ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Seneca sa vyslobodil z väzenia. Dokázala sa jeho nevinnosť. Sami praetori videli, že sa neúčastnil spiknutia, zamiešali ho len pre jeho známu nerozhodnosť. Svedkovia svedčili však preca proti nemu. Boli aj takí, ktorí ho obviňovali, že číhal priamo na cisársky trón.

Filozof tieto obžaloby znášal trpezlivo. Od ľudí nečakal nič lepšieho. Moc zla a podlosti uznával vždy a nevzpieral sa jej ani teraz, keď jej obeťou sa stal sám. A pretože nemal možnosti pomluvy vyvrátiť, mlčal.

Prvá jeho cesta viedla k cisárovi. V jeho duši sa už rozhostil veľký mier, ale považoval za povinnosť, aby predĺžil svoj život, pokiaľ je v jeho moci. Neosvedčoval sa, svoju nevinu nedokazoval. Presvedčil sa, že pravdou v živote sa nedá bojovať. Často musíme luhať, keď máme pravdu. Takým spôsobom dojdeme skôr k cieľu.

Ponúkol Neronovi celý svoj majetok, domy, umelecké sbierky, aby si odkúpil zbývajúce dni života. Odvolával sa, že je unavený a starý a chce žiť v chudobe.

Ale cisár jeho nabídky neprijal.

Potom ponúkol Neronovi svoj život, aby ho dal zabiť. O smrti hovoril ako o vytúženej slobode v nádeji, že týmto spôsobom odzbrojí cisárovu dravú, detskú túhu, ktorá, ako cítil, po ňom siahala. Ale Nero odmietol aj toto.

„Radšej zomrem ja,“ odpovedal.

Seneca vrátil sa domov po dlhom väznení zronený. Paulina ho čakala v záhrade.

Keď ho uvidela, pustila sa do plaču. Senecovi narástla vo väzení brada a vlasy, ktoré už dávno nečesal a nemyl, lepily sa mu vrch hlavy v dlhých chumáčoch. Aj odev mal zanedbaný.

Žena básnikova šla mu v ústrety, pobozkala ho po vrásčitom čele, ktoré sa podobalo uschnutému ovociu. Potom si sadli v záhrade.

Usadili sa pri tom stole zo slonovej kosti, pri ktorom sedela kedysi Poppaea, keď ich navštívila pred cisárovým vystúpením v divadle. Aj ostatné stoly tam stály ako kedysi.

„Nemám dať pripraviť kúpeľ?“ opytovala sa s láskou Paulina.

„Nechaj toho,“ kývol Seneca.

Díval sa okolo seba špinavý a zmučený. Dávno žil takto, zriekajúc sa všetkých radostí, ktoré poskytuje život, aj rozkoše, ktoré poskytuje osviežujúca kúpeľ. Spal na tvrdej posteli, mäsa nejedol, aby ho neotrávili, len korienky, a vo dne v noci premýšľal.

„Takto je lepšie,“ a díval sa na svoju ženu.

Aj Paulina naň hľadela. Verné zbožňovanie vyžiarovalo z jej pohľadu na tohoto starého človeka, ktorý bol pre každého modlou, ale pre ňu tým viac, že bol mužom, ktorého ctila a hlboko milovala. Každý jej pohyb prezrádzal porozumenie.

„Takto je lepšie,“ opakoval básnik, „ticho upúšťať život. Každého dňa trochu.“

Seneca, žltý starec, sedel pod žltým stromom. Trocha mu bola zima. Jeho španielska krv ochladla, sotva mu v žilách žblnkotala. Zahrievalo ho ešte slnce.

„Teraz by bolo treba skúsiť,“ vzdychal, „usmievať sa ako jeseň, proste a ticho. Ako jeseň, ktorá už nič nechce.“

Paulina ho vzala za ruku, aby z jej mladého tela vprúdilo do neho trochu tepla. Teraz ho zahrievali dvaja: žena a slnce.

Hovoril ďalej, a žena ho oddane poslúchala.

„Človek by sa nemal tak príliš pútať k životu. Tak to bolí. Tomu som sa naučil za mlada od židovských sektárov. Ten, komu majú niečo vziať, urobí múdrejšie, jestli im to skôr dá. Preto som sa mučil v mladosti, nejedol som, nespal som a nepocítil som nikdy väčšej radosti, ako vtedy a mojou najväčšou bolesťou je, že som toho skoro zanechal. Ver mi, pôst a nespavosť je hýrenie. Aké sny navštevujú človeka pri bdení, jaké chuti cíti pri hladovaní, ktoré je neúnavným kuchárom a nasýti nás bez ošklivosti. Teraz mám pravý pôžitok z ústrice, keď ju viac nejem. To je pravé labužníctvo. Ani v tom nemáš pravdu, milá Paulino, že mi núkaš mäkké vankúše a ľutuješ moje strhané telo, pretože ho narovnávam na tvrdých doskách. Ja, ktorý onedlho budem spať na najhoršej posteli, proti ktorej každý brloh je rozkošný a teplý, navykám si na budúcnosť, utišujem svoje svedomie, ktoré ma môže z mnohých vecí obviňovať.“

Žena tomuto nerozumela, ale neodporovala mu. Seneca skrčil na chudom čele vyschnutú, temer čiernu kožu a pokračoval:

„Áno, z mnohých vecí,“ a zamyslel sa. „Akože to začalo?“ opytoval sa akoby sám seba. „Miloval som, veľmi som miloval. Tým sa začalo. Tu sa začalo všetko zlo a klamstvo. Tu sa začne vždy.“

Paulina chcela niečo povedať, ale Seneca ju jemne umlčal.

„Áno, láska ma niesla dolu. Len ona vrhá do skazy a odďaluje od cieľa, láska: veľká, preveliká láska.“

Potom bez smútku, príjemne vyprával:

„Bol som kedysi mladý. Mal som husté, tvrdé vlasy, štihlú postavu, ohnivé reči. Otec ma priviedol do Ríma, prial si z ctižiadosti, aby som zanechal mudrovania a učil sa filozofii. Privolil som mu. Stal som sa slávnym a bohatým mužom, ktorému závideli. Akým krásnym mi pripadalo vtedy Mesto. Miloval som slávu. Potom si obľúbili aj mňa. Keď som sa prešiel po Campu Martinu, obrátil sa každý za mnou, a len mňa maznali. Ja, šťastlivý hispánsky švihák, španielsko-latinský sopliak, hlásal som pythagorskú múdrosť. Pravdaže, krásnym ženám. Tie poslúchaly moje prednášky. Aj Julia Livilla, sestra Caligulova. Raz po prednáške obrátila sa ku mne, žiadala vysvetlenie o akejsi mravnej otázke, ktorej celkom dobre nerozumela. Potom prešli sme sa v spoločných nosidlách. Táto prechádzka ma stála osem rokov, poslali ma do vyhnanstva na ostrov Corsicu. A či stála za to? Teraz sa mi zdá, že áno, lebo spomienka na ňu je veľmi krásna.

Tichá a jemná žena básnikova načúvala bez žiarlivosti. Milovala v ňom túto bohatú a neznámu minulosť, kúzlo dávnych, zázračných a veľkolepých žien, úspechy, ktoré sa po búrkach staly aj jej úspechmi. Seneca sa rozohrial spomienkami.

„Lenže týmto dostal som sa do prúdu života, ktorý ma objímal milionmi korienkov a nebolo už záchrany. Chcel som sa vrátiť do Mesta, vypisoval som listy mocným, pochleboval som kadeakým prepustencom, ktorými som pohŕdal, aby sa primluvili u cisára v mojom záujme. A oni ma k môjmu nešťastiu, vyslyšali. Keby ma len boli nechali tam zahynúť. Samotného a pyšného.“

Teraz privrel oči:

„Dnes už jasnejšie vidím, čo minulo. Je tu každý, s kým sa stretávam, ženy, spisovatelia, herci, aj ja sám v starej podobe. Potom sú aj väčšie stíny. Agrippina. Ona je najmocnejšia. Potom plavá hlávka Nerona, ako dieťaťa. Toto všetko vidím už len z diaľky, cez závoj. Ale v strate života je aj čosi príjemného, upokojujúceho.“

Paulina si utierala oči, pritiahla sa k nemu bližšie.

„V žalári sa mi vysmiali,“ priznával Seneca, „vyčítali mi moje spisy, v ktorých vychvaľujem chudobu, a opytovali sa ma, prečo som bohatý. Hľadeli na mňa ako na kúpenú starú figuru. Nepovedal som im ani slova. Čo som mal vysvetľovať týmto hrubým blbcom, ako som k tomu došiel. Ale tebe, drahá, chcem všetko rozpovedať. Bol by som najradšej žil bez ľudí, nahý a pyšný, ako som sa narodil. Lenže to nebolo možné. Lebo ako som sa dostal medzi nich, obklopili ma a ihneď sa vypytovali, akú mám mienku o tejto alebo o onej politickej otázke. Bol som básnik a filozof. Ľahostajný ako príroda. Mal som mienku len o veciach večnej hodnoty, ale na tú neboli zvedaví. A o ich biednom, nudnom životnom boji som nemal mienky vôbec. Veď čo si myslí kvet o najnovšom usnesení senátu, alebo oliva o zelených alebo červených v cirku? Keď ma nútili premýšľať, lebo nebolo milosti ani pre mňa, prišiel som na to, že o ich veciach, o ktorých oni majú len jednu mienku, ja mám aspoň dve, buď túto alebo onú, podľa toho, s ktorého stanoviska na ňu hľadím. V básnikovi sa zmestí všetko jedno pri druhom, dobro a zlo, zlato a blato. Ale ja som, bohužiaľ, musel zaujať stanovisko. To nebolo ťažké. Každá pravda má dvoje líce, a ja som obidve videl odrazu, a protivným stranám veľmi jasne som vyjadril, čo vlastne chcú. Povedali mi, že som nebol úprimný. Hoci vtedy, keď sa ma opytovali, hlásal som úprimné presvedčenie, čiastku toho, čo som vedel, lebo v mojom majetku bola celá pravda, ale oni by ju neboli sniesli. Ani to nie je moja vina, že som menil presvedčenie a bol som samé protirečenia, ako sám život, ale to, že som sa vôbec priznal. Filozof sa nesmie ozvať a nesmie jednať.“

Obrátil sa k žene:

„Miloval som život, jeho pravdu i jeho lož. Všetko sa stalo len preň. Hájil som svoj jediný nevracajúci sa život, ktorý pominie, v takej dobe, v ktorej žiť nebolo samozrejmosťou. Mal som k tomu právo. Narodil som sa plameňom, hodnotnejším, citlivejším, rozumnejším ako ktokoľvek. Som aj lepší, čistejší, ako tí obmezenci, ktorých nazývajú charakternými, tí hrubci bez vzletu, ktorých nazývajú mužmi, tí hlupáci, ktorých nazývajú hrdinami. Ale vidíš, kde som sa preca dostal. Znivočil som sa, lebo som prijal spoločenstvo s ľuďmi. Viem, že som urobil chybu. Vtedy však tú najväčšiu, keď som sa oddal Neronovi, ja, básnik, jemu, ktorý je len cisárom. Považovali ma preto za pochlebníka a falošníka, mnohí za podliaka. Toto musím pripustiť. Kto miluje život, je ako ja. Podobný životu, ktorý je pekný i pomútený. Kto miluje smrť, je ako Nero. Neplodný a temný. Kto miluje priamosť, je ako Burrus. Hovorí pravdu a pyká za to smrťou. Môj osud bol ten krajší. Žil som, pokiaľ sa dalo. Ale teraz musím zomreť.“

Paulina vykríkla:

„Ticho,“ povedal Seneca karhajúc ju ako malé dievčatko, ktoré napomína, „musím zomreť. Že prečo? Teraz som bol u cisára. Bol láskavý a povzbudzoval ma, ale práve z toho vidím, že mám málo času, bude dobre, keď sa pripravím. Neteším sa tomu. Nemyslím si, že zomreť znamená smelosť. Smelí mŕtvi nejestvujú. Zomreť je vždy veľká hlúposť, aj v ostatnej chvíli. Lenže osud, ktorý mi určila Prezreteľnosť, nemôžem odvrátiť. Celé roky som ho zdržoval, ale dnes som už slabý.“

Žena ho prosila, aby prchol.

„Nie,“ povedal Seneca, „bola by škoda trápiť sa ďalej. Keď som bol mladý, cisár Caligula ma odsúdil k smrti. Vtedy ma zachránila hetéra, ktorú sme obidvaja milovali. Aj pozdejšie často som sa ocital v smrteľnom nebezpečí, ale vždy som sa zachránil, dosiahol som, čo som chcel. Hral som sa s ľuďmi ako s lútkami, lebo, ver mi, v podstate sú to veľmi jednoduché bytosti. Slovo alebo pokyn odvráti ich od cesty a pripojí ich k nám.“

Paulina urobila prosebný pohyb, a ako by sa jej bola v očiach zaleskla nádej:

„Ale Nero je iný,“ povedal Seneca a potriasol hlavou. „Dnes som ho videl a viem, že je všetko beznádejné. Nie je ho možné už zastaviť. Aj s ním som si dlho zahrával. Miesil som ho a modeloval, pokiaľ bol v mojej moci. Ale teraz sa stala nejaká celkom zvláštna vec. Už nestojím len proti jeho duchu, ale aj proti svojmu, ktorý sa obracia proti mne, totiž stojím proti neobmedzenému a mocnému daimonu, ktorého som ja do neho nalieval. Žije v ňom nevypočítateľný vrtoch básnikov. Proti nemu som bezmocný. Ja, ktorý som celý život víťazil svojou myšlienkou, teraz na túto myšlienku zahyniem.“

Seneca sa zasmušil:

„Mňa zvolili za jeho vychovávateľa. Áno, len toto je príšerné. Približoval som sa k nemu len s dobrým úmyslom, táral som mu o odpúšťaní, ale potom — ani sám som nebadal — odhaľoval som so dňa na deň, s kroka na krok pred ním svoju povahu, ukázal som sa v pravej podstate, a on uvidel básnika, ktorý sa podobá neobmedzenej, šialiacej prírode. Od tejto podívanej mohol by sa ktokoľvek zblázniť. Myslím si, že básnik, ktorý považuje na zemi všetko len za zvláštnosť, je pravý zlý duch. Chýba mu ona obmedzenosť, bez ktorej niet života a mravnosti. Od toho sa zrútil aj on. Ako by aj básnik mohol vychovávať niekoho, ktorý sa ani sám nevie vychovať pre život a šťastie, veď práve preto sa stane básnikom. A my dvaja sme ho vychovávali. Agrippina a ja. Zavraždil matku. A teraz zavraždí mňa, svojho pestúňa.“

Pokyvoval.

„Vlastný syn, moje duchovné dieťa ma napadne a v ruke má zbraň, ktorú som mu ja podal. Utajuje sa v ňom starý a hlboký hnev proti mne. Kto vie, čo mohol o mne počuť, čo sa mu dostalo kedysi k ušiam. Od tých čias mi neodpustil nikdy. Vôbec ma nemal rád. Lebo som sa ho márne snažil klamať a predstierať, v očiach mi videl, čo si o ňom myslím, cítil pohŕdanie, ktoré mi nemôže odpustiť ani teraz. Veru je po všetkom, a to je veľmi divné. Toľko som písal o tomto, od tých čias, čo premýšľam, každá moja myšlienka patrila smrti, a teraz často vzývaný hosť stojí na prahu. Teda je taký. V mladosti som si ju len predstavoval, ale teraz, že som starý a nosím ju v sebe, viem, aký je. Starý človek je príbuzný zániku. Nebúrim sa proti nej. Spokojím sa s tým, že zem patrí hlupákom. Filozofov nesnesie.“

„Ty si dobrý,“ povedala Paulina, „a svätý a čistý a nevinný,“ a pobozkala Senecovu ruku s nevysloviteľnou nežnosťou.

V záhrade sa triasly staré stromy. Chladný októbrový prúd vzduchu prebehol po cestách, vo vetre šuchotaly suché konáre a suché listie. S ramien sôch padaly listy.

„Lucanus zomrel,“ povedal Seneca bezbarvým hlasom. „Popravili aj jeho. Vravia, že zomrel veľmi zbabele. Bol by ešte rád žil a písal, kričal a zúril, tak veľmi nechcel zomreť. V žalári sa pomiatol. Chcel sa za každú cenu oslobodiť, udal aj vlastnú matku a zamiešal ju do spiknutia. Myslel si, že za túto cenu dostane milosť vrah matky, od druhého matkovraha. Sklamal sa. Včera mu podrezali žily. Ale v poslednej chvíli ho zachvátila horúčka a recitoval. Pamätáš sa z Pharsalie na onu časť, v ktorej opisuje smrť Lycida, ktorého zavraždia pri mori? Mne teraz neprichádza na um. Paulina, prines knižku.“

Básnikova žena priniesla Pharsaliu, v ktorej Seneca dojate listoval. V každom písmene videl nesmrteľnosť príbuzného, mŕtveho básnického druha. V treťom speve našiel onu časť, ktorá je medzi šesťstotriciatymsiedmym a šesťstoštyriciatympiatym veršom. Seneca oprel unavenú hlavu o strom, a tak jej načúval. Mladý hlas jeho ženy pekne a ticho sa vlnil v jesennom vzduchu.

Slzili obidvaja. Seneca sa ozval:

„Pekné sloky, presné a dobré verše. Práca opravdového umelca. Zhustený popis, bez franforcov: hmatateľný zánik. Tak zomrel, toto kričiac, a posledné slová boly posledný verš. Považovali ho za komedianta, pohŕdali ním, ktorí videli jeho vernosť k životu, ale prisahám, že bol pravý básnik, ktorý miloval deň a nenávidel noc. Nemôžem si predstaviť krajšej smrti. Bola to moja krv, dieťa môjho brata.“

Paulina sa ho opýtala:

„A ešte mnohí?“

Seneca prikývol:

„Veľmi mnohí.“

„Aj Zodicus a Fannius?“

„Oni nie,“ odpovedal Seneca. „Im sa nič nestalo. Teraz sú revolucionári, pretože to vynáša najviac. Kamaráti ich dobre ukryli. Nikdy im neprídu na stopu. Prostrednosť je nesmrteľná a podlosť je večná.“

Zažili pocit zármutku a smútku, a ako v takejto chvíli býva, začali hovoriť o inom.

„Vieš, kto ťa udal?“ opytovala sa Paulina, „Natalis,“ povedala udivene.

„Natalis?“ opytoval sa Seneca a divil sa trochu aj sám.

„On,“ odpovedala Paulina, „ten, ktorému si urobil toľko dobrého, ako nikomu inému, a nikdy si sa proti nemu ničím neprevinil. Veď si ho prepustil, a celý svoj majetok od teba získal.“

Slovo jej uviazlo na jazyku. Dlhšiu chvíľu nemohli pochopiť nemiernosť ľudskej zvrhlosti a to im obidvom spôsobilo zrejme bolesť.

„Nevďačník,“ povedala Paulina pohŕdavo, „otrok. Nerozumiem mu.“

„Ja mu rozumiem, drahá,“ povedal Seneca. „Nevďačnosť nie je nikdy nepochopiteľná. V živote som sa s ňou často stretol, častejšie ako s vďačnosťou, preto ju nemôžem ani nazvať neprirodzenou, alebo neľudskou. Ba nevďačnosť je veľmi ľudská. Tí, ktorým urobíme niečo zlého, o mnoho zriedkavejšie sa pomstia ako tí, ktorým sme urobili niečo dobrého. Skúsil som, že tí, ktorí sú nám zaviazaní, nezachraniteľne nás po čase nenávidia, skôr, alebo neskoršie. A to sa môže proste vyložiť. Tí, ktorí prijímajú od nás peniaze, alebo duchovnú pomoc, cítia sa ponížení tým, že nás potrebovali, a vrátia nám trpkosti, ktoré dostali od nás. Stále môžeš počuť, že chránenec sa obrátil proti svojmu patronovi, hoci tento očakával od neho útok najmenej. Ale filozof očakáva túto odmenu. A nebolí ma to veľmi. Lebo on vie, že nemajú nás radi tí, ktorým pomôžeme, ale my máme tých radi, ktorým sme pomohli, vždy viac a viac milujeme v nich vedomie svojej obetavosti, na čo spomínať je nám príjemné, alebo správnejšie, milujeme v nich spomienku na svoju moc, na blahosklonnosť, práve ako oni nenávidia nás pre poníženie, na ktoré spomínať je vždy nepríjemné. Prečo sa mám hnevať na Natalisa? Len on sa môže na mňa hnevať. A ja ho mám vždy radšej, aj teraz mi je príjemné spomenúť si, čo som urobil v jeho záujme, že zabúdam na jeho podlosť a obdivujem svoju dobrotu, ktorá nezbledne pri jeho ničomnosti.“

Keď toto pochopili, usmievali sa spokojnejšie a viac sa ani nedohadovali, lebo len nejasné veci spôsobia utrpenie. Pozorovali jeseň, ktorá tajne sliedila po záhrade. Sobrala so stromov príležitostnú ozdobu, listie, ktoré na jar na ne povešala, pod nohy im nasypala suché listie, a počúvali ťažké údery ovocia, ktoré v poslednej chvíli, keď dozrelo, padalo na zem vážnym, hlbokým hudobným zvukom.

Pod záhradou sa blížily kroky.

„Tu sú,“ povedal Seneca.

Paulina vstala. Objavili sa dvaja liktori, vykonávatelia smrteľného rozsudku, v sprievode centuriona, ktorý prinášal napísaný rozkaz. Za nimi šiel lekár.

Rozpačite zastali, lebo hneď uvideli starého básnika, s ktorým mali skoncovať. Sedel na kresle zo slonovej kosti.

Seneca sa veľmi naľakal, tak ako dosiaľ nikdy v živote. Posledná kvapka krvi mu ušla s tvári. Všetko to, čo dosiaľ myslel a cítil, písal a povedal, poplietlo sa mu v hlave, a zo všetkého mu zostal len tento obraz, ktorý vo svojej prísnosti sa zdal už starý, a preca pravde nepodobný, neuveriteľný. Chcel vstať, aby predstieral kľud. Ale nohy mu vypovedaly službu a klesol zpät.

Paulina v prvom ľaknutí zodvihla ruku, ako by chcela udreť smerom k vojakom. Potom zanechala bezúčelného pohybu, pristúpila k mužovi, chytila ho za ruku, na ktorú vysadol studený pot.

Senecove ústa sa pohybovaly bez hlesu:

„Len poslednú vôľu,“ šeptal.

Dvaja verní žiaci, ktorí bývali u neho a ktorých vyučoval stoickej filozofii, podali mu voskovú doštičku a písatko.

„Ľutujem,“ povedal centurion nie bez účasti, „mám prísny rozkaz.“

„Ani to mi je nie dovolené?“ opytoval sa básnik.

Centurion sotva pohol hlavou, ale jeho ústa vyjadrovaly rozhodný odpor.

Seneca, aby zdržal, čo nemohol zadržať, opäť sa ozval:

„Len slovo by som napísal.“

„Nie je možné,“ povedal centurion.

Jeden z liktorov vošiel do vily, dal vo veľkom kotli zvariť vodu, ktorou naplnili temer celkom vaňu v kúpelni. Druhý svietil smolnicou.

Seneca vstal podpieraný centurionom.

„Poďme,“ povedal, keď ho už viedli do kúpelne. „Poďte,“ zakýval i Pauline a obidvom žiakom, ktorí prinášali voskovú doštičku a písatko.

Prešli izbou, starými izbami, ktoré vyzeraly ako izby starého človeka, bez nádeje a bez budúcnosti. Tu všetky klučky, všetky kľúče, ktoré zhnedly upotrebovaním, vsiakly do seba život pánov a teraz ho vyžiarovaly ešte naposledy. Keď sa Seneca pozrel na tieto predmety, rozlúčil sa aj so svojím životom.

Obidvaja žiaci čupeli už v kúpelni. Voskovú doštičku položili na kolená, striehli na majstrove posledné slová, aby ich napísali, a poučili sa z nich. Seneca zpočiatku mlčal. Rýchle ho vyzliekli. Omámene stál v izbe, ktorá bola šerá parou a dymom smolnice, a díval sa na pohybujúcu, perliacu sa vodu. Centurion ho posadil na vysokú stoličku, takže pravá noha mu už trčala do vane, ľavá zostala nahá vonku.

„Tak sa to musí stať,“ povedal Seneca a neprichádzalo mu na um nič, ani jedna poučka alebo pravda, ktoré hlásal za života v Listoch o morálke, zamestnával ho len strach, čo bude potom, o čom nemá nikto istoty.

Obidvaja liktori ho chytili a narovnali mu kolená. Lekár pristúpil.

Bol to utrápený otrok, ktorý niekoľko rokov sprevádzal lekárske remeslo. Ani on sa tomu netešil.

„Doktore,“ opytoval sa ho Seneca, ticho sa sebe posmievajúc, „nemohli by sme ešte trochu počkať, aspoň chvíľočku? Aj tej je škoda.“

Ale centurion ho súril, aby voda nevychladla. Jeden z lictorov posvietil mu smolnicou na koleno.

„Nech sa stane,“ povedal Seneca a podal koleno, ktoré trčalo z vane.

Pozoroval, čo sa deje.

Lekár odborne hľadal pod jablkom žilu, hlavnú tepnu života, v ktorej krv prúdi ako vo veľkom žľabe, aby ju prerezal nabrúseným nožom, ktorý držal v ruke. Našiel ju chytro. Plnou silou do nej ťal. Žila, ktorá už zvápenatela, praskala drsným zvukom, keď ju nôž otváral. Seneca pustil sa bolesťou do plaču. Plakala aj Paulina a jeho žiaci.

Teraz čakali všetci. Ale jeho stará krv, ktorá skysla dlhým životom ako staré víno, nechcela vytiecť.

„Nekrváca,“ povedal lekár nahnevane.

Nato mu prerezal žilu aj na ľavej nohe. Presakovalo trochu čiernej krvi. Potom mu otvoril pravý i ľavý lakeť, ktoré Seneca ovesil do vody.

Začal hovoriť prirodzeným hlasom.

„Píšte,“ povedal, „rozpoviem, aká je smrť. Vidím túto kúpeľňu, pochodne a vás, všetkých, ktorí tu stojíte. Vidím Paulinu, ktorá plače, tá milá a požehnaná,“ a obrátil sa k nej mávnuc rukou, „žiakov, lekára a vojakov. Divím sa, že cítim len toľko. A čakám, čo príde.“

Naslúchal hluku svojej krvi, ktorá ružove sa miešala s vodou. Potom zas pokračoval:

„Cítim slabosť, ako by som bol trochu ospanlivý. Alebo ľahkosť. Nič iného.“

Zase čakal.

„Ale teraz je všetko ťažké. A zlé. Napíšte: zlé. Ale moje oči vidia jasne. Počujem svoj hlas, a viem, čo hovorím.“

V tejto chvíli zbledol ako stena.

„Dvíha sa mi žalúdok,“ a naklonil sa nad vodu.

„Pre stratu krvi,“ vykladal lekár.

„A vidím všetko čierne,“ pripojil Seneca, „ako by bolo všetko z čierneho súkna. Píšte: je to zlé, veľmi zlé. Neumrite. Každý musí žiť, dlho žiť.“

Zhlboka dýchal.

„Nie je to tajomné, len strašné. Tajomstvo ešte neznám, a vypovedať, zdá sa, nie som ani schopný. Hoci som už iste niekde na kraji smrti.“

Chvíľu nehovoril. Omdlel do Paulininho náručia, ktorá ho držala pri vani.

Jeden zo žiakov nahol sa blízko jeho tvári:

„Aké je to teraz?“ opytoval sa.

Seneca neodpovedal. Hlava mu odpočívala na Paulininých mladých, dvíhajúcich sa prsiach, na sladkej živej hlavnici pohrebnej. Ale žiak ho vytrhol ešte raz zo smrteľného spánku.

„Aké je to?“ vypytoval sa a dotkol sa jeho tvári, ako by ho prebúdzal.

Seneca hovoril namáhavo, ale jasne:

„Nie je to také, aké som si to predstavoval,“ povedal. „Je to iné. Celkom iné.“

„Aké?“ opytovali sa opäť obidva žiaci odrazu.

Senecovi sa čkalo, a zmietal sa naľavo i napravo. Voda vo vani krvavo sa zmietala.

Nato centurion jemne odviedol Paulinu. Jeden z liktorov chytil na smrť odsúdeného za ramená, a s vysokej stoličky shodil ho, ale nie drsne, do horúcej vody. Básnik zavzdychol ešte raz a jeho telo sa potopilo.

Z posledného vzdychu urobila sa vzduchová bublina.

Tá dlho tančila na povrchu vody. Potom sa rozplynula.

Senecu viac už nebolo.