Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

XXXII. Vo Phaonovej záhrade

Neronova socha pred palácom trčala do neba. Svietilo na ňu slnce, bil do nej dážď, sadal si na ňu prach, ale sa nezmenila.

Je dvacaťkrát väčšia ako človek: očnú bulvu má ako päsť, prst ako ruku, ústa má hrubé ako stehno. Príšerný strážca bdie.

Keď arménsky kráľ Tirades bol v Ríme s tromi tisícmi parthských jazdcov, aby sa poklonil cisárovi, kľakol si pred sochou a modlil sa k nej ako k bohu.

Ráno tu zastal Nero. Pozrel sa na sochu, a srdce sa mu sovrelo.

Hore vo výške, na kolose, sa húpal kožený mech, ktorým vietor zmietal sem i tam. Na túto sochu, ktorej sa dosiaľ neodvážil nikto dotknúť, a ktorej si vážili ako jeho vlastnej osoby, pripevnil niekto so zjavnou narážkou odznak viny, ktorý ako príšerný obal plodu zadusí matkinho vraha.

Po chrbte mu prebehla studená hrôza až k mozgu, ktorý zmeravel a zmrzol. Teraz pochopil, čo dosiaľ nemohol.

„Koniec,“ myslel si.

Po uliciach hlasno bzučal dav. Germánia, ktorá zostala verná do poslednej chvíle, sa vzbúrila, Rufus, miestodržiteľ, pripojil sa ku Galbovi, z Numidie vydal sa do Ríma Marcus Sodius a Otho prišiel pohroziť Poppaeinmu vrahovi. Našli sa aj takí, ktorí videli už hispánske legie sa vynoriť v sabínskych vrchoch.

Nero vydával zúfalé vojenské rozkazy. Hispániu chcel napadnúť od mora, ale nemal potrebného loďstva. Aj vojska mal málo, telesná stráž mala len dvacať tisíc ľudí, legie boly na východe. Nariadil odvod a do vojska prijímal aj otrokov. Rubria Galla poslal proti vzburencom.

Bola hlboká noc, keď Epaphroditus sa ponáhľal do paláca. Jediná stráž sa mu už nepostavila do cesty. Dvere boly pootvárané. Uchytil kahanček a s tým utekal priamo do spálne.

Okolo Neronovej postele ležaly voskové doštičky. Boly to samé vojenské rozkazy, pokyny, začaté básne.

Cisár, ktorý sa ho neopytoval, prečo prišiel, pretože v poslednej dobe považoval všetko za prirodzené, so slzami v očiach povedal:

„Napísal som smútočný prejav,“ a očakával účinok. „Napísal som o sebe nesmierne dojímajúcu smútočnú reč. Zajtra ju prečítam ľudu. Postavím sa pred neho, budem slzeť, a on všetko pochopí. Počuj, plynie dobre? Mne sa nepáči. ,Lúčim sa s vami, och, Rimania…‘“

Bol by čítal ďalej, ale tajomník ho chytil za ruku.

„Teraz nie.“

„Prečo?“

„Je pozde,“ povedal zronene. „Vojna je tu. Pred palácom. Ľudia sa vzájomne vraždia.“

„To nie je možné,“ povedal Nero, ktorého blízkosť nebezpečia udrela do srdca.

„Ale áno. Galbu spomínajú ako cisára.“

„A ľud?“

„Ten je vždy na svojej strane.“

Nero schytil voskovú doštičku a strčil ju Epaphroditovi do ruky:

„Doruč rozkaz. Nech zavraždia celý senát, ľud a každého.“

„A kto ho vykoná?“

„Vojaci.“

„Niet vojakov.“

„Vojakov,“ reval cisár, „na vodu, na hradby, všade vojakov,“ a zúril.

„Tichšie,“ upokojoval ho Epaphroditus, „počujú ťa. Sme bez ochrany.“

Bolo treba času, kým prišiel k sebe.

„Tak zabijem sám seba,“ povedal. „Vskočím do Tibera. Kde je dýka? Sem gladiátora, ktorý by mi prepichol srdce,“ a roztrhol si tuniku, aby našiel srdce.

Trieskavé slová odznely do ospanlivej, stŕpnutej noci, ale ani sám ich nebral vážne. Potom povyťahoval krabičky, kelímky, ktoré pohadzoval a rozbíjal. Konečne našiel, čo hľadal.

„Jed,“ šeptal.

Teraz si tak dokonale predstavil smrť, že si mu vysadla na spotené čelo. Ruky a nohy mu strnuly, dýchal trhane, prehltával, ako by mu bola už sbehla hrdlom. Potom klesol na kreslo. Tmou preca prebleskla myšlienka.

„Žiť, za každú cenu žiť, akokoľvek, ale žiť.“

Nerona už nemrzelo, že stratil moc, ale môže byť umelcom, celkom umelcom. Chcel odísť do Alexandrie, do veľkého, vzdelaného, východného mesta, kde sa uživí spevom.

„Uživí ma aj umenie,“ povedal.

Už nadšene hovoril:

„Nemyslíš, že v tomto je niečo aj skvelého a vznešeného? Zostať všetkými opustený a videť, že všetko strácame, precítiť nič, vychutnávať tmu? Ako na konci tragédie.“

„Áno,“ prikývol Epaphroditus, „ale ponáhľajme sa, nemáme času.“

„Čo máme robiť?“

„Prchnime. Musíš sa preobliecť. Takto nemôžeš ísť. Poznajú ťa.“

Nero sa tackal do šatne. Visely tam grécke plášte, purpurové prehozy, barevné tuniky, ktoré nosil pri rôznych úlohách, a hrabal v nich tupými prstami. Jedny po druhých hádzal na zem a šľapal po nich. Vzal do rúk oblek kočiša, ktorý mal na sebe pri prvom výlete, prepotený klobúk a šabľu, ktorú dostal od Parida. Spešne sa preobliekal, šabľu pripjal k boku a otáčal sa, či dobre vyzerá a napodoboval hrubú reč kočišov. Potom sobral niekoľko škrabošiek a Britannicovu lýru, ktorú podedil po Senecovi.

Jemný nástroj, ktorý mal podobu srdca, ani z ruky nepustil, ale ukryl ho pod plášť, bojazlive a s veľkou úctou. Na tú chcel hrať v Egypte.

Práve sa chystali odísť už pripravení na cestu, keď zo vzdialenej siene paláca bolo počuť hluk, zvuky blížiacich sa šmatlavých krokov.

Sporus, ktorý sa zobudil na rev nočných vzbúrencov, sa pritackal v nedostatečnom nočnom obleku, a chcel vybehnúť. Ale vojaci už uzavreli hlavné schodište a nemohol sa dostať von. Prosil ich, aby ho vzali so sebou.

Bez svetla sa spustili po úzkych točitých schodoch, ktoré ústily do krídla otrokov. Tu našli ešte niekoľko spiacich žoldnierov, ktorých prebudili, a pretože východ nebol voľný, dali im prebúrať vedľajšiu stenu. Tou vyliezli všetci traja, po zemi, lezúc po bruchu. Sporus sa vliekol ospanlivo, kňučal a rozmaznane naťahoval na seba tógu; za ním bol Nero. Epaphroditus, ktorý ukazoval cestu, bol vopred.

Keď vyšli na Palatin, mohli videť celý Rím, ale nezbadali nič divného alebo znepokojujúceho. Len azda viac ľudí bolo vonku ako inokedy. Títo sa rozprávali.

„Kočiš?“ povedal akýsi človek, ako vedľa neho prechádzali. „Ja som ho mal rád.“

„Bol to dobrý blázon,“ povedal druhý, „hral a spieval. To sa musí uznať.“

Nero strčil do Epaphrodita:

„Počúvaš?“

Toto upokojilo cisára na toľko, že sa už chcel vrátiť, ale tajomník, ktorý lepšie chápal situáciu, uchopil ho za ruku a viedol dopredu.

V diaľke, ako pred veľkými udalosťmi, hýbala sa noc. Podozrivé osoby, potulní vojaci — sa rozprávali. Na Pinciu a Vatikáne vyšľahol oheň. Potom, keď kráčali na brehu Tibera, potkýnali sa o mŕtvoly, počuli zďaleka rehtanie poplašených koní, cvengot podkov a tajuplný hukot ďalekého, neviditeľného davu. Nero teraz mlčal. Bez slova sa ponáhľal dopredu, zdvojnásobiac kroky. Bál sa veľmi, takže ho tajomník musel povzbudzovať.

V tmavej noci bez mesačného svetla si ich nikto nevšímal. Bez nehody sa dostali pod Rím, na cestu vrúbenú olivami a tam rýchle kráčali v sladkom, hustom prúde vône. Tu už nechodil nikto. Až do úsvitu nestretli človeka.

Neďaleko mesta na Via Salaria, kde sa kopily pekné letohrádky a statky, býval prepustenec Phaon.

Slúžil kedysi cisárovi ako úradník fisca a za niekoľko rokov sosbieral si pekný majetočok, na pol druha milionu sesterciov. Bol by mohol ešte ďalej bohatnúť, ale spokojil sa s tým, čoho si nadobudol, rozlúčil sa s rímskym životom a s dvorom, od ktorého iní sa tak ťažko odpútavali, a teraz hospodáril na svojom majetku spôsobom primitívnych ľudí. Netúžil už po lesku a vzrušení, o udalosti sa nezaujímal vôbec, nečítal ani Acta diurna.

Phaon vstal zavčasu a vyšiel do záhrady. Nosil tuniku s vysúkanými rukávmi. Na jeho tvári sa rozlieval detský mier nočného kľudu. Robil niečo tu i tam, oberal húsenice s ovocných stromov, polieval kvety, klince, narcisy, hyacinty, ktorých korene dal priviezť z Afriky. Jeho pohľad sa kochal v barevných hradách a včelami hučiacich kvetoch. Bolo videť, že je spokojný a šťastlivý.

Trochu sa poprechádzal a potom si sadol raňajkovať. Pil kyslé mlieko a na biely koláč natieral si med. Odrazu búchali na vráta.

Sám sa pozrel, kto to je. Stál tam nízky, zavalitý kočiš so zničenou tvárou.

„Phaon,“ povedal mu.

Phaon ho nepoznal.

Neznámy bol poľakaný a nerozhodný, ako by ho prenasledovali, a pritisol sa k vrátam s dojímajúcou prítulnosťou postrašených psov. Mal červenú bradu. Za ním stáli dvaja cudzinci, ktorých tiež neznal.

„Otvor,“ stenal a netrpezlivo hľadel na kľučku.

Teraz podľa hlasu sa mu zdalo, že cisár ho žiada, aby mu otvoril.

Phaon sa ukláňal a rozpačite ho vpustil.

„Ticho,“ povedal Epaphroditus, „poďme ďalej. Všetky cesty sú uzavreté,“ vysvetľoval Phaonovi.

Phaon, ktorý ešte stále nerozumel o čom je reč, zaviedol hostí k rybníku ku stolu, nad ktorý sa nakláňaly konáre.

Nero sa zahĺbal:

„Jak je tu krásne,“ a poobzeral sa okolo.

Stromy sa chvely v slabom vánku. Zelenými pľúcami hlboko sa nadýchaly rannej sviežesti, lebo sa zdalo, že bude horúci deň, a už sa ohlašovala ranná horúčka prírody. Zem a piesok dychčaly s takým hlukom, ako ten, ktorý lapá vzduch. Hore v oslepujúcom vzduchu, dolu v pološeru krov hučal život s milionmi drobných zvukov, s nevyspytateľnými hrami. Muchy krúžily na hrudách, ktoré vzbudzovaly dojem, že sa pohybujú a hrajú sa, chrobáci liezli s krídlami kovovo modrými a smaltovo zelenými, včely vyletovaly v hustých strapcoch z blízkeho včelína a bohate vyrábaly med. Prišli i motýli ako preludy horúčavy, poletujúc sem i tam medzi kvetmi, potom zmizli ticho, ako videnia, takže, kto sa díval na ne, myslel si, že si s ním hrajú len koketné, ľahúčke mátohy.

Phaon ponúkol cisárovi, ale ten nejedol. Pýtal si len trochu vody.

Ale ani jej sa nedotkol. Bál sa, že je otrávená. Ľahol si na zem a tam sa naklonil nad mláku, ktorá zostala po zalievaní a z tej pil chtivo a dlho.

„Som ospanlivý,“ jachtal a ani nevstal.

Natiahol sa na zem a zaspal so zablatenými ústami, v hrubom koženom klobúku.

Neronova strašná hlava odpočívala medzi voňavými trávami, medzi žltým divým kôprom na chvostíkoch úponiek. Slnce sa predieralo listím, vysušovalo čierny strek blata na jeho ústach a menilo ich barvu v šedivú, pálilo mu hrdlo, pieklo nos, ale on sa neprebudil. On, ktorý nebol únave zvyknutý a bol vyčerpaný cestou, spal až do pozdného odpoludnia.

Phaon sa len teraz dozvedel, prečo cisár prišiel. Senát ho vyhlásil nepriateľom vlasti, odsúdil ho na smrť ako matkinho vraha, a vzbúrenci sú mu už v pätách. Sem vošiel len na chvíľu, potom, ako to bude možné, prchne ďalej.

Ale ako sa slnce chystalo zapadnúť, pod záhradou, aj na Via Salaria precválalo niekoľko jazdcov, a neskoršie stále viac ich bežalo smerom k vile. Phaon sa bál, že sa aj sám zapletie do nepríjemnosti, a preto sa Epaphroditus rozhodol, že Nerona prebudí.

Položil ruku na spiaceho. Nero ťažko sa preberal, zimnične sa rozťahoval a ostré svetlo ním zatriaslo.

„Kde som?“ opytoval sa spánkom opojený.

Prezrel si svoj oblek, šabľu, a nepoznal viac sám seba. Chvejúc sa, povedal:

„Kto som?“

Epaphroditus naň hľadel, ale Nero pokračoval:

„Nerozumiem,“ jachtal, „nerozumiem ničomu,“ a usmieval sa. „Kto je to, kto teraz hovorí? Niekto hovorí zo mňa a počujem jeho hlas.“

Phaonovi mu ho bolo ľúto.

„Ach,“ povedal Nero Phaonovi, a uchopil ho za ruku horúčnate ju stískajúc, „on hovorí. Ten, ktorý vždy hovoril. Ty hovoríš z mojich pŕs a mojimi ústami, ty, ktorého hlas a myšlienku neznesiem. Niekto iný. Nech mlčí. Mlč. Robte niečo. Stále len on.“

Pristúpil aj Epaphroditus a Sporus. Nero prosebne sa k nim obrátil:

„Povedzte mi, čo to všetko znamená? Lebo už ničomu nerozumiem. A ty,“ a pozrel sa na Phaona, „stískaj mi ruku ešte viac. Cítim, že si človek. A to je dobré. Bije ti v ruke krv, oči ti žijú ako moje. Zostaň pri mne, buď ktokoľvek, neopusť ma nikdy. Lebo by bolo po mne.

Teba sa chcem chytiť. Alebo jestli ujdeš, aspoň pošli ku mne psa, a chytím sa jeho ucha, kým nezomrem. Len nech žije aj on.“

„Blúzni,“ povedal Epaphroditus.

„Si človek,“ povedal Phaonovi, „ale či si dobrý človek? Jestli si šťastlivý, tak si dobrý. Ale jestli si nešťastlivý, tak si zlý, veľmi zlý. Hľaď, mňa často bolievala hlava, pomútene som chodil sem i tam, nevedel som, kde idem. Ale či som preto zlý?“ oči sa mu zalialy slzami, a hlavu si položil na Phaonovo plece. „Ani bohovia nie sú dobrí. Ja som veľmi mnoho trpel.“

Epaphroditus musel v pravom slova smysle odtrhnúť Neronove prsty od ruky prepustencovej, horko-ťažko ho postavil na nohy, vysvetlil mu, že ihneď musia ísť ďalej, lebo ináče je po nich. Nero podlomenými krokmi šiel za ním v pálčivom podvečernom slnci. Ale odrazu sa zastavil. Zhrozil sa niečoho, a cúvol o tri kroky.

„Ach, ty si to?“ povedal posmešne.

„Ktože?“ opytoval sa Epaphroditus.

Cisár neodpovedal. Plavé vlasy mu stály dúbkom. Špinavé ústa sa mu pohybovaly, ako by počítal a ako by odriekaval a zopakoval si, čo vidí, aké tvári a oči.

Sporus sa naklonil k Epaphroditovi:

„Poppaeu vidí.“

„Nie,“ povedal tajomník, „svoju matku.“

Opytovali sa ho zase, ale neodpovedal.

„Seneca?“

Nero potriasol hlavou.

„Nie, nie jeho,“ a dlho čakal.

Unudeným, plačlivým hlasom pokračoval:

„Vždy len jeho. Vždy, vždy. Ty si to teda?“ povedal tichšie. „Nemal si toho doteraz dosť? Dal som ti všetko, čo som mal, rozumieš, a všetko si spôsobil ty.“

Teraz ustupoval:

„Sádrová mátoha, malý chlapec. Má bielu tvár,“ a s odporom sa odvracal, „s modrými škvrnami.“

„Britannica vidí,“ povedal Epaphroditus.

„Ako som ťa mal rád,“ hovoril Nero, „brat môj, všetko si spôsobil ty. Aj to, čo sa deje teraz. Lebo si bol veľký. Veľký umelec…“

Vtom sa ozvalo tesne pod vilou znamenie surmitou.

Teraz všetci traja vtisli Nerona do kôlničky.

„Vojaci,“ povedal Epaphroditus rozhodne.

„Osud,“ rečnil Nero.

„Nekrič, lebo nás všetkých pobijú.“

Nero si sadol na kozu vedľa polien, v chladnej kôlni, kde sa vznášala trpká vôňa rezu a triesok.

„Zomrem,“ vzdychal.

Ostatní sa tomu nevzpierali. Len to očakávali.

Cisár začal hľadať jed, ale krabička, ktorú niesol na prsiach, bola prázdna.

„Ukradli mi ju,“ nariekal, „ukradli mi aj smrť.“

Vrhol sa na kolená.

„Zabite ma.“

Ucúvli všetci traja. Myšlienka, aby zabili tohoto človeka, ktorý toľkých vraždil, zdala sa im nemožnou. Ani jeden nebol k tomu ochotný.

„Urob už niečo,“ súril ho Phaon.

„Sporus,“ modlikal Nero, „drahý, ukáž, ako to treba urobiť, bodni sa.“

Chlapec sa naľakal a schoval sa za hromadu dreva.

„Alebo aspoň zaspievaj po grécky pohrebnú pieseň.“

„Rýchle,“ nútil ho Phaon.

Teraz si cisár ľahol na zem. Vytiahol šabľu, ktorú mával na javisku; bola tupá. Priložil si ju na hrdlo:

„Urobím,“ povedal slabo. „Zem, nebo, lúčim sa s vami.“

Vrhol sa celou váhou na šabľu, ale nechcela mu vniknúť do hrdla. Nato Epaphroditus zo súcitu pritisol mu hlavu na šabľu. Nero zakričal ako sviňa, keď ju zabíjajú, potom sa mu valila z hrdla krv.

„Veľký umelec,“ ľapotaly s rútiacou sa krvou jeho ústa.

Šabľu mu vytiahli z hrdla. Bol už mrtvý.

Zvrátil sa naznak. Dlho sa dívali naň v tichu, ktoré následovalo jeho výkrik. Viac sa nepohol.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.