Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

XXV. Najlepšia matka

Skúšali mnoho vecí.

Nero neschvaľoval jed, lebo zanecháva škvrny, a prišlo by sa na stopy. Poppaea radila, aby sa s ňou na oko pomeril. Cisár to robil, zanechal zábav a využíval všetkých schopností, aby ju udobril a vzbudil v nej starú dôveru. Vrátil jej telesnú stráž. Keď sa stretli, pozdravil ju tak, že jej pobozkal ruku. Hral ako dokonalý herec.

Anicetus, veliteľ misenského loďstva, dal urobiť liburnskú galej, ktorej spodné komory dal naplniť olovom, aby sa loď na voľnom mori rozpučila a cisárovnu-matku potopila. Ale Agrippina bola stále podozrievavá, nechcela si sadnúť na galej, len na zpiatočnej ceste sa podarilo cisárovi ju prilákať, ale aj vtedy vyplávala z mora. Všetci traja boli zúfalí. Poppaea dala na ňu shodiť strop v ložnici, aby ju zabil. Aj tento pokus utrpel fiasko a učinil postavenie útočníkov ešte neznesiteľnejším.

Anicetus sa potom rozhodol pre niečo iného. V noci, chvíľu pred polnocou, vtrhol s dvoma vojakmi do lucrinskej vily, kde cisárovna-matka ležala chorá. Dvere vypáčili a votrelci vnikali s veľkým krikom a násilne.

Vpredu šiel Oloaritus a Hercules, dvaja vysokí námorníci. Za nimi Anicetus.

Námorníci mali len veslá, v Anicetovej ruke bola holá šabľa.

Bola tma, svietil len kahanček.

Malá otrokyňa, ktorá spala pri posteli, aby bola na stráži, sa vyplašila a kričiac, vybehla z izby.

„Choď,“ povedala pohŕdavo Agrippina, ktorá zostala teraz sama a vedela, čo nastane.

Nepovedala nič, prosiť sa ani nepokúsila, zodvihla len pravú ruku nad hlavu, aby sa bránila. Ale vrahovia sa báli. Mala povesť čarodejnice, ktorá mala moc nadpozemského kúzla. Nehýbali sa.

„Čo chcete?“ opýtala sa.

Nato Oloaritus priskočil, a plnou silou buchol ju veslom do hlavy, že cisárovna-matka dostala závrat.

Ale ešte mala toľko sily, že vstala. Vstala s postele a dívala sa tvárou v tvár Anicetovi, ktorému sa v ruke triasla šabľa.

„Sem bodni,“ kričala z plného hrdla a zodvihla si košeľu, „do toho, čo porodilo Nerona.“

Vtom ju veliteľ svalil jediným bodnutím.

Nero vôbec neveril v úspech atentátu, vystúpil aj tohoto večera, hral Oresta, matkinho vraha, a hoci sotva sa pripravoval, bol tak úchvatný a vzrušený, že divadlo mu úprimne tlieskalo.

Potom s Poppaeou vyčkával v blízkom letohrádku.

Mnohokrát sedeli už takto, pozde v noci, striehnuc vždy na to isté. Teraz už ani neúfali. Niekoľkokrát sa sklamali, a potom vytrezvenie bolo vždy trpké.

Cisár hodil škrabošku na stôl. Ani sa nepreobliekol, ani neshodil herecké šaty, kothurny a grécky plášť.

„Márne čakáme,“ povedal chabo.

„Odchádzal odhodlane,“ povedala Poppaea. „Horel. Vieš, že ju nenávidí.“

„Ale už by musel byť tu.“

„Ešte nie,“ hovorila Poppaea, „vila je ďaleko.“

„Chytili ho,“ vravel Nero, „snáď ho zabili.“

Pravdepodobnosť Anicetovho úspechu stále rástla. Minule, keď nevykonal nič, rýchle sa vrátil, a podal zprávu. Čím ďalej, tým boli rozčulenejší.

Nero nariadil, aby ženu nevpustili do vily v žiadnom prípade, lebo sa bál, že Agrippina príde sama. Potom mu prišlo na um, čo sa stane, keď sa vkradne v mužskom prestrojení. Možno, že v Anicetovej škraboške.

„Tak ju skolím,“ povedal šermujúc šabľou.

Zaujal obranný postoj, pokúsil sa šermovať, hľadal si úkryt pre ten prípad, keby ho matka napadla s ozbrojeným vojskom.

Poppaea naslúchala, čo sa deje vonku. Neozval sa ani šuchot.

„Kto to chodí v tak pozdnej noci?“

„Nikto,“ odpovedala Poppaea.

„Ako by som počul kroky,“ vravel cisár. „To sú jej kroky.“

„Kdeže, to je stráž.“

Strážcovia ticho prichádzali a odchádzali.

Noc bola pokojná. More v diaľke sotva sa pohlo. Na klenbe nebies trblietaly sa veľké hviezdy.

Anicetus prišiel koňmo, sám. Pred vilou ho zastavili, musel sa legitimovať, len potom mohol vnísť.

Nero sa naľakal, a aby ho prichádzajúci nepoznal, schytil so stola škrabošku a priložil si ju na tvár.

„Stalo sa?“ opytovala sa Poppaea.

Anicetus prikývol spokojne.

Potom si pýtal vína. Na dúšok vypil za krčah. Bol veľmi smädný.

„Zomrela?“ vyslúchala ho Poppaea.

Anicetus zase prikývol.

„To nie je možné,“ kričal Nero zpod škrabošky. „Nezomrela. Vy ju neznáte. Ďalej hrá aj teraz. Ona vie predstierať spánok zpod dlhých rias. Len si zatvorí oči, zbledne a nedýcha. Koľko ráz som ju tak videl. Potom sa zasmeje hrozným smiechom. Veď sa neutopila ani pod vodou, celé hodiny sa plazila na dne morskom, nepotrebuje vzduchu, a vyšla. Nezmôže ju ani oceán. Ukáž šabľu.“

Na šabli niet stôp.

„Žije,“ povedal Nero, „žije a príde sem, už môže tu byť, uprchla.“

„Vojaci strážia vilu,“ vravel Anicetus, „aj jej okolie. Je ich viac ako trávy na lúke.“

„Ale kto je pri nej?“

„Oloaritus a Hercules.“

„Len dvaja? Premôže ich.“

„Bolo ihneď po nej,“ opakoval Anicetus, „preklal som ju sám.“

„Neverím,“ hovoril cisár. „Chcem ju videť.“

Anicetus a Poppaea odrazu sa opýtali:

„Ty?“

„Ja,“ povedal Nero. „Teraz. Pozrem sa na ňu,“ pripojil trasúc sa a usmievajúc hrôzou.

Poppaea si ľahla, aby sa po dlhom bdení spokojne vyspala.

Nero a Anicetus sa vydali na cestu. Voz ich odvážal do noci.

Lucrinskú vilu obklopovalo vojsko. Nero vošiel.

Agrippinu položili medzitým na posteľ, pri hlave horely a syčaly pochodne.

Nero bol tichom stiesnený.

„Matko,“ šeptal, „úbohá,“ a vrhol sa na posteľ.

Mrtvola bola veľká. Tak ohromná ako vrch. Vládla všetkému, aj teraz, násilne.

„Aká je pekná,“ povedal Nero, „ani som nevedel, že je takto pekná. Tá ruka,“ a zodvihol chladnúcu ruku, „je jemná a zamatová. Aj rameno má svieže, temer mladistvé. Ale plecia má mužské. A vpadnuté. Tu ich prebilo veslo. Škoda jej. Oči,“ a nazrel do nich, „tie má zlé. Anicetus, prečo nehovoríš?“

„Čo mám hovoriť?“

„Pravda, ty nemôžeš ani pochopiť, čo sa tu deje. Tragédia Atreovskej rodiny nie je ničím proti tejto. A ja som tu a vidím ju.“

Vstal od postele, narovnal sa a pozoroval chladnými očami mrtvolu.

„Spievajme,“ povedal — a začal spievať. „Ach, matko a otče, Klytaimnestra-Agrippina a Agamemnon-Domitius, váš syn, osiralý Orestes, zúrivý herec a divý básnik, čože vám môže obetovať? Hľa, len pieseň a slzy. A utrpenie, ktoré je nekonečné. Matka dá synovi život a syn matke smrť. Teraz sa vyrovnali. Lebo matka, takto hovorí pastierska pieseň, odovzdáva so životom aj smrť. Kričme trochu, synáčkovia, aby počulo aj hluché ucho mŕtvej a videlo slepé oko, v ktorom sa rozhostila tma. Choď do Hadovho lona, ty, ktorá si činila proti mne úklady, ktorá si ma povzniesla a zavraždila. Veď ja sa už ani nebojím. Som len mátoha, ktorá sa živí krvou a škúli ako mesačný svit. Nebojím sa ťa. Si hrozná. Ale ja som ešte hroznejší. Žehnám ťa, drahý had môj. A teraz idem. Idem k vám, stenajúce bralá, plačúce rieky, búriace sa ohne.“

Chcel sa hnúť, ale ustrnul hrôzou.

„Tu sú aj títo?“ povedal udivene. „Všetko tak ako tam. Od slova do slova. Pri dverách sú bezzubé furie s ústami starých strýg. A Erinnie. So šedivými a krvavými kučerami. Kľaknú si na prah. Lenže tieto nevrieskajú, ale smejú sa. Toto zakazujem. Nesmejte sa viac. Pusťte ma ztadeto, vlčie samice. Tragédia,“ hovoril zachrípnute, „tragédia, tragédia.“

Vonku začali vojaci trúbiť k pocte odchádzajúceho cisára.

„Nech netrúbia,“ povedal podráždene.

Keď došiel do vily, bola ešte tma. Vošiel sám.

Zastal uprostred izby. Trúby ešte trúbily.

„Prečo trúbia?“ opytoval sa stenajúc, sám pre seba.

Potom sa vyklonil a povedal skromne, prosebne:

„Netrúbte.“

Chcel sa dostať k Poppaei, ktorá spala kdesi v zadnej izbe, ale v cudzej vile sa nemohol vyznať; v ktorejsi izbe sa potkol a spadol na zem. Zostal tam. Nechcel vstať. Strhol si škrabošku. Mal teraz obnaženú tvár. Tú si ohmatával vo tme dlho.

Keď sa brieždilo, našla ho Poppaea: kľačal na zemi, s hlavou posunutou dopredu hľadel pred seba. Pri ňom ležala škraboška. Jeho ruky rytmickým pohybom hladily zem.

„Čo tu robíš?“ opýtala sa Poppaea naľakane.

Cisár chcel hovoriť, ale napínajúci sa jazyk nevedel vydať zvuku. Hľadal niečo, aby si spomenul na to, na čo dávno zabudol. Ruky sa mu pohybovaly ďalej, škrabaly, ako by písaly po zemi písmená.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.