navlieka najdrahšie šaty, aby vždy demonštroval svojím bohatstvom a prsty mu tŕpnu od prsteňov a drahých kovov. Aj ináče sa snaží kráčať s dobou. Hoci sotva vie čítať a grécky nerozumie vôbec, nadobudol prekrásnu knihovňu, ktorá zaberá niekoľko izieb so stojanmi z cedrového dreva, a skúpil u bratov Sosiov a u Horatiovho kníhkupca vzácne rukopisy, knihy v kožených väzbách, ktoré sú na fore len po jednom exemplári. V paláci má súkromné divadlo, v ktorom vystupuje so svojou ženou, ktorá sa učila u Parida tančiť, a chodí do Zodicovej školy. Jeho synov učí Fannius v kurze „Jednoty rímskych citaristov“, kde žiaci čítajú básnikov a sami významnejší básnici recitujú nové básne. V tomto prostredí, ktorý mu dáva smysel bytia, zrieka sa nadutosti, pripomenie si, čím je zaviazaný mnohým básnikom, a je vľúdny, skromný a blahosklonný.

Vstúpil s Galliom, malým hercom, ktorý je milencom jeho ženy, a s Latinom, zvaným „krásnou dušou“. Prijali ich veľmi úctive. Všetci, ktorí hrali v kocky, povstali a prerušili na chvíľu hru, aj Vanitius zodvihol ľahostajnú hlavu.

Sophokles, čulý potomok spisovateľa tragédií, ktorý má nesporne smysel pre takéto dramatické obraty, ihneď vyskočil s miesta, vzal ho pod pažou, a viedol ho k stolku, kde sa hralo v kocky. Tranio je nadšený jeho sviežosťou a mladosťou. Florus vychvaľoval jeho prstene. Phornius, verný svojej ľsti, častoval ho hrubosťmi, ktorým sa obchodník smial. Každý volá ku hre iba jeho. Ale táto spoločnosť ho nevypustí z drápov, a privádzajú ho k stolu, pri ktorom sedí jeho každodenný dvor, pochlebníci a príživníci.

Tu postáva aj Fabius, chudobný pisár, niekoľkonásobný otec rodiny, ktorý opisuje úradné zprávy Acta diurna. Jeho úloha niekoľko rokov pozostáva len z toho, že striehne Bubulcove kocky, a keď ten prehráva, vzdychá, keď vyhráva, usmieva sa. Je nešikovný lichotník, spokojí sa s tým, že občas povie nejakú blbosť, za čo ho Bubulcus buchne za súhlasu spoločnosti do chrbta. Ale Fabius neodchádza. Čaká trpezlive, potom dostane ako bolestné zlatý peniaz, aby mal za čo večerať. Bubulcus s mierou rozhadzuje peniaze, lebo už zná svojich ľudí, a vie, akú hodnotu má ktorý na trhu, do akej miery je v obľube u cisára. Preto pri rozdávaní riadi sa určitým kľúčom. Vyziably olejkár, Crispus, je však nový človek. On len krátko sa pohybuje v kruhu umelcov, s láskavosťou ktorých rád by sa stal dvorským dodávateľom, je neobratný a nesmelý, neinformovaný, takže Zodica považuje za tak veľkého spisovateľa ako Senecu, Trania za takého herca ako Parida. Je šťastlivý, jestli sa niektorý dá s ním do reči. Z tohoto sa mu dostáva hojne. Aj jeho obklopujú povaľači a ticho si požičiavajú od neho, v čom im Crispus ochotne vyhovuje. Úbohý, dobrý olejkár pripadá zblúdilým dieťaťom medzi týmito obľúbencami Múzy.

Iný svet vládne teraz ako kedysi, keď herci sa podobali otrokom, keď ich mocní posielali do vyhnanstva, bili korbáčom, a počestný človek im nemohol dať ani dcéru. Skoro všetci sa oslobodili. Nariadenia starých cisárov, ktoré vydávali proti uvoľneným mravom, strácaly platnosti, nastávala nová doba, a štátna kolonia umelcov kvitla so dňa na deň. Aedilovia, usporiadatelia predstavení, mávajú tu temer denne úradné hodiny, aby sa stýkali s významnými osobnosťmi doby, a ani jeden z vyšších úradníkov nemôže opominúť, aby sa neukázal na tomto mieste, kde večeriava cisár po divadelnom predstavení.

Zodicus došiel k večeru s Fanniom na čele hlučnej skupiny. V ich škole skončilo sa vyučovanie. Pylades, pantomimik, ktorý na burze vyučuje tancu a šermovaniu, čule vplával s poletujúcimi rukami a nohami. Aj on mal mnoho žiakov, hlavne medzi senátormi. Nero posledne na slávnosti usporiadal závody senátorov s gladiátormi v šermovaní, a tí, aby ich nenašiel boj nepripravené, otužujú telo, snažia sa staré svaly urobiť ohybnými, obratnými.

Ale autority požívajú Zodicus, profesor poetiky, i Fannius, ktorý učí žiakov recitovať a spievať. Kráčajú v zástupe privržencov, ktorí ich vždy obliehajú otázkami.

Lentulus, skromný a stárnucí zemedelec, ktorý sa na staré kolená rozhodol, že sa pokúsi písať básne a študoval básnikov, ocitá sa stále pod dojmom prednášky, a prosí Zodica, aby mu vysvetlil ešte raz, čo predniesol. Drobný statkár unavene sa díva pred seba. Všetky tie nové veci, ktoré počul na týchto hodinách, ho unavily, a pokiaľ hovorí jeho učiteľ, myslí na rodinu, deti, ženu, gazdovstvo, a sotva môže už dávať pozor. Je neobyčajne usilovný, ale nemôže to nikam doviesť. Má ťažkú hlavu.

„Keby som len znal daktyl,“ vzdychá.

„A je preca veľmi jednoduchý,“ odpovedá Zodicus a palcom poskakujúc po kĺboch na prste skanduje hexameter.

„Áno,“ odpovedá hlúpo Lentulus, a aj on si ohmatáva prsty.

Miestnosť je plná hluku a svetla. Crispus, vľúdny olejkár, v sádzke stratí pol miliona, vstáva olúpený, ale preca sa láskave usmieva. Bubulcus ešte stačí.

Zodicus a Fannius sa nezamiešali do spoločnosti, sadli si stranou pod stĺp a rozprávali sa.

„Sotva stačím,“ hovorí Zodicus. „Zase šesť patricijov. Prichádza ich stále viac.“

„Ja som zvýšil školné,“ hovoril Fannius, „ale dnes ma zas napadli. Šermujú hlavne starci.“

„A pokračujú?“ opýtal sa Zodicus.

„Nie veľmi,“ odpovedal Fannius, s bledým úšklebkom na závistivých ústach.

Obidvaja napuchali peniazmi a preceňovaním, ale cez to neboli v dobrej vôli.

Týchto dvoch ľudí pojila závisť. Spolu žiarlili na každého, ktorý niečoho dosiahol, a vôbec nič neschvaľovali, čo bolo dobré a uspokojujúce. Lenže aj na seba sa dívali s lačnou nenávisťou. Zodica bolelo, že sa aj Fanniovi vodí dobre, a Fannius zas nesnášal Zodicov úspech. Preto chodili stále spolu, lebo sa báli, že jeden v neprítomnosti druhého dovedie to ďalej, a boli presvedčení, že jak sa rozídu, len sa zle ohovárajú. Takto sa stal z nich Castor a Pollux.

V živote sa im dostalo málo radosti a uznania vôbec nie. Zodicus za mlada behal po fore a sentimentálne básničky, ktoré spieval o poskakujúcich jahniatkach a cukrujúcich hrdličkách, hučal každému do ucha, ale nedošiel vyslyšania, vysmiali sa mu, alebo ho odstrčili. Na toto nezabudol ani teraz, keď ho cisár k sebe pozdvihol. Túžil sa pomstiť každému, kto je veselý a spokojný, a vracal zlo aj tým, ktorí mu nikdy neublížili. Fannius, ako otrok, vláčil kedysi na chrbte skaly, vymkol si ľavú lopatku, a zlomená kosť ho tak bolievala, že mnohokráť nemohol ani spávať. Ani on sa nesmieril nikdy. Krochtal radosťou vždy, keď niečo zlého počul, alebo mohol o niekom povedať. V týchto dvoch nízkych mäsitých Rímanoch sídlilo nesmierne nešťastia a podlosti. A v očiach im mrkala bojazlivo dávna túha po láske, hlboko zasypaná popolom, a vždy ožívala, keď ich začal niekto chváliť, alebo len vzbudzoval nádej, že cíti k nim vážnosť.

Sedeli smutne:

„Príde?“ opýtal sa Fannius.

„Čo ja viem,“ povedal Zodicus podráždene.

Ešte vždy patrila každá ich myšlienka cisárovi, aj teraz, keď ich sotva prijal. Ale hanbili si to priznať.

„Kedy si bol u neho?“ vyslúchal ho Fannius.

„Minule,“ povedal Zodicus, „teraz mám mnoho práce.“

„Aj ja. Potom stále hrá.“

„Áno,“ vravel Zodicus so spotvoreným pohŕdaním. „Chodí s Paridom. Vystúpil v divadle Bulbovom. A v Marcellovom. Videl som ho.“

„Bol dobrý?“

Zodicus sa smial:

„Hnusný. Smiešny. Neberú ho vážne. Vlastne nie je ničím.“

„Ničím,“ povedal Fannius hlbokým pohŕdavým hlasom. „Len my sme urobili z neho niekoho.“

S jazyka im striekala žlč. Prehltli ju ako niečo odporného, od čoho im ošpatnela aj tvár.

Potom pátrali, pozorovali sa, nechceli prezradiť, že vypadli z cisárovej milosti.

„Kde vystupuje dnes?“ opytoval sa Fannius.

„V Pompeiovom,“ odpovedal Zodicus. „Ani som nešiel,“ a skrivil ústa.

Callicles sa objavil s tromi ženami, ako to robieval, s Lolliou, ktorá je Bubulcovou milenkou, ale nikdy s ním nie je, a bohatý kupec, ako sa vraví, drží ju len z módy, a s dvoma egyptskými hetérami, ktoré si obrúbily drobné plavé tváričky modročiernymi kučerami, a s osobitou veselosťou ukazovaly vo svetle biele zuby. Každý sa k nemu obracal s milou prívetivosťou, za čo on širokým pohybom ďakoval.

Cez to, že mal grécke meno, bol rímskeho pôvodu, ale v mladom veku dlhšie sa zdržoval v Aténach, zvykmi a rečou sa celkom pogréčtil a choval nesmierne pohŕdanie k vojenskému latinskému štátu, ktorého krvavé barbarstvo, ťažkopádná neumeleckosť pripadaly mu smiešnymi. Mal krehkú postavu. Vlasov mal málo, uprostred nosil pečlivý a rovný pútec, ktorý si občas malíčkom upravuje. Má tógu ametystovej barvy, dosť obnosenú, ale zato zriasuje ju vznešene ako patricij.

Mnohí ho považujú za herca, spisovateľa, tanečníka, trebárs nie je ani jedným zvlášť, ale všetkými spolu. Skrýva v sebe zničený život, a jeho šľachetná a smutná bezúčelnosť mu vysadla na unavenú tvár, ktorú od nosa k ústam zatemňovaly hlboké rýhy, vysadla na dlhý a zaujímavý nos, ktorý ako by plakal za dávnymi túhami. V očiach mu spočíva čierňava, spaľujúca, hlboká a spálená, jako v oku starého vtáka.

Ale z toho, čo život kazil po štyricať rokov, urobil zázrak, a drahé trosky rozhadzoval mrhačskými rukami. Táral po grécky. Ako príval vedel hovoriť o všetkom, čo mu prišlo na um, o topánkach žien, o náušniciach, o okrašľujúcich prostriedkoch, básniach, vymyslených láskach, ktoré prežíval s egyptskými princeznami, ktorých predkovia spia pod pyramidami, o nestydatostiach básnikov, o zvykoch známych štátnikov, o samých kľavých veciach, ktoré poslucháč mal za významné a dôležité, pretože vlialy do neho toľko duše, že ožil. V tomto sídle umelcov, tak sa zdalo, je umelcom len on, ktorý sa ním nevyhlasoval.

Každý visel na jeho perách.

Vytvoril zvláštny jazyk, z dávnych slov, ktorých užívali starí klasikovia, a tieto posmešne, s určitou predstieranou dobromyseľnosťou miešal s tými nočnými výrazmi, ktoré tu počul. Bol bodavý, niekedy kúsavý a ukrutný. O každom sa vyslovoval ironicky, predovšetkým o sebe, aby vzbudzoval ľútosť so sebou samým. Množstvo citov, ktoré žilo v jeho jemnej duši a sladká horúčka, skysly, víno sa premenilo v ocot. Ale je tuhý a ešte stále aromatický.

Ženy, ktoré sedely okolo neho, načúvaly. Hovoril príjemným zamatovým hlasom. Vychvaľoval Poppaeiny žlté stuhy, ktorými si prevazuje nohy v zlatých topánkach.

Občas prerušoval reč, lebo si povšímol niektorej ženy, ktorá vedľa neho prepŕchla.

„Pôvabná,“ povedal k žene, „okúzlujúca,“ lichotil dievčatom s preháňanou zdvorilosťou, so zmierňujúcim úsmevom na ústach.

Tieto lichôtky rozsypával ako bezcenné ruže, povrchne, ale milo.

Potom hovoril ďalej:

„Och,“ vzdychol, „v Aténach nosia ženy bledý závoj. Hlavu zas naklonia trochu dozadu, keď spievajú, takto. Lakte Atéňaniek sú jemné a dôverčivé.“

Trochu sa napil, lebo miloval víno a zahľadel sa smutne do sklenice.

„To je veľmi smutné,“ pripojil s ovislou hlavou.

„Čo?“

„To je veľmi smutné. Dnes som videl Rímanku, vo vlnenom rúchu. Bola tučná a fučala. Nie je to smutné, moje dámy?“

Vzadu u hracieho stolku umierala hra v kocky. Vstal aj Bubulcus, básnici sa delili o peniaze. Sophokles podnikol ešte jeden útok proti kupcovi.

„Počestný pravnuk umelcov,“ povedal Callicles, s neopísateľne divným pohybom ruky veľkého básnika Sophokla. „Ejhľa, nová scéna z Oidipa: ,Oidipus v Ríme.‘“

Babulcus šiel k ženám.

Callicles, ktorý ho nazýval obyčajne len bachratým mužom, a opisoval v rôznych variáciách jeho chlpaté prsia, hrčkovité nohy, napuchnutú hlavu, teraz, keď sa blížilo vrece peniazí, navliekol výraz plnej úcty, lebo sa bohatým ľuďom obdivoval.

„Adonis,“ vystrelil k nemu slovo.

„Prosím?“ ozval sa kupec, ktorý nevedel, kto to je Adonis.

Callicles nebol schopný pochlebovať, lebo hoci sa považoval za ľstivého, neznal ľudí, nevedel nikdy utajiť pohŕdanie k tým, ktorých chcel získať. Nikdy ani nič nedostal, a živil sa tým, že hetéry učil po grécky.

Kupcovi sa každý smial. A Callicles rozpačite vysvetľoval:

„Je to vážny, počestný muž,“ povedal ukazujúc na Bubulca. „K svojmu cieľu ide v kovových topánkach. Ako okrídlený Mercurius. Nerozumejte mi zle,“ pripojil.

Teraz sa priplichtil k nemu i Zodicus. Potreboval denne, aby počul o Fanniovi niečo zlého, v čom mu Callicles ochotne vyhovel. A Fanniovi zase charakterizoval zhustene Zodica.

„A Nero?“ opytovali sa Callicla obidvaja.

„On je cisárom,“ povedal úctive.

„Ale jeho básne?“

„Má ruky ako vankúšiky a teplé,“ pokračoval Callicles.

„Preca,“ spovedali ho básnici, ktorí vedeli, čo si o ňom myslí.

„Anakreon,“ hovoril Callicles, „bol veľkým básnikom,“ tu vyprázdnil sklenicu, „ale nebol cisárom,“ a pozeral sa okolo seba ukrývajúc úsmev, ktorý mu žeravel len v očiach.

Vyskočil, ponáhľal sa do kuchyne, aby sa zaujímal o večeru, lebo bol aj labužník, mal rád jemné jedlá a samotok. Tu sa bavil s umyvačkou, ktorá bola síce trochu špinavá, ale veľmi pekná. Callicles vytiahol láhvičku, ktorú nosil vždy so sebou, nalial dievčaťu za krk voňavku, ktorá jej stekala po páternici a donutila ju, aby vykríkla, potom on, milenec omamujúcich princezien, divo pobozkal otrokyňu na ústa a nazval ju bohyňou. Potom sa vrátil k trom hetéram.

„Bude polievka zo škovránkov,“ oznamoval, „pred chvíľou dva tisíce ich vykrvácalo pod nožom nášho skvelého kuchára,“ a odprevadil dámy do jedálne.

Jedálňa bola plná ruží. Štátna pokladňa vydala osemsto tisíc sesterciov, pretože sem očakávali cisára.

Nero tam ležal pri stole. Prišiel po divadle a zdal sa byť unavený. V poslednej dobe musel mnoho hrať, lebo ľud si stále viac hier žiadal, a on spieval, recitoval, v cirku, v divadle, skoro každého večera, aby vymazal pamiatku vzbury. Pred večerou vhodil do vína pravú perlu a vypil ju. Ako povedal, prehltol milion. Potom cítil, že perla mu obohacuje krk a do očú mu vkráda lesk perloviny.

Obklopovali ho herci, ktorí s ním hrali a teraz ho bavili. Pozdejšie, keď pili ťažké vína, boli srdeční ako kolegovia. Gallis napodobňoval bezzubého Pammana, Alityros Trania, Lucius Phanuma, Phanum Porcia, a Porcius Alityra. Z tejto úlohy nevypadli celý večer. Nikto z nich nebol samým sebou. Každý predstavoval niekoho druhého. Antiochus, ktorý sa dosiaľ neúčastnil tejto divnej hry, odrazu vstal a napodobňoval veľkého herca, ktorého sa dosiaľ neodvážili napodobňovať, svojho slávneho soka Parida. Žiaril z neho tragický strach, šeptal, lebo vo veľkých scénach Paris vždy šeptal a rukou urobil poľakaný pohyb. Hral ho tak verne, že sa Nero váľal smiechom.

Keď sa najlepšie smiali, vstúpil Paris. Nálada dosiahla vrcholu. Bavili sa na účet dvoch Paridov, pravého a predstieraného, ktorí sa stretli.

Ale Paris bol zničený a poľakaný. Šiel priamo k Neronovi a pošeptal mu do ucha:

„Spiknutie.“

Nero pochopil žart:

„Strašné,“ šeptal Paridovi a, ako dobrý herec, zbledol.

Potom sa pozrel Paridovi do tvári a zasmial sa. Potľapkal ho:

„Skvele si hral,“ smial sa, „ľahni si a pi.“

Oni dvaja, veľký herec a cisár, žili v dôvernom priateľstve, a často si dovoľovali takéto žarty. Temer závodili, kto vie lepšie pomýliť druhého, aby hru považoval za skutočnosť. Nespokojili sa chvíľkovými nápadmi, škádlenie pripravovali, podopierali a pokračovali v ňom často celé dni. Paris raz, keď spolu pili, dal poslať k sebe posla, že mu vykradli vilu. Pri zpráve začal plakať, trhal si vlasy, utekal domov a dlho sa cisárovi neukazoval. Potom podrobne opísal so slzami v očiach, jak všetko v izbách poprehádzali a nechal cisára, aby ho tešil. Nero, keď poznal úskok, nahneval sa. Oznamoval mu vzrušene, že pre neslušný žart pošle Parida do vyhnanstva, a ihneď že musí opustiť Mesto. Herec bol už na ceste, keď ho dal zavolať zpät s odkazom, že on zvíťazil. Lebo aj on len žartoval. Nato sa obidvaja herci objali, boli vzájomne spokojní a smiali sa.

Nero sám nalial Paridovi, ale ten sa nedotkol sklenice.

„Nie,“ šeptal potichu, „teraz to je nie žart.“

„Robíš to tak skvele,“ povedal cisár, „ako ešte nikdy.“

Paris bol ustatý. Nero vstal stále skúmajúc jeho tvár.

„Nehrám,“ povedal Paris, a teraz okolo úst čosi prezradilo, že hovorí pravdu.

Sišli dolu a vstúpili do nosidiel. Keď zostali sami pokúsil sa ho Nero ešte raz prosiť, aby nepokračoval vo hre. Už sa aj smial, ale v tom mu primrzol smiech k ústam.

„Rubellius Plautus,“ povedal Paris, „Augustov príbuzný. Toho chcú posadiť na trón.“

„Och.“

Paris nervózne hovoril:

„Časť senátu už získali. Medzi vojskom vznecujú vzburu. Stýkajú sa aj s telesnou strážou. Všetky nitky majú v rukách. Aj ich vodca.“

„Ktože?“

Paris len prehltol. Ako by nechcel hovoriť. Potom povedal:

„Agrippina.“

„Ona?“ kričal Nero, „moja matka,“ a hrýzol podušku nosidiel, „moja matka, moja matka,“ a ruval podušku zubami ako tyger.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.