Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov

VII. Ošklivosť

Niekoľko dní žil v tomto bezvedomí, temer blažene. Vrátil sa mu dávny kľud. Mohol aj spať. Znovu a znovu prečítal svoju báseň, ktorá miernila jeho bolesť. Obzeral sa v nej, ako špatní ľudia, ktorí často skúmajú svoju tvár v zrkadle, ale len v pološere, večer. Zpočiatku sa bál svetla.

Potom po opojení, z ktorého sa prebudil, dostavil sa hnus. Zase chodil po sieni s boľavou hlavou, neodvážil sa ani pomysleť na svoju báseň.

Odrazu siahol po nej a vykríkol zahanbením.

Ako duní každý riadok prázdnotou! Myšlienka je otrepaná, prístavky len tak visia, barvy sú pomútené, nehodia sa k sebe, sú nudné. Zatriasol sa hlavne nudou. Vo všetkých záhyboch básne utajovala sa neznesiteľná, nepopísateľná, nevykričateľná nuda. Raz, keď mal horúčku, snívalo sa mu, že jie horúci piesok, ktorý mu vysál všetky sliny a potom škripel, zvučal mu medzi zubami. Teraz ho tlačila podobná mura. Obviňoval sa, že je hudliar a hlupák, nachádzal rozkoš v sprostej prázdnote básne, potom mučiac sa pustil sa do nej zas. Vynechal prostriedok, z čoho vznikla v básni medzera, začiatok dal na koniec a koniec na začiatok, preobracal riadky, z hexametrov urobil pentametry, potom zas uviedol všetko v pôvodný stav a začal písať od začiatku, bez viery priliepal, a báseň rástla, už bola desať ráz dlhšia, už dvacať ráz, ako nejaká obluda, ktorá ho prerástla a hrozila mu, že ho prehltne. Umdlene sa zastavil. Teraz ju už nechcel ani prečítať. Nechal toho.

Vstal celkom bledý a myslel na Senecu.

„Zachráň ma,“ kričal zlomene, so zničenými nervami, „už ďalej nemôžem. Cítim, že je po mne.“

Seneca nechápal, o čom je reč. Vtedy videl, že Nero i teraz drží v ruke báseň a ukazuje na ňu. Sadol si k nemu.

„No, tichšie,“ povedal, dobrotivo sa usmievajúc.

Myslel si, že sa cisár už nestará o báseň a zabudol na ňu ako on.

„Je nepodarená,“ riekol Nero? „nepodarená, nepodarená.“

Seneca sa ešte stále usmieval.

„Ty sa usmievaš?“ opytoval sa Nero vyčítavo.

„Tvoje líca sú ružové, oči mladé a žhavé. Biely obláčik zakryl slniečko.“

„Nie som spokojný,“ hovoril cisár zroneno.

„Poznám to,“ povedal Seneca. „Už dávno. Každý básnik je taký.“

„Aj ostatní?“

„Pravdaže,“ pripojil Seneca otcovsky. „Vlastne nie všetci, len dobrí básnici. Zlí, tí sú si istí. Tí sú vždy spokojní, pretože sú slepí. Dobrí však vidia ťažkosti, vedia, aký je rozdiel medzi tým, čo chceli a medzi tým, čo stvorili.“

„Ty ma len tešíš,“ bedákal Nero.

Seneca sa naň pozrel a videl, aký je zaťatý a násilnícky. Zvážnel a sľutoval sa nad ním.

„Nie,“ hovoril Seneca, „ty nepotrebuješ, aby som ťa tešil. Ozaj nie.“

„To je tak nepodarená?“

„Nie nepodarená, ale,“ čakal, „skvelá. Jednoducho skvelá.“

Nero šťastne a neveriac vravel:

„Môžem ti veriť?“

Seneca požiadal o báseň. So záujmom siahal po nej, ale keď ju vzal do ruky, mimovoľne urobil taký pohyb, ako keď niekto chytí odporného a vlhkého červa, ktorého musí pohladkať. Kdežto báseň bola bezvýznamná a pravidelná, plná mytologických obrazov, s vyzdobenými stopami. Mudrc vedel, že básni a jeho žiakovi niet pomoci. Ale preca urobil niečo, navrhoval prvé znenie — tak bola preca lepšia — vyškrtol niekoľko riadkov, potom ju prečítali spoločne. Obidvaja boli rovnako unesení. Cisár jásal radosťou.

„Mám pravdu?“ plesal Seneca.

„Áno.“

„Sľubuješ, že viac nebudeš malomyseľný?“

„Sľubujem,“ šepotal Nero zadychčané. „Ale pochop, prečo som trpel. Ja viem, presvedčil som sa, že najlepšie a najcennejšie je: písať. Len to je hodnotné. Nič iného.

Vždy som len to chcel. Teraz sa priznám. A jestli nie je možné, alebo neviem, tak,“ a bezradne sa pozrel okolo seba, „čo môžem tu robiť.“

„Aký si skromný, cisáru,“ vravel Seneca, s nepatrnou žiarlivosťou v myšlienke, ktorá zachváti každého spisovateľa, keď iní vychvaľujú jeho remeslo a vidí, že aj ostatní poznajú ich radosť.

„Nie, nie som skromný, ty,“ hovoril Senecovi dôverne, „minule, keď som ju dokonal, urobil som po koči prechádzku. Kone cválaly. Jak bolo všetko krásne a svieže. Leto letelo so mnou. Ako keby som v plameňoch letel, vždy vyššie.“

„Si pravý básnik,“ riekol Seneca. „Len tí hovoria takto. Vidíš, napíš o tom.“

„O tom?“

„Aj o tom. O všetkom, čo si myslíš. A tak, hneď za čerstvá. Dieťa moje, pred tebou stojí nekonečná cesta: vývoj. Veď si mladý! Pravé umenie patrí len starcom.“

Senecu bavilo, že na tróne sedí básniček a lichotilo jeho márnivosti, že tam hore striehnu na jeho slová. Otváraly sa pred ním nové perspektívy. Spojenie medzi ním a cisárom bolo skutočne so dňa na deň srdečnejšie, veselejšie, temer nerozlučiteľné. Potom prebúdzajúca vášeň Neronova zhatila jeho plány. Jako hybná sila ríše opatrne chcel primať cisára ]k vľúdnosti a prívetivosti a vhodnejší spôsob sa nenaskytol, ktorý by bol liekom pre Nerona i jeho 90 miliónov poddaných. Cisárovi Caligulovi a ostatným chýbalo azda len trocha tejto lásky. Nápad prišiel vhod. Seneca hodil o zem poslednú svoju pochybnosť, ktorú dosiaľ naprosto nemohol premôcť a hovoril cisárovi z Výšky, ako by sám sedel na tróne.

„Vskutku,“ hovoril Seneca, „nie si len básnik, ale si aj múdry a dobre si volil. Teraz bude svet celkom tvoj. Mocní ho len riadia. Ale básnik ho celkom ovláda, ten mu vládne a drží svet na ramenách ako Atlas. Bez umenia je skutočnosť neúplná. Ani mudrc nie je tak úplný a šťastlivý ako básnik. Ten najskôr ešte predíde zlu. Ale básnik zlo premení kúzelné v dobré aj vtedy, keď sa už bolo prihodilo. Osem rokov som žil vo vyhnanstve na Korzike, ďaleko od Mesta. Medzi holými skalami a ešte plešivejšími barbarmi. Moji druhovia boli moskyti a skalní orli. Iste by som bol zahynul, keby som nebol býval básnikom. V strašlivej samote zažmúril som však oči a tadiaľ som chodil, kadiaľ som chcel. Jestvuje len sen.“

„Len sen,“ šeptal Nero a obdivoval toho planúceho starca, ktorý horel suchotinami ako pochodeň.

„Vládni ľuďom,“ hovoril Seneca, „a básnictvom vládni sebe. Len ďalej. Vždy niečo nového, niečo nového, píš stále a stále. Nestarať sa o staré, to treba zanechať, upustiť tak, ako strom striasa suché lístie.“

Nero ho vďačne počúval. Ako beznádejný chorý, ktorého zavádzajú.

„Nemám čítať?“ opytoval sa.

„Nie,“ odpovedal Seneca poľakane.

„Prečo?“

Seneca obával sa o svoje kúzlo. Nechcel, aby poznal väčších básnikov, ako bol sám.

„Vlastne,“ pripojil, „len málo.“

„Čo?“

Seneca stál s ustarostenou tvárou ako lekár, ktorého žiadajú o jedálny lístok.

„Homéra,“ hovoril, „a Alkaia. Snáď Pindara. Tyrtea nie. Toho ešte nečítaj.“

Konečne dostal svoj lekársky poplatok. Dve sto tisíc sestercií.

„Potom,“ vravel Seneca, „mal by si hlavne žiť. Ty ešte nepoznáš život, ktorý je prameňom všetkých skúseností. Mladosť vidí len povrch, kožu a kôru, čo je pod ňou, hĺbku, ešte nie. Ztadeto, s výšky nemôžeš ju ani prehliadnuť. Mal by si trochu sostúpiť. Pozreť všetko. Prehovoríme aj o tomto.“

„Áno,“ šepotal poslušne cisár. „Veď ma,“ povedal ako zo sna.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.